Zvestovanie Pána

    Aby sme dokázali správne pochopiť prvé čítanie z proroka Izaiáša, musíme skúmať, čo predchádzalo prisľúbeniu Panenskej Matky v 7. kapitole proroka Izaiáša. Predtým kniha proroka Izaiáša opisuje obliehanie Jeruzalema dvomi nepriateľskými kráľmi, z ktorých má Jeruzalemský kráľ Achaz strach. V situáciách, v ktorých sa jedná o život a o existenciu celého národa, si človek sám nepomôže, jedine Boh môže pomôcť. Ale kráľ Achaz má problém a vážnu pochybnosť: „Stojí Boh o mňa a má ma rád? Zaujíma sa o môj život a o moje problémy? Záleží mu na jeho ľude?“
    A práve do jeho strachu a obáv zaznieva zvláštna Božia ponuka: „Žiadaj si znamenie od Pána, svojho Boha, žiadaj ho, či už v hĺbkach podsvetia, alebo hore na výsostiach.“ Prorok v mene Božom ponúka znamenie, ktoré má posilniť vieru kráľa. Izaiáš nehovorí: „Žiadaj si znamenie od Boha!“ ani nehovorí: „Žiadaj si znamenie od môjho Boha!“, ale: „Žiadaj si znamenie od svojho Boha!“ Chce tým povedať, že sa tu nejedná o Boha, ktorý nemá k človeku žiadny osobný vzťah, dokonca sa v takýchto situáciách nedá vystačiť ani z prorokovho vzťahu k Bohu, ale Boh musí byť tvojím osobným Bohom, Bohom tvojho života.
    Možno je v tom naznačená aj jemná výčitka. Hoci chodíme do toho istého chrámu a sme údmi tej istej cirkvi, členmi tej istej kongregácie a komunity, počúvame to isté Božie Slovo, predsa boh našich predstáv nemusí byť rovnaký. Naša predstava boha je predovšetkým tvarovaná zážitkom otca v rodine. Ak bol náš otec správny človek, tak nemáme problémy s vierou a láskou voči Bohu, ale ak zlyhal ako otec, nevieme dôverovať Bohu. Až druhotne sa naša predstava upravuje podľa toho, čo sme sa o Bohu učili na náboženstve, alebo čo sme osobne študovali. A práve krízové situácie preverujú našu predstavu, či je náš Boh skutočne živý a mocný, alebo sa zrúti pod veľkosťou problému. Dokiaľ nepoznáme Boha, ako svojho osobného Boha, ako Boha s ktorým zdieľame svoj život, ako Boha, ktorý kráča s nami a nesie naše starosti, tak neviem, čo je to zbožnosť a viera..
    Boh sám prostredníctvom proroka Izaiáša vyzýva kráľa, aby si žiadal znamenie, aby nepochyboval o Božej láske a solidarite s človekom. Aby nepochyboval, že Boh je tak isto jeho osobným Bohom, ako Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. Toto ponúknuté znamenie má poslúžiť, aby človek uveril v Božiu lásku, osobnú Božiu lásku k sebe samému. Človek sa bojí tohto znamenia Lásky, lebo poznanie Lásky zaväzuje. Boh nechce tvoje peniaze, tvoj majetok, tvoje zlato, ale chce teba. Chce, aby si mu na poznanú lásku odpovedal láskou, aby si sa mu slobodne odovzdal. My sa skôr podobáme rodičom, ktorí sa pokúšajú svoje plačúce dieťa utíšiť hračkou, aby sa mu nemuseli venovať osobne. Ale Boha nemôžeme oklamať nahrážkou našej pozornosti a lásky.
    Achaz sa bojí žiadať znamenie Lásky, lebo to zaväzuje: „Nebudem žiadať, nebudem pokúšať Boha.“ Navonok sa nám táto odpoveď môže zdať správna. Veď aj Pán Ježiš vytýka farizejom, že stále žiadajú znamenia. Ale nezabúdajme, že tu sám Boh ponúka znamenie, a preto je dôstojne a správne prijať ho. Prorok Izaiáš hovorí: „Počúvajte teda, Dávidov dom. Nestačí, že obťažujete ľudí, ešte aj môjho Boha obťažujete?“ Prorok prežíva Boha, ako svojho Boha, ako Boha, ku ktorému má osobný vzťah. Izaiáš hovorí o Bohu podobne, ako zaľúbený, keď povie: „To je moje dievča!“ Izaiáš sa nehanbí za svojho Boha. Položme si otázku na zamyslenie: prežívam Boha, ako svojho Boha, alebo nemám s ním žiadnu osobnú skúsenosť? Izaiáš obviňuje Izrael, že obťažuje Boha. Ako a čím možno obťažovať Boha? Boha obťažujeme svojou nedôverou, svojimi neveriacimi postojmi, svojimi falošnými predstavami o Ňom.
    Aká je Božia odpoveď na strach a pokušenie k beznádeji kráľa Achaza a spolu s ním celého Božieho ľudu? „A preto vám Pán sám dá znamenie: „Hľa Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Božou odpoveďou je veľké znamenie: Panenská Matka a jej dieťa, ktoré je Emanuel = Boh uprostred nás. Vtelenie, ktoré je ohlásené týmto znamením, zjavuje veľkosť Božieho záujmu o človeka a jeho svet. Boh nechce stáť kdesi vedľa nás, ale skrze Vtelenie, ktoré má pokračovať v každom z nás, chce priamo v nás zdieľať náš život. Panenská Matka je zároveň posolstvom, že človek nemôže počať Krista svojou silou. Kristus je novým stvorením, ktoré sa uskutočnilo v Máriinom panenskom tele mocou Ducha Svätého a silou jej viery.
    Evanjelium hovorí: „A meno Panny bolo Mária.“ Skôr ako prišiel Pán Ježiš do nášho sveta, bola nám ľuďom daná Panna Mária. Ona je bezhriešna a nepoškvrnená svätá zem, na ktorú zostúpil Boh pri svojom vstupe do ľudských dejín. Cela pozornosť anjelov i ľudí je sústredená na toto meno. V evanjeliu sme počuli presnú adresu: galilejské mesto Nazaret, panna zasnúbená mužovi menom Jozef, z rodu Dávidovho; a meno panny je Mária. Zvestovanie sa udialo v reálnom čase a na konkrétnom mieste, konkrétnej žene. Sv. Lukáš vyslovene podotýka, že toto mimoriadne pozvanie a posolstvo zaznelo k panne, ktorá už bola zasnúbená mužovi. Je pravda, že zásnuby ešte nie sú manželstvom a dajú sa aj zrušiť, ale väčšinou ich chápeme tak, že už čosi znamenajú, čosi hovoria o ľudskom rozhodnutí. Pri počúvaní tohto textu sa nám môže vynoriť otázka: „Môže Boh takto vstúpiť do ľudských plánov a predstáv, do plánov tak osobných ako je manželstvo, výber partnera, zásnuby?“
    Zvykli sme si chápať ľudskú slobodu ako najvyššiu hodnotu, ale sloboda je hodnotou až po láske. V reálnom živote to uznávame, keď sa z lásky k niekomu dokážeme zriecť svojej slobody a uzavrieť manželstvo. Zabúdame, že Boh – Láska - je tou Najvyššou hodnotou, ktorú v záujme vlastnej normálnosti musíme rešpektovať a uznávať a dokonca milovať nadovšetko. Čo máme také, čoby sme neprijali ako dar od Neho. Sami pre seba sme jeho veľkým darom. Boh má neobmedzené a absolútne právo na svoje Stvorenie.
    Skôr ako človek uzavrie ľudské manželstvo, je pozvaný, aby sa vydal Bohu, aby dovolil Bohu v sebe pôsobiť. Možnosť manželstva s Bohom je tu skôr ako ľudské manželstvo, a bude aj potom, keď manželstvo s človekom stratí svoj zmysel. Božia milosť je lepšia ako život. A aj to najlepšie ľudské manželstvo je len predobrazom Lásky Božej a školou, kde sa človek učí sebe odumierať. Človek by nemal uzatvárať pozemské manželstvo, dokiaľ nie je upevnený vo vzťahu k Bohu, lebo len tak bude schopný skutočnej lásky, ak Boh bude na prvom mieste. Ľudské manželstvo nemá byť uzatvárane navzdory tomuto Božskému, ale v ňom a v moci Lásky, ktorú dáva Boh.
    P. Mária v tajomstve dnešného sviatku stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína prijatím Krista. Toto je moment, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanstve ako náboženstve rozdielnom od židovstva. Sv. Ján v prológu svojho evanjelia hovorí: „Skrze Mojžiša prišiel Zákon, ale skrze Ježiša Krista prišla Milosť.“ Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nedokázal zmeniť hriešne srdce človeka, jeho bezbožnosť. To dokáže len milosť, ktorá je v prijatí Ježiša Krista: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa božími deťmi.“ (Jn 1,12)
    Základná pravda nášho náboženstva, o ktorej nás poučuje evanjelium, znie: „Boh nás miluje napriek našej poblúdenosti a má pre nás pripravený plán Spásy.“ Pri zvestovaní akoby sme počuli ozvenu slov, ktoré zazneli v rozhovore Ježiša s Nikodémom: „Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí nezahynul, ale mal s ním večný život v nebi.“
    Ako Boh miloval svet? Tak, ako sa to prejavilo v živote Panny Márie. Pravda o Božej láske je podstatou Zvestovania. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc. Každý jeden z nás môže prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje evanjelium. Anjel ju pozdravil: „Chaire Kecharitomene!“ Doslova je to výzva k radosti: „Raduj sa plná milosti!“ Tieto slová obsahujú radostnú zvesť a toto zvestovanie sa má stať vlastníctvom každého jedného z nás. V Panne Márii sa Boh prihovára každému človeku, lebo toto pozdravenie bolo vyslovené pre nás všetkých a my všetci, v dare tohto práve počatého dieťaťa, nachádzame milosť u Boha. V Ježišovi je možnosť omilostenia vyhnancov. Všetci sme vyhnanci, ktorí žijú vo vyhnanstve, ďaleko od Pána, ale v tomto dieťati a v jeho prijatí sa nám ponúka milosť amnestie pre všetkých, možnosť k návratu k Otcovi. Každý, kto ho prijíma, poznáva cestu, nachádza pravdu a dostáva život. Skrze prijatie Krista začína naša duša rásť do podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Ak nie je v nás Kristus, tak sa Bohu nepáčime, nemáme s ním nič spoločné. Ak nežijeme Kristovo Slovo, ak neprijímame jeho telo a krv, nie sme Božie deti, ale sme deťmi zla.
    Možno po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Pozrime sa ako počala Panna Mária z Ducha Svätého? Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Keď hovoríme o Božom Slove musíme si uvedomiť, že nehovoríme len o informácii ale o živej osobe. Boh skrze svoje Slovo zjavuje sám seba a zjavuje aj svoj večný plán. Biblia je Božie Slovo zaznamenané písomne, ale Ono existuje ako samostatná živá Božská Osoba, skrze ktorú a pre ktorú bolo všetko stvorené. Každá stvorená skutočnosť povstáva Božím Slovom a každá dokonalosť je účasťou na tomto Božom Slove. Božie Slovo nám zjavuje Boží charakter, ale Duch Svätý nám ho dáva, ak po ňom túžime. Bez lásky k Slovu Božiemu nie je možné počať z Ducha Svätého. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme v chcení, v myslení a v konaní.
    Sv. František z Assisi hovorí, že „skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa“. Nemôže počať z Ducha, kto nemiluje Slovo. Božie Slovo máme prijať s istou vierou, nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie. Často zabúdame, že viera je definovaná ako istota v tom, že čo vyslovuje Boh je Pravda. Nemá však zostať len v našej hlave, lebo jeho pravé miesto je srdce človeka. „Mária hlboko v srdci chránila počuté Božie Slovo.“ Najprv s vierou prijala Božie Slovo. Uverila v nesmiernu Božiu Dobrotu a Moc, lebo „Bohu je všetko možné.“ Božie Slovo je živé a účinné, je stvoriteľské. Len vo vzťahu k slobodným bytostiam naráža na tajomstvo slobody a viery.
    Všimnime si jednotlivé slová jej odpovede: „Nech sa mi stane“ vyjadruje jej odovzdanosť. Máriina odovzdanosť nesmeruje k nejakému nevyspytateľnému osudu. Boh predsa zjavuje svoju vôľu vo svojom Slove. Preto sa jej odovzdanosť týka Božieho Slova. Mária sa odovzdáva Bohu, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. Sv. Hieroným tvrdí, že kto nepozná Písmo Sväté, nepozná Krista. Panna Mária dobre poznala a pozná Slovo Božie. Vedela k čomu hovorí svoje „fiat“ a vedela tiež, Komu ho hovorí. Panna Mária nestojí v pozícii sebavedomého siláka, ktorý hovorí „ja to urobím“, „ja to dokážem“. Ide tu predsa o Božie Slovo, ktoré človek nedokáže urobiť a ani žiť z vlastných síl. Na druhej strane však vieme, že Boh to od nás právom vyžaduje a že celý vesmír povstal Božím Slovom a že toto Božie Slovo je Všemohúce. Po určitých skúsenostiach začíname chápať, že napriek svojmu najlepšiemu úsiliu, sme nevychovali z opice človeka. Zázrak vnútornej premeny človeka sa nedocieli drezúrou, ale milosťou. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď je On v nás skrze svoje Slovo a svojho Ducha.
    Naša modlitba má byť, podľa vzoru modlitby Panny Márie, predovšetkým priestorom, v ktorom dovolíme Bohu v sebe konať. Akási ochota ľahnúť si na operačný stôl Božieho Slova. Nie presadzovať svoju vôľu. On je Pán a ide o to, aby sme mu dovolil v sebe konať. On v nás už je. Od okamihu svojho Vtelenia vstúpil do každej ľudskej duše. Je v nás ako gén nového Života, ako možnosť Nového Života, ako šanca obnovy. Preto je dôležité poznať Božie Slovo, aby sme pochopili, čo chce Boh budovať v našom živote a na toto Božie Slovo je „dôstojné a správne“ odpovedať tak, ako Panna Mária v Tajomstve Zvestovania: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“
    Panna Mária je plná túžby po Bohu, plná Boha, Panagia – celá svätá. Teda túžme po Ňom a prijmime Boží Dar. Mária svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Boha duchovne, skôr než ho počala telesne. Ani nám nikto nebráni, aby sme túžbou po Bohu, otvoriac sa Ježišovmu Slovu z Ducha počali Krista a stali sa tak jeho matkou. Sv. Augustín hovorí: „Stali ste sa dietkami Božími, buďte tiež matkami.“ K tomuto sme povolaní. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela je len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, čo prijímajú Božie Slovo a praktizujú ho.
    Sv. Bonaventúra rozviedol túto myšlienku v spise pod názvom: „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša!“ V úvode spisku hovorí, že: „Duša oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec predstaviť Otcovi v chráme...Duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb, a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Vtedy došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stále odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie začať „nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“
    Všetky sviatosti Cirkvi, všetko ohlasovanie Božieho Slova, slúži tomu, aby sa v nás objavil Kristus. Kristus v nás je zároveň Nádejou našej Slávy. Sv. Augustín tvrdí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.“
    P. Mária je vzorom a matkou našej duchovnosti, preto ju pozdravme slovami nášho sv. otca Františka: „Zdravas, svätá Pani, presvätá Kráľovná, Božia Rodička Mária, ty si naveky Pannou, vyvolenou od Najsvätejšieho Otca z nebies, teba posvätil svojím najsvätejším milovaným Synom a Duchom Utešiteľom, v tebe bola a je celá plnosť milosti a všetko dobro. Zdravas jeho dom. Zdravas jeho stánok. Zdravas jeho príbytok. Zdravas jeho rúcho. Zdravas jeho služobnica. Zdravas jeho Matka a buďte pozdravené, vy všetky sväté čnosti, ktoré milosťou a osvietením Ducha Svätého ste vlievané do sŕdc veriacich, aby ste ich z neveriacich urobili veriacimi Bohu.“