S P O V E Ď

    Dnes budem hovoriť o sviatosti pokánia. Existujú rôzne názvy pre túto sviatosť, ktoré vystihujú jej rôzne účinky: Nazýva sa sviatosťou obrátenia, lebo sviatostne uskutočňuje Ježišovu výzvu k obráteniu; sviatosťou pokánia, lebo posväcuje cestu pokánia; sviatosťou vyznania, pretože vyznanie hriechov pred kňazom je jej podstatnou zložkou; sviatosťou odpustenia, lebo sviatostným rozhrešením kňaza Boh udeľuje odpustenie a pokoj kajúcnikovi a napokon sa nazýva aj sviatosťou zmierenia, lebo uschopňuje človeka prijať Ježiša a tak zmieruje človeka s Bohom i s človekom.
    Potrebujeme sviatosť zmierenia po krste? Tá otázka je celkom na mieste, lebo v krste sme sa obmyli, boli sme posvätení, boli sme ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista. Avšak nový život prijatý v krste neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti, ani náklonnosť k hriechu, ktorú nazývame žiadostivosťou. Kresťan musí s ňou zápasiť. Je to boj za dosiahnutie svätosti a večného života, ku ktorému nás Pán neprestáva pozývať.
    Napriek všetkým zmenám, ktorými prešlo slávenie tejto sviatosti, môžeme v nej spoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva rovnako podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane pôsobenie Boha skrze Cirkev, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia. Celá sviatostná ekonómia stojí na základe odpustenia, ktoré je dielom zadarmo nám danej milosti, za ktorú sa ale draho platilo Kristovou krvou. Na toto máme pamätať, keď si uvedomíme, že sme zhrešili. Je vhodné pripraviť sa na prijatie tejto sviatosti spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento účel treba hľadať v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov: reč na vrchu, učenie apoštolov.
    Spoveď potrebujeme, ak sme ťažko zhrešili. Naša reakcia vtedy nemá byť: „Možno sa mi podarí nejako sa ubrániť pred Bohom ozývajúcom sa v mojom svedomí a hriech zaretušovať. Skúsim sa ospravedlniť, a ak to nepôjde, zložím nejakú obetu a akosi to napravím.“ Toto je falošná cesta. Správne počínanie je priznať si: „Stalo sa a čo sa stalo vstúpilo do histórie a nikto z nás to nedokáže vymazať. Urobil som niečo, čo som nemal urobiť, čo sa nezhoduje s Božou vôľou.“ Treba uznať svoj hriech pred Bohom a povedať: „Pane, stojím tu pred Tebou s celou pravdou, zhrešil som!“ Neospravedlňujem sa. Často je situácia dokonca taká, že nie som schopný posúdiť, koľko je skutočne v tom mojej viny a koľko nezavinenej slabosti, či to bol hriech ťažký alebo ľahký. Nie som schopný to posúdiť a ani nemusím. Obrátim sa k Bohu a poviem: „Ty vidíš môj hriech v celej pravde. Prijímam tvoj rozsudok, tvoju kvalifikáciu môjho hriechu a vyznávam svoj hriech.“
    Medzi úkonmi kajúcnika je ľútosť na prvom mieste. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť". Nejde teda predovšetkým o záležitosť citov, ale o odvrat vôle od hriechu, ktorý vo svetle Božieho zjavenia rozpoznávame ako zlo. Ľútosť spočíva v prijatí Božej kvalifikácie hriechu. V ľútosti je obsiahnutý aj návrat k Bohu, odovzdanie toho, čo sa stalo, do jeho milosrdných rúk. V ľútosti sa treba zreteľne odvolať na Krista, na jeho spasiteľnú smrť na kríži a prosiť Boha o odpustenie hriechov aj pre meno Kristovo a pre zásluhy jeho smrti na kríži. Vo vyznaní a v ľútosti sa prejavuje viera v Božie milosrdenstvo, viera v to, že Boh nás chce vytrhnúť z moci hriechu, pretože On „nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil".
    Keď ľútosť vyplýva z lásky k nadovšetko milovanému Bohu, nazýva sa „dokonalá". Takáto ľútosť vedie k odpusteniu všedných hriechov; spôsobí tiež odpustenie ťažkých hriechov, ak je spojená s pevných rozhodnutím pristúpiť k sviatostnej spovedi, akonáhle to bude možné. Ak to nieje možné, napr. pri náhlom úmrtí, dokonalá ľútosť otvára bránu k Božiemu srdcu aj bez spovede. Ak ľutujeme z ohľadu na Božiu lásku, ak ľutujeme preto, že sme konali proti tejto láske, tak túto ľútosť môžeme nazvať dokonalou ľútosťou. Ak sme sa takto úprimne svojou modlitbou a ľútosťou vrátili k Bohu, tak máme Bohu ihneď ďakovať za to, že nám hriechy odpúšťa a správať sa tak, ako keby sme už nemali hriech. Je rozšírený názor, že odpustenie hriechov sa získava jedine počas spovede, ale cirkevné učenie pozná aj iné cesty k odpusteniu hriechov. Pravdou je, že dokonalá ľútosť zmýva hriech ihneď. A my po hriechu nemáme čakať a zotrvávať v hriešnom stave, ale sa máme hneď snažiť skrze dokonalú ľútosť obnoviť stav priateľstva s Bohom. Základom každej sviatosti je Živý a Vzkriesený Pán. Ak sme si ľútosťou vydobyli prístup k jeho srdcu, môžeme obsiahnuť vo viere odpustenie skôr ako prijmeme sviatosť, aj keď sa tým od prijatia sviatosti nedišpenzujeme.
    Vo svätej spovedi, ktorú, ak sa jedná o ťažké hriechy, musíme napriek svojej ľútosti absolvovať, nejde o opravu odpustenia, ale o zmierenie so spoločenstvom veriacich, lebo každý hriech ubližuje telu Kristovmu, ktorým je celá Cirkev. Vo sviatosti zmierenia sa tiež v moci Kristovej krvi rušia väzby, ktoré sa vytvorili medzi človekom a diablom spáchaním ťažkého hriechu. Ide tiež o to, aby sme ako bytosti obdarená telom a zmyslami ale aj nimi hrešiace, vstúpili do skutočnosti odpustenia aj telom a zmyslami. Aby sa nad nami na znak zmierenia a požehnania, vystrela ruka kňaza, aby sme na vlastné oči videli a počuli, slová a gestá odpustenia, aby sme duševne i telesne odišli zmierení.
    Ľútosť, ktorá sa nazýva „nedokonalou", je tiež Božím darom, impulzom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania nad ošklivosťou hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi. Niekedy nám môže pomôcť rozumná analýza situácie, do ktorej nás dostal hriech k tomu, aby sme hriech zavrhli. Aj návrat k rozumnosti je cestou obrátenia. Môže vyvolať vnútorný vývoj, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama neobdrží odpustenie ťažkých hriechov. Vytvára však dispozície pre jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia.
    Podstatnou časťou sviatosti pokánia je vyznanie kňazovi. Moc odpustiť a zadržať, ktorú Ježiš apoštolom dáva v súvislosti s ustanovením tejto sviatosti, predpokladá schopnosť posúdiť a tá si zasa vyžaduje vyznanie. Predmetom rozlišovania a skúmania však nie je veľkosť hriechov, lebo niet takého hriechu, akokoľvek ťažkého, ktorý by Cirkev nemohla odpustiť, niet človeka, nech by bol akokoľvek zlý a akokoľvek sa previnil, čo by s istotou nemohol dúfať v odpustenie hriechov, ak je jeho pokánie úprimné. Kristus, ktorý umrel za všetkých ľudí, chce, aby v jeho Cirkvi vždy boli otvorené brány odpustenia pre každého, kto sa odvracia od hriechu. Preto kňaz neskúma pri spovedi, či tento hriech ešte Boh môže odpustiť, kňaz skúma dispozíciu kajúcnika, či úprimne ľutuje, či je jeho ľútosť a predsavzatie úprimné a skutočné. A znovu ho nezaujímajú citové prejavy ľútosti ale vôľa: či chce kajúcnik naozaj opustiť svoj hriech. Toto je predmetom rozlišovania a jedine to môže kňaza pohoršiť ak skutočnú ľútosť a snahu po zmene nenachádza. Existujú tiež závažne hriechy, ktoré podľa cirkevného práva, nemôže rozhrešiť každý kňaz ale len biskup. I toto je predmetom skúmania.
    Je potrebné, aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, hoci by to boli hriechy veľmi skryté a spáchané iba proti dvom posledným prikázaniam Desatora, ktoré sa týkajú oblasti túžby. Lebo niekedy tieto hriechy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie ako tie, ktoré sa zjavne páchajú. Keď sa veriaci v Krista usilujú vyznať všetky hriechy, na ktoré si spomenú, nemožno pochybovať, že ich všetky predkladajú na odpustenie Božiemu milosrdenstvu.
    Sv. Augustín nás poučuje: „Kto uzná svoje hriechy a odsúdi ich, súhlasí už s Bohom. Boh odsudzuje všetky hriechy: a ak ich odsúdiš i ty, spájaš sa s Bohom. Človek a hriešnik, to sú dve rozdielne skutočnosti: človek je Božie dielo, hriešnik je tvoje dielo, človeče znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil, čo učinil On. Keď ťa začne mrzieť, čo si vykonal, vtedy začínajú tvoje dobré skutky, pretože si odsúdil svoje zlé skutky. Dobré skutky začínajú uznaním zlých skutkov. Konáš pravdu a prichádzaš ku Svetlu." (Sv. Augustín, In Evang. Joh. tract. 12,13)
    Ku katolíckemu pochopeniu sviatosti zmierenia sa nerozlučne viaže zadosťučinenie. Potreba zadosťučinenia nieje vyjadrením toho, že musíme nejako splatiť získané odpustenie hriechov. Za naše hriechy predsa dostatočne zadosťučinil Ježiš. Potreba nášho zadosťučinenia sa týka oblasti, kde sme svojím hriechom ubližovali. Je to snaha, aspoň pokiaľ je to ľudský možné, likvidovať zlé dôsledky svojich činov. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale nieje liekom na všetko, čo hriech uviedol do neporiadku. Hriešnik, ktorý bol zbavený hriechov, musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda vykonať niečo naviac, aby napravil neporiadok, ktorý hriechom vyvolal. A tejto oblasti by sa malo predovšetkým týkať pokuta, ktorú kňaz vo sviatosti zmierenia udelí. Prednostne, pretože nám boli odpustené hriechy, musíme aj my odpustiť tým, ktorý nám ublížili. Je treba všemožne usilovať o nápravu napríklad: vrátiť ukradnuté veci, očistiť povesť toho, koho sme osočovali, poskytnúť satisfakciu. To vyžaduje prostá spravodlivosť. Môže to dopadnúť tak, ako na jednej dedine, kde sa po misiách v jedno nedeľné ráno objavili pred kostolom všetky ukradnuté bicykle. Takéto pokánie môže zmeniť štruktúru celej spoločnosti.
    Hriechy odpúšťa iba Boh. Pretože Ježiš je Boží Syn, sám o sebe hovorí: „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy" (Mk 2,10). Možno nám príde na rozum otázka: „Na základe čoho mi Boh odpúšťa hriechy?" Písmo Sv. a UUC tvrdí, že odpustenie hriechov je výhradným dielom Božieho milosrdenstva, je ovocím Kristovej vykupiteľskej smrti. Nikto, žiadny človek, žiadne ľudské dielo, žiadne skutky kajúcnosti, žiadne umŕtvovanie, žiadne pôsty nemôžu u Boha vyslúžiť odpustenie hriechov. Odpustenie hriechov je nám dané zadarmo. Je to milosť Božia. Nikto nemôže povedať: „Zhrešil som, ale sám to nejako napravím, nepotrebujem žiadnu milosť Božiu, nechcem milosrdenstvo, začnem život takého tvrdého pokánia, že mi Boh musí odpustiť hriechy". Je to pomýlený prístup. Nikto si nemôže sám vyslúžiť Spásu. Kristus zveril svojim apoštolom službu zmierenia, biskupi a kňazi pokračujú vo vykonávaní tejto služby. Sú to teda biskupi a kňazi, ktorí vďaka svojej vysviacke majú moc odpúšťať všetky hriechy „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého". Kňazi prijali moc, akú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom. Keby v Cirkvi nebolo odpustenie hriechov, nebola by nijaká nádej na večný život a večné oslobodenie. Cirkev prijala kľúče od nebeského kráľovstva, aby sa v nej skrze Kristovu Krv a pôsobením Ducha Svätého uskutočňovalo odpustenie hriechov.
    Individuálna a úplná spoveď, po ktorej nasleduje rozhrešenie, zostáva jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmierujú s Bohom a s Cirkvou. Iba fyzická alebo morálna nemožnosť oslobodzuje od takej spovede. Má to svoje hlboké príčiny. V každej sviatosti pôsobí Kristus. Osobne sa obracia na každého hriešnika: Synu, odpúšťajú sa ti hriechy (Mk 2,5). Kňaz vo svätej spovedi z Kristovho poverenia, v jeho mene a pre jeho vyliatu krv, v moci Ducha Svätého, vyhlasuje: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od Tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.
    Byzantská liturgia pozná viacero formúl rozhrešenia prosebného typu, ktoré obdivuhodne vyjadrujú tajomstvo odpustenia: „Boh, ktorý skrze proroka Nátana odpustil Dávidovi, keď vyznal svoje hriechy, a Petrovi, keď horko zaplakal, a hriešnici, keď vylievala slzy na jeho nohy, a farizejovi, a márnotratnému synovi, ten istý Boh nech ti skrze mňa hriešneho odpustí v tomto i v budúcom živote, a keď ťa predvolá pred svoj hrozný súd, nech ťa neodsúdi ten, ktorý je požehnaný na veky vekov. Amen"
    Účinok pokánia spočíva v tom, že nás opäť uvádza do stavu Božej milosti a zjednocuje nás s Bohom vo zvrchovanom priateľstve. U tých, ktorí prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnou dispozíciou, zvykne nasledovať pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou. Treba pripomenúť, že zmierenie s Bohom má za následok tak povediac ďalšie zmierenia, ktoré liečia iné roztržky spôsobené hriechom: kajúcnik, ktorému bolo odpustené, sa zmieruje sám so sebou v hĺbke svojho bytia a tak opäť nadobúda svoju vnútornú pravdu; zmieruje sa s bratmi, ktorých nejakým spôsobom urazil a ranil; zmieruje sa s Cirkvou; zmieruje sa s celým stvorením. Tým, že sa hriešnik v tejto sviatosti zveruje súdu milosrdného Boha, už dopredu určitým spôsobom prežíva súd, ktorému bude podrobený na konci tohto pozemského života. A aký úžasný rozsudok: „Boh ti hriechy odpustil, choď v pokoji!“
    Sv. spoveď je sviatosťou otvorenosti. Toto otváranie bolí, pretože sa podobá snímaniu obväzu z rany. A predsa je potrebné, aby sa lekár dostal až k rane. Každá svätá spoveď je prípravou na absolútne odhalenie, ktoré je nutné, aby človek zažil skutočne nebo, pravdivú a opravdivú lásku. To, čo nedokáže vysloviť človek pred partnerom v manželstve, to vysloví pred kňazom v spovedi. Cirkev tieto okamihy otvorenosti vkladá do sviatosti pokánia a prikrýva ich božím odpustením a chráni spovedným tajomstvom. Vzhľadom na chúlostivosť a veľkosť tejto služby ako aj na patričnú úctu voči osobám, Cirkev prehlasuje, že každý spovedajúci kňaz je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovávať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu kajúcnici spovedali. Nesmie tiež hovoriť o tom, čo pri spovedi poznal o živote kajúcnikov. Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimku, sa nazýva sviatostnou pečaťou, lebo všetko, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva zapečatené sviatosťou.
    Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia. Spovedajúci kňaz sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou. Musí byť skúseným znalcom kresťanského správania, musí mať skúsenosť s ľudskými problémami a musí prejavovať ohľaduplnosť a taktnosť voči tomu, kto padol. Musí milovať pravdu, byť verný učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k ozdraveniu a plnej zrelosti. Musí sa modliť, konať za neho pokánie a zverovať ho Pánovmu milosrdenstvu.
    Sv. Karol Boromejský učil, že „kresťan má byť vždy pripravený na dve veci, na smrť a na sväté prijímanie.“ Všeobecne uznávame, že je potrebné byť vždy pripravený na smrť. Ale už ťažšie chápeme, že v hodine smrti ide presne o to isté ako vo svätom prijímaní, o príchod a prijatie Pána Ježiša. Ak nie som pripravený na sväté prijímanie, nie som pripravený ani na smrť. Vo svätom prijímaní sa to deje v čase, ktorý poznám a nemusí ísť o definitívne odmietnutie alebo prijatie Ježiša. V hodine smrti je to osudový postoj, ktorý rozhodne o mojej večnosti. Z povedaného môžeme pochopiť, že časté sväté prijímanie, je školou, v ktorej sa učíme voliť si dobro a odmietať zlo. Preto spoliehať sa na ročnú svätú spoveď z ťažkých hriechov je vrchoľ nerozumnosti a nepripravenosti. Pre správny duchovný život je dôležité zapamätať si, že v ťažkom hriechu sa konalo proti Bohu, po hriechu človek existuje v stave „odmietnutia Boha“ a to je veľmi nebezpečný stav. Tento stav treba čím skôr napraviť. Nikdy nemáme zotrvávať v hriechu. Všedné hriechy stačí oľutovať. Ťažký hriech potrebuje sviatostný zákrok. Puto, ktoré sa ťažkým hriechom, vytvorilo medzi nami a Zlým duchom je tak silne, že ho nie sme schopní sami roztrhnúť. Svätá spoveď je účinným exorcizmom, ktorým sme vyslobodzovaní od moci Satana. Ak kresťan upadol do ťažkého hriechu má okamžite skrze osobnú ľútosť hľadať spojenie s Živým Bohom a hľadať príležitosť ku svätej spovedi, čo najskôr.
    Veľmi často sa tiež vyskytuje neschopnosť rozlíšiť závažnosť hriechu. Ľahký hriech nieje nutnou matériou spovede. Ľudovo povedané, kvôli ľahkému hriechu nemusím hneď utekať na spoveď. Je nám odpúšťaný, ak ho skutočne ľutujeme, ak chceme napraviť to, čo sme urobili. Napr. manželia, ktorí sa pohádali, nemusia hneď utekať na svätú spoveď, ak sa dokážu zmieriť a pokračovať v spoločnom živote. Aj o hriechoch detí platí, že ak neposlúchali rodičov, a je im to ľúto, stačí ak odprosia rodičov, nemusia utekať na spoveď. Spoveď nieje jediným spôsobom ako riešiť problém ľahkého hriechu. Každá svätá omša začína úkonom kajúcnosti, v ktorom priznávame, že sme zhrešili. Keď kňaz na konci úkonu kajúcnosti hovorí: „Nech sa nad vami zmiluje Všemohúci Boh, nech vám hriechy odpustí...!“, vyslovuje akési všeobecné rozhrešenie zo všedných hriechov. Teda ak nemáme na duši ťažký hriech, ak ľutujeme svoje všedné hriechy, môžete po tomto všeobecnom rozhrešení pristúpiť k svätému prijímaniu. Podobne účinkuje aj Božie Slovo. Po čítaní kňaz potichu hovorí: „Pre slová evanjelia, nech Boh zmije naše previnenia!“
    Iným bežným javom sú obavy mnohých ľudí po spovedi: „Či som všetko povedal? Či ma kňaz pochopil? Či ma kňaz dobre počul? A možno som to mal ináč vyjadriť?“ Škrupulanti bývajú po spovedi nekľudnejší ako pred ňou. Chceli by znovu opravovať, znovu sa spovedať, po prípade si urobiť generálnu spoveď a to všetko preto, lebo v podstate neuverili v odpustenie hriechov vo sviatosti zmierenia. Viera v odpustenie hriechov je obsiahnutá v našom kréde. A predsa sa často stretáme s tým, že i tí, ktorí pristupujú pravidelne ku sviatosti zmierenia, neveria v odpustenie hriechov, lebo sa cítia stále spojení so svojou vinou a hriechom.
    Prizrime sa dôsledkom takejto nevery. Ak si je kresťan stále vedomý, že žije v hriechu, či sa v jeho živote môže objaviť radosť z Boha, sila, pokoj, či môže takýto človek vydávať svedectvo, či sa môže nadchýnať ako súčasníci Pána Ježiša: „Prišiel Kristus, odpustil mi hriechy!" Až keď uverí v odpustenie hriechov, bude podobný človeku, o ktorom hovorí Ježiš v podobenstve, že našiel veľký poklad. Čo je tým pokladom? Zmierenie s Bohom, pokoj v najväčšej hĺbke našej bytosti. Súčasný priemerný katolík má veľmi ďaleko k takémuto postoju. Nedovoľuje mu to vedomie hriechu. Chcel by toto bremeno zo seba zhodiť, začína sa ospravedlňovať pred sebou samým, pred Pánom Bohom, ospravedlňuje sa tým, že všetci tak robia, že kňazi zveličujú, že to vôbec nieje hriech. Ale pravda je taká, že hriech je všetko to, čo nás akýmkoľvek spôsobom oddeľuje od Boha. Každý človek v hĺbke svojej duši cíti svoj hriech.
    Na záver si vypočujme slová sv. Františka o spovedi: „Moji požehnaní bratia... nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomité vykonať uložené pokánie... A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou, majúc pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný", a „to konajte na moju pamiatku".