Zelený štvrtok

    V dnešnom evanjeliu, ktoré odhaľuje atmosféru poslednej večere sa hovorí o Ježišovi: „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ To, čo dnes oslavujeme, čo si dnes pripomíname, môžeme naozaj nazvať extrémom Lásky. Ježiš zjavuje Božiu Lásku k svojím až do krajnosti. Je tu výslovne povedané k svojím. Kto miluje viac svoj hriech ako Boha, nepatrí medzi jeho ľud, aj keby sa dôkladne vyznal zo všetkých svojich hriechov. Hriech nestačí vyznávať, ale s hriechom treba bojovať. Ľútosť nespočíva v tom, že plačem nad svojou biedou, ale že sa na svoj hriech pozriem Božími očami a ho odvrhnem. Ak počas všedného dňa žiješ bez ohľadu na Ježiša, nie si jeho učeník. Ježiš hovorí, že láska k nemu sa prejavuje v poslušnosti jeho príkazom.
    V dnešnom evanjeliu vidíme jeden z extrémov Božej lásky. Boh ako Najpokornejší služobník celého Vesmíru. Ježiš zjavuje Boha tým, čo učí a koná, svojím zjavom i gestami. Boh sa zjavuje ako služobník všetkého, čo stvoril. Boh pri nohách ľudí. Boh, ktorý umýva nohy svojím učeníkom. Neslúži im ako otrok, ale ako milujúca matka svojím deťom. Peter dobre vedel, kto mu chce umývať nohy, preto protestoval: „Pane, ty mi chceš umývať nohy? Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Peter nechápe, že Boh chce slúžiť. Ale Boh nám skutočne slúži v každej chvíli.
    Najúžasnejší prejav jeho lásky je v tom, že nás stvoril. Kniha Múdrosti charakterizuje Božie dielo stvorenia takto: „Lebo miluješ všetko, čo je a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty? Ako by sa bolo zachovalo niečo, keby si to nebol ty k jestvovaniu povolal? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života; veď tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom.“ (Mudr 11,25-12,1) Kniha Múdrosti hovorí, že Boh miluje všetko, čo stvoril. Toto vyplýva z Božej zvrchovanosti, z dokonalej slobody. Boh netvorí ako remeselník, ktorého k práci vedie nutnosť. Pracuje ako umelec, úplne slobodne a s nadšením. Dokonca ani nepotrebuje svet k svojmu šťastiu, pretože je dokonale blažený sám zo seba. Preto pohnútkou jeho stvoriteľskej aktivity môže byť jedine Láska.
    Boh nás nielen stvoril, ale nás v každej chvíli udržuje v bytí. Sme stále predmetom jeho pozornosti. Kresťania V Rusku hovoria o Bohu ako o Vsederžiteľovi. My žijeme a tešíme sa z toho, ale On je Život. On je ten tajomný proces, ktorý riadi každú bunku nášho tela, ktorý dokonca svojou nesmiernou vôľou udržuje každý atóm, pretože ani to nieje bežný stav hmoty vo vesmíre. Boh chce stvorenie a nikdy to neodvolá, lebo Božie Slovo je neodvolateľné a nezrušiteľné. Je veľmi dôležité zabudovať túto pravdu o Božej Láske hlboko do svojho srdca, lebo ona nám zjavuje akú máme cenu v Božích očiach. Ak by sme neboli Bohom milovaní, aký zmysel by mal potom Jeho príkaz lásky k Nemu a náš zápas o priblíženie sa k nemu. Vedome Božej lásky nám dáva vedomie vlastnej ceny.
    Prvý človek bol stvorený s posväcujúcou milosťou, bol teda vybavený vnútorným, nadprirodzeným nadaním, ktoré človeka pred Bohom ospravedlňuje a činí ho účastným Božskej prirodzenosti a zameriava ho k nazeraniu Boha a k láske, ktorá z toho nazerania vyplýva. Človek ako taký, je stvorený pre večný život v bezprostrednom vlastnení Boha. Nikdy u človeka neexistoval „stav púhej prirodzenosti“. Preto sú celé dejiny ľudstva od počiatku dejinami zápasu medzi prijatím a odmietnutím tohto nadprirodzeného Božieho plánu s človekom, a to natoľko, že sa tejto otázke nemožno nijako vyhnúť. Boh vyžaduje od človeka ešte dnes, čo človek stratil v Adamovi. Naša pôvodná prirodzenosť je prirodzenosť Bohočloveka.
    Preto, aby sme mohli znovu dosiahnuť to, čo sme v Adamovi stratili, ustanovuje Ježiš Eucharistiu, ako ďalší extrém svojej Lásky. Eucharistia, ktorú dnes oslavujeme, sa týka všetkých tých, ktorí prijímajú Ježiša ako svojho Pána a Učiteľa. Na eucharistii smie mať účasť len človek pokrstený a Kristovi oddaný, ktorý sa riadi jeho slovom a odmieta hriech. Kto sa chce spojiť s Kristovým telom, musí mať Kristovho Ducha. To znamená, musí súhlasiť s Bohom, ktorý sa nám zjavuje v osobe Pána Ježiša. Nemôže preberať spôsoby tohto sveta. Nehovorím tak preto, aby som vás zastrašil, ale aby vám sväté prijímanie nebolo na odsúdenie ale na Spásu. Často zdôrazňujem, že vôbec nejde o to, aby ste urobili láskavosť tomu, ktorú z nesmiernej lásky za nás išiel až na smrť. Ježiš bol poslušný až na smrť. My sme presný opak: „Neposlušní až na smrť.“ Kráčame cestou svojvôle aj za cenu toho, že to vedie ku smrti.
    Katechizmus nás poučuje, že svet človeka, sa od momentu prvotného hriechu, dostal pod mocou zla a že človek je hriechom vážne narušený. Božie prikázania nám musia prikazovať úplne normálne a samozrejme veci, lebo my nie sme úplne normálni. Pretože zažívame zlo, hoci sme určení pre dobro, máme sklon reagovať zlým spôsobom na zlo. Dívame sa akosi pesimisticky, bez nádeje a nevďační. Máme sklon „rúhať sa“ za svoje životné trable a problémy.
    Ale zlo nemôžeme zničiť zlom. Cesta ku slobode od zla sa uskutočňuje tým, že budeme žiť dobro. Nie v nenávisti, ale v láske, nie v hriešnosti, ale v čnosti, nie v rúhaní sa Bohu, ale vo vďačnosti. I keď zažívame často skutočnosti, ktoré chápeme ako zlo, predsa nás Slovo Božie vyzýva, aby sme za všetko vzdávali vďaky Bohu. Napriek tomu všetkému, čo sa dozvedáme o svete a o nás samých, nesmieme si myslieť, že je všetko stratené, že sme Boha zaskočili a že On už s človekom neráta. Keby nerátal, neposlal by do tohto sveta svojho Syna; keby nerátal s nami, nepožehnal, by žiadnu rodinu deťmi. Každé dieťa, ktoré prichádza na tento svet je znakom toho, že Boh nám ešte stále verí.
    Sám Ježiš nás učí tomuto postoju ustavičnej vďaky. „On v tú noc, keď bol zradený“, teda nie v okamihu pohody, „vzal chlieb dobrorečil“. Keď ďakujeme Bohu za všetkých okolností svojho života, vyjadrujeme tým svoju vieru v Božiu moc a v Božiu múdrosť. Robíme akúsi duchovnú akrobaciu, ktorou sa dostávame bližšie k Bohu. To, čím sa najviac od Boha na vlastnú škodu izolujeme a škodíme sami sebe, je opak božských čností: namiesto viery, nevera: namiesto nádeje, zúfalstvo a namiesto lásky, nenávisť. To, čím si najviac môžeme polepšiť svoju situáciu v tomto svete, je viera, nádej, láska. Všetky tri obsahuje v sebe vďačnosť. Eucharistia je teda súhrnom a vrcholom našej viery: „Spôsob nášho myslenia musí byť v súlade s Eucharistiou a naopak: Eucharistia posilňuje spôsob nášho myslenia."
    Sv. Augustín poučuje: „Ak ste Kristovým Telom a jeho údmi, je to vaša sviatosť, ktorá sa nachádza na Pánovom stole: prijímate teda svoju sviatosť! Odpovedáte Amen („Áno, je to pravda") na to, čo dostávate a podpisujete sa pod to svojou odpoveďou. Počúvaš slová: „Telo Kristovo“ a ty odpovedáš: „Amen“. Buď teda Kristovým údom, aby tvoje Amen bolo pravdivé“.