Veľký piatok 2009

    Počuli sme Pašie podľa sv. Jána. Prečítam vám jedno svedectvo, ktoré opisuje zážitky pútničky Egérie zo Svätej Zeme. To, čo opisuje sa dialo na Veľký piatok, niekedy vo štvrtom storočí v Jeruzaleme. Píše: „Po každom čítaní a modlitbe, nastáva také vzrušenie a nárek celého ľudu, že až div; niet nikoho, ani starého, ani mladého, kto by v tento deň počas týchto troch hodín nepredstaviteľným nárekom neoplakal, čo Pán za nás vytrpel. Keď sa blíži deviata hodina, prečíta sa miesto z evanjelia podľa Jána, kde Pán odovzdal ducha. Po čítaní je modlitba a prepustenie.“
    Prečo som začal týmto čítaním? Možno aj preto, aby sme si uvedomili, že na Veľký piatok stále robíme to isté, ako v kresťanskom staroveku, ale hlavne, aby sme si uvedomili tvrdosť našich sŕdc. My sme tiež počúvali tie isté Pašie ako oni, ale oni plakali a vzdychali a nás to ani nepohlo. Čím to je? Je pravda, že ľudia v staroveku boli viac citliví na počuté slovo a my sme viac stavaní na videné. Možno ste si niektorí poplakali pri pozeraní filmu o umučení Pána. Možno sa hanbíme prejaviť navonok svoje city? Možno nie sme až takí tvrďasi. A možno sme ozaj tvrdí ľudia, ktorých tak ľahko nedojme nič.
    Boh nám dnes pred oči kladie pohľad na zmučené Kristovo telo. Prečo sa musíme na neho pozerať? Preto, lebo On je Pravda. Ježiš zjavuje Pravdu o Bohu i o človeku, ukazuje, čo náš hriech spôsobuje nám samým, pretože každým hriechom likvidujeme sami seba, ale tak isto likvidujeme Boha, Boží obraz v nás. Každý hriech je mučením Boha. Sv. Lev Veľký, pápež, tvrdí, že „Kristus bude trpieť, dokiaľ bude na svete hriech!“ Možno až pohľad na zmučeného Krista prebudí v nás spasiteľný strach z našich hriechov. Sv. František tvrdí, že „Krista križuje každý, kto má záľubu vo svojich hriechoch a nerestiach“. Koho z nás sa to netýka?
    Zvykli sme si dívať sa na kríž ako na znamenie Spásy. Ale takto ho vnímame len my, veriaci. Človek, nezasiahnutí našou kresťanskou kultúrou, pri pohľade na kríž, povie: „To je ukrutný zločin!“ To, čo sa udialo na kríži, je naozaj najstrašnejšia podlosť, superhriech a superzločin. Možno sa pýtame, prečo teda hľadíme na kríž napriek tomu všetkému s vierou, nádejou a dokonca s láskou. Áno, je pravdou, že naozaj na kríži vrcholí hriech človeka, ale je pravdou, že na kríži sa skrze zmučeného Krista, zjavuje Láska, ktorá je väčšia ako zločin, ako hriech. Ježiš robí z tohto zločinu, ktorý bol na ňom spáchaný, dobrovoľnú obetu. Boh Otec tomuto všetkému dáva iný zmysel vo svojej geniálnej prozreteľnosti. A všetko sa to deje v Duchu Svätom.
    Situácia, ktorú prežívame vo vzťahu ku krížu, sa veľmi podobá tej, ktorú prežili Jakubovi synovia, keď sa im dal poznať v Egypte Jozef, ich brat. Oni mu spôsobili mnoho zla a predali ho do otroctva a on sa vypracoval až na záchrancu Egypta a celého sveta. Doslova ho jeho súčasníci titulovali ako „spasiteľ sveta“. Keď pred svojimi bratmi odhalil svoju skutočnú totožnosť, zľakli sa, boli zhrození a očakávali spravodlivý trest. On im však povedal: „A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali na žive. Len sa nebojte! Veď či som ja na Božom mieste? Vy ste si síce snovali zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom“. Originál vyznieva ešte zaujímavejšie: „vy ste mysleli na zlo, ale Boh to premyslel na dobro.“ Toto je sila a čistota Božích myšlienok. Boh i tento Najväčší zločin, ktorým je Ukrižovanie Božieho Syna, premyslel na dobro.
    Zmučený Kristus zjavuje nielen ľudskú zločinnosť, ale aj úžasnú ľudskú veľkosť, svätosť a dokonalosť. Kristus je dokonalým obrazom Otca, stáva sa tým, čím máme z vôle Božej byť všetci a tak napĺňa spravodlivé Božie očakávanie ohľadom človeka a zmieruje nás s Otcom. V sebe spája človeka s Bohom. Ježiš je pravý Boh ale aj pravý človek. Ježiš je človek, ktorý vydržal Boha, ktorý uniesol jeho šialenú lásku až na smrť, človek poslušný až na smrť. My všetci sme v každom hriechu šialene neposlušní až na smrť. O Ježišovi ako človekovi, môžeme prehlásiť, že miluje Boha až na smrť. Preto ho Boh neponechal v podsvetí, ale vyvýšil ho a posadil po svojej pravici.
    Ukrižovaný Kristus je takou branou k Bohu, ktorou môže prejsť každý a dokonca aj zločinec, ak chce skutočne robiť pokánie. Sv. Bonaventúra sa takto díva na kríž: „Kristus je cesta a brána. Kristus je ako zľutovnica položená na Božej arche a tajomstvo skryté od vekov. Kto sa pozorne pozrie na túto zľutovnicu, čiže kto sa s vierou, nádejou a láskou; nábožne a s obdivom, s plesaním a uznaním; s chválou a jasotom zahľadí na toho, čo visí na kríži, ten s ním koná „paschu“, čiže prechod; aby pomocou palice kríža prešiel cez Červené more; z Egypta vkročil do púšte, kde ochutnáva skrytú mannu; a s Kristom odpočíval v hrobe ako navonok mŕtvy; avšak počujúci, nakoľko je to v putovaní vôbec možné, čo povedal Kristus zločincovi, keď pri ňom visel na kríži: „....hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Zomrime teda a vojdime do tmy, umlčme starosti, žiadostivosti a preludy. Odíďme s Ukrižovaným Kristom „z tohto sveta k Otcovi“, aby nám ukázal Otca a mohli sme s apoštolom Filipom povedať: „To nám postačí.“ (z Putovania mysle do Boha).