Veľký piatok

    V evanjeliu sv. Jána čítame ako Pán Ježiš z kríža záväzne prehlasuje: „Dokonané je!" Teológovia hovoria, že to nieje výkrik rezignácie, ale výkrik radosti nad tým, že dielo Spásy sa stalo skutočnosťou. Spása sa stala od tejto chvíle objektívnou realitou. Natoľko objektívnou, že v každej chvíli môžeme prichádzať a čerpať z prameňov Spásy, ktorými sú sviatosti cirkvi. Dnes by som sa chcel zamyslieť nad spásou z hľadiska vykúpenia. Vykúpenie je ekonomický, právnický a zároveň teologický pojem. Čo to znamená vykúpenie? Keď chceme pochopiť tajomstvo Vykúpenia, musíme vedieť z čoho, alebo od koho sme boli vykúpení a pre čo alebo pre koho sme boli vykúpení, po prípade ako draho sme boli kúpení? Čo sa za nás zaplatilo? 
    Predobrazom Vykúpenia je vyslobodenie Izraela z Egyptského otroctva. V tomto vykúpení sa Boh ujíma svojho ľudu a svojou mocou, ktorá prevyšuje všetky iné moci, láme egyptské jarmo. Ale i v tomto prípade sa vykúpenie deje prostredníctvom človeka, ktorým je Mojžiš, pretože Boh do nášho sveta nevstupuje bez ľudského súhlasu. V našom svete koná vždy v závislosti na človeku a v tom je naša veľkosť i naša dôstojnosť a zároveň zodpovednosť za náš svet. Pred Bohom sme dospelí a za náš svet plne zodpovední.
    Učenie o prvotnom hriechu, úzko súvisí s vykúpením, ktoré uskutočnil Kristus, poskytuje obraz i jasný úsudok o situácii človeka a jeho činnosti vo svete. Od momentu prvotného hriechu leží medzi nami a Bohom priepasť, ktorú hriešny človek nieje schopný vlastnými silami preklenúť, preto ju v dare svojho Syna preklenie sám Boh. Sú to naše hriechy, ktoré zakrývajú Božiu tvár a je to zlý duch, ktorý sa snaží o to, aby nás od Boha izoloval. A to sa mu darí vtedy, keď páchame hriech a žijeme v ňom. V tomto smere je potrebné očistenie od hriechov a vyslobodenie človeka z moci zlého ducha. Očistenie od hriechov sa deje prostredníctvom Kristovej krvi vyliatej za nás. Preto môže svätý Peter vyjadriť apoštolskú vieru v Boží plán spásy takto: „Viete predsa, že ste zo svojho prázdneho spôsobu života, zdedeného po predkoch, boli vykúpení nie snáď nejakými vecami pominuteľnými, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista ako bezúhonného a nepoškvrneného baránka." (1 Pt 1,18-19). 
    Hriechom prvých ľudí získal diabol nad človekom moc: človek však napriek tomu môže byť slobodný. Dramatická situácia sveta, ktorý „ma v moci zlý duch" (1 Jn 5,19), robí z ľudského života boj. Človek zapletený do tohoto zápasu, musí neustále bojovať, aby prilipol k dobru a bez veľkej námahy a bez pomoci Božej milosti nieje schopný dosiahnuť vnútorné zjednotenie. Prvotný hriech má za následok „otročenie pod mocou toho, kto vládne smrťou, totiž diabla." Učenie cirkvi jasne hovorí o nadvláde zlého ducha, pod ktorú sa človek dostal, keď svojím hriechom opustil Boha a zobral si život do vlastných rúk. 
    V procese vykúpenia ide aj o Ježišov zápas s mocnosťami temnosti, ktoré človeka držia v zajatí. Ježišovou smrťou na kríži sme vyslobodzovaní spod tohoto jarma. Biskup Meliton zo Sard hovorí o Ježišovi: „Viedli ho ako baránka, zabili ho ako ovcu, vykúpil nás zo služby svetu akoby z Egypta a vyslobodil nás z diablovho otroctva akoby z faraónovej ruky; našu dušu označil svojím Duchom a údy nášho tela vlastnou krvou. On hanbou pokryl smrť a diabla rozplakal ako Mojžiš faraóna. On udrel neprávosť a nespravodlivosť odsúdil na neplodnosť ako Mojžiš Egypt. On nás vyviedol z otroctva na slobodu, z tmy na svetlo, zo smrti do života, spod krutovlády do večného kráľovstva a urobil z nás nové kňazstvo a vyvolený ľud naveky. On je veľkonočný baránok našej spásy.“ 
    Spása, ktorú uskutočnil Ježiš je plne ľudská, ale zároveň úplne Božská. Plne ľudská je v tom, že Ježiš žil svoj život ako človek uprostred nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu. Jeho život je skutočný ľudský život od momentu počatia, cez narodenie, rast v múdrosti i milosti pred Bohom i pred ľuďmi, zostúpenie Ducha Svätého pri krste až po zápas so Satanom, ktorý sa prejavuje v pokúšaní ale vrcholí na Kríži. Boh neničí diabla svojou Božskou mocou, hoci by to mohol vo svojej vyvýšenosti urobiť. S diablom zápasí Ježiš ako človek. Spása je plne ľudská aj tým, že Boh necháva človeka, aby si dôsledky svojej nesprávnej voľby prebojoval sám. Ježiš ani sebe ani druhým z kríža dolu nepomohol, ale víťazí nad okolnosťami života silou Ducha Svätého. Kristus na kríži diabla premohol tým, že hoci ho zlo obklopovalo zo všetkých strán, On sa nestal zlým. Ako človek bol stále zjednotený so Slovom Božím a v každom okamihu žil Božím Slovom. Poslušný až na smrť ukázal východisko zo smrti. Nezhrešil a preto nepodľahol ani smrti ani porušeniu. V jeho tele a krvi sa od tej chvíle budú skrývať sviatostné sily pre nás a pre náš zápas so zlom. Ježiš nás robí svojím telom. Prijíma nás do svojho tela tak, ako keď matka prijíma zárodok nového života a živí ho svojím telom a krvou. Nosí nás v sebe ako plody zrejúce k večnosti. 
    Zvykli sme sa dívať na kríž ako na Znamenie Spásy, s úctou ho bozkávať, ale pozrime sa na neho očami tých, ktorí ešte nepoznali Tajomstvo viery. Pre Rimanov bol kríž takým veľkým zlom, že sa medzi slušnými ľuďmi nepatrilo ani len vysloviť jeho meno. (Cicero). Pre Židov mal kríž podobný zvuk: „Zlorečený, kto visí na dreve“. (Mojžiš) Ak sa na ukrižovanie Božieho Syna pozrieme z hľadiska práva alebo morálky, musíme povedať, že ide o Superzločin a Superhriech. Tajomstvo Kríža má viacej rôznorodých príčin a dôvodov. Na jednej strane sme my, hriešni ľudia navedení a huckaní démonmi, ktorí každým svojím hriechom kričíme: „Ukrižuj ho!". Na druhej strane je to nesmierna Božia dobrota, ktorá toto všetko berie na seba a premieňa. Veď to Božia dobrota dáva najväčšiemu zločinu vo svetových dejinách úplne iný zmysel. Toto je sila a čistota Božích myšlienok. Boh i ten Najväčší zločin, ktorým je Ukrižovanie Božieho Syna, premyslel na dobro.
    Jediná prípustná forma zápasu Dobra zo zlom je obeť. Akonáhle by Dobro prebralo spôsoby zla, prestalo by byt' Dobrom. Ježiš je úplne iný ako my, dokonale poslušný Otcovi, poslušný až na smrť. Tichý a pokorný srdcom. Plný milosrdenstva, ale nie slaboch. Svoj život napriek násiliu, ktoré sa na ňom koná, dáva úplne dobrovoľne. Je to dobrota Syna, ktorá vo vďačnosti všetko mení v Eucharistiu. „On v tú noc ,keď bol zradený, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával hovoriac: „toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás..." 
    Toto veľké eucharistické tajomstvo sa stalo stredobodom, okolo ktorého krúžila celá zbožnosť sv. Františka: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20).
    Zakončím znovu slovami Sv. Františka: „Tomu, ktorý pre nás toľko zlého vytrpel, a toľko dobra nám preukázal a ešte v budúcnosti preukáže, tomu nech každé stvorenie, ktoré je na nebi i na zemi, v mori i podsvetí, vzdáva chválu, česť, slávu i dobrorečenie, pretože On je naša Sila a Statočnosť, jedine On je dobrý, On sám je Najvyšší, On sám je Všemohúci, Podivuhodný, Preslávny a sám Svätý, hodný chvály a Požehnaný na veky vekov. Amen“ (List všetkým veriacim).