Slávnosť Tela a Krvi Pána II

    Sviatok „Božieho Tela" zaviedol pre celú cirkev r. 1264 pápež Urban IV.. Už predtým sa tento sviatok slávil od r. 1209 v Lüttichu na výzvu Juliany z Lüttichu. Bulla Transiturus, ktorou pápež sviatok nariaďoval sláviť, začína slovami: „Keď prišla hodina jeho utrpenia, ustanovil náš Vykupiteľ a Pán Ježiš Kristus pred svojím prechodom z tohoto sveta k Otcovi v anticipácii (v predvídaní) svojej smrti počas poslednej večeri veľkú a skvelú sviatosť Tela a Krvi, pri ktorej rozdeľoval svoje telo ako pokrm a svoju krv ako nápoj. Lebo kedykoľvek tento chlieb jeme a z tohto kalicha pijeme, zvestujeme Pánovu smrť. Pri ustanovení tejto Sviatosti povedal predsa svojim apoštolom sám: „To konajte na moju pamiatku", aby sa nám táto preveľká a všetkej úcty hodná sviatosť stala najnaliehavejším znamením - pamiatkou preveľkej lásky, ktorou nás miloval."
    Zo skúsenosti vieme, že ľudia bezvýznamní, keď sa len trochu dopracujú k nejakému postaveniu, bývajú často veľmi pyšní a nechcú mat nič spoločné s tými, ktorí stoja skutočne alebo domnele trochu nižšie. Naopak, skutočne veľkí ľudia, nemajú v sebe túto pýchu. Ale táto ľudská skúsenosť je takmer ničím v porovnaní s tým, ako je to medzi nami a Bohom. Uvažujme nad tým, že Boh je niekto, kto prevyšuje všetko ľudské poznanie, všetko, čo človek o sebe i o svete vie, že je Nekonečný a Nesmierny, Pán a Pôvodca všetkého. A čo je proti nemu hriešny človek, smrteľník, ktorý je síce schopný trochu sa polepšiť, ale nikdy nedokáže zo svojho srdca vyhodiť všetko zlo, človek, ktorého dokáže z jeho zloby usvedčiť obyčajná choroba a nepohoda.
    A predsa, práve k takémuto človeku sa Boh skláňa. Vychádza mu v ústrety. Prichádza totiž k človeku na ľudskej úrovni v Ježišovi Kristovi. Napriek všetkej nekonečnej vzdialenosti, ktorá nás oddeľuje od Boha, je možné sa s Nim stretnúť a to, ako človek s človekom, aby človek Boha poznal na úrovni, ktorá je pre neho zrozumiteľná, na úrovni ľudskej. Ježiš, ktorý je nám vo všetkom podobný, okrem hriechu, hovorí: „Kto mňa vidí, vidí Otca". Tam, kam by sme sa my nikdy nemohli dostať, totiž k Bohu, sa jednoducho dostávame tým, že sa Boh znížil k nám. Ale nie preto, aby bol s nami a nás pri tom ponechal v našej biede, ale preto, aby sa znížil k nám a pozdvihol nás. Aby z nás urobil svojich synov a dedičov svojho kráľovstva. A táto Božia akcia v náš prospech stále trvá. Ježiš je po Božej pravici a prihovára sa za nás. Ježiš je ale neoddeliteľne spojený so svojou cirkvou ako jej hlava, je teda skrze svoju cirkev prítomný v ľudstve. A tento Ježiš je ten, kto prináša a naplňuje novú zmluvu medzi človekom a Bohom, ktorý túto zmluvu dotvrdzuje tým najzávažnejším, čim na zemi disponuje, svojou krvou.
    A tak nám otvára novú budúcnosť, a to budúcnosť úplne istú, budúcnosť v Bohu. Človek nemusí robiť to, čo bolo len zúfalým a neúspešným pokusom, snahou zaistiť si večnú budúcnosť, pokiaľ sa pripojil ku Kristovi. Ale Boh, ktorý sa sklonil k človeku, človeka pozná, rešpektuje jeho malosť a slabosť. Nenecháva nás žiť len v nádeji. Dáva nám seba ako pokrm a záruku života. Ježiš v Eucharistii sýti človeka svojím telom a svojou krvou upevňuje, obnovuje večnú zmluvu s nami. Tú zmluvu, ktorá je zo strany Božej naveky, ale ktorú my ľudia stále porušujeme. Je tu stále pre nás. Môže to človek vôbec domyslieť?
    Je potrebne to jasne vidieť a vyhnúť sa extrémom. Ak je Boh pre človeka len a len veľmi veľký, potom to znamená, že sa človek drží od neho ďaleko, nič od neho nechce. Ťažko mu dôveruje. Ale ak je na druhej strane Boh pre človeka moc malý, ak si totiž človek urobí z Boha len akéhosi lepšieho človeka, staršieho brata, nevystihuje to tiež skutočnosť, pretože to nieje pravda a človek tak prichádza o pravého Boha. A tak sa od nás žiada, aby sme sa podľa možností, čo najviac priblížili k pravde, aby sme si na jednej strane uvedomili Božiu Nesmiernosť, ktorá sa ale skláňa k pokornej službe človeku. Keby sme pri premýšľaní. o týchto veciach dostali závrat, bola by to primeraná reakcia. Sú to skutočne závratne skutočnosti. Ale keby nás prepadal strach z Boha, energicky sa mu bráňme. Mať z Boha strach, znamená, krivdiť mu.
    Prial by som teda všetkým, aby sa nás v dnešný deň dotkla tá závratná božská hĺbka a súčasne hrejivá ľudská blízkosť, pretože obidvoje nachádzame v tejto sviatosti. Aby v nás vyvolala radosť a vďačnosť nad tým, ako sa veľký Boh skláňa k človeku, ako ten, ktorý je tak strašne vzdialený, sa nám v Eucharistii stáva blízkym, a to len kvôli tomu, aby sme z neho a pre neho žili, teda aby sme mail plný život a aby náš život mal zmysel.
    Sv. František všetkým veriacim ale zvlášť nám kňazom adresuje toto napomenutie ohľadom sviatosti Kristovho Tela a Krvi: „Preto vás všetkých, svojich bratov, prosím a bozkávam vaše nohy s tou láskou, akej som len schopný, aby ste preukazovali všetku úctu a česť, nakoľko ste toho schopní, Najsvätejšiemu Telu a Najsvätejšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sa všetkému tvorstvu ako na nebi tak i na zemi dostalo pokoja a bolo uzmierené so všemohúcim Bohom.
    Prosím tiež v Pánovi všetkých svojich bratov kňazov, ktorí sú, stanú sa a túžia sa stať kňazmi Najvyššieho, aby, keď chcú sláviť omšu, boli čistí a s rýdzim zmýšľaním, s úctivosťou a so svätým a čistým úmyslom priniesli pravú obeť Najsvätejšieho Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista, nie z nejakého svetského dôvodu, ani nie z bázne čí lásky k niektorému človekovi, že by sa chceli robiť peknými v ľudských očiach. Ale celá vôľa, pokiaľ pomôže milosť Najvyššieho, nech smeruje k Boku a túži po tom, aby sa tým zapáčila len jemu, Najvyššiemu Pánovi, pretože len On pri tom pôsobí tak, ako sa mu páči. Lebo, keby niekto konal ináč, než podľa jeho slova: „To robte na moju pamiatku", stane sa zradcom Judášom a „previní sa proti Telu a Krvi Pána".
    Spomeňte si moji bratia kňazi, na to, že v Mojžišovom zákone je napísané, kto ho predstúpil í len vo vonkajších veciach umieral bez zľutovania súdom Pána. O čo hroznejší trest stihne toho, kto by šliapal po Božom Synovi, kto by pokladal za niečo všedné krv zmluvy, skrze ktorú sa mu dostalo posvätenie, kto by sa posmieval Duchu milostí.
    Lebo človek pohŕda Baránkom Božím, zneuctieva ho a pošliapava, keď, ako vraví apoštol, svätý chlieb Kristov nerozlišuje od iných pokrmov alebo úkonov, alebo ho nehodne prijíma, alebo, í keď je hodný, prijíma ho bez pravého ducha a nedôstojne. Lebo Pán hovorí slovami proroka: „Zlorečený, kto koná dielo Pána nedbalo." A kňazov, ktorí si to nevezmú k srdcu, skutočne zavrhuje, keď hovorí: „Budem zlorečiť vaším požehnaniam."
    Počujte, moji bratia: ak je blahoslavená Panna Mária tak veľmi uctievaná, čo sa patrí, pretože ho nosila vo svojom presvätom lone, ak sa blažený Krstiteľ zachvel a neodvážil sa dotknúť svätej hlavy Božej, ak je uctievaný hrob, v ktorom kratučký čas ležal, ako svätý, spravodlivý a hodný musí byt potom ten, kto sa dotýka rukami, srdcom a ústami prijíma a iným ku prijímaniu podáva Pána, ktorý už neprichádza ako kedysi, aby zomrel, ale bude žít na veky a je oslávený, a „na ktorého sa túžia dívať anjeli"?