Sv. František Xaverský, spomienka – (03.12.)

    Dnes si pripomíname sv. Františka Xaverského. Narodil sa v roku 1506 v Španielsku. Počas svojich štúdii v Paríži sa zoznámil so sv. Ignácom z Loyoly. To ho viedlo ku vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Roku 1537 bol v Ríme vysvätený za kňaza a venoval sa charitatívnej činnosti. Roku 1541 odchádza na Východ. Desať rokov neúnavne hlásal evanjelium v Indii a Japonsku a mnohých priviedol k viere. Zomrel roku 1552 na čínskom ostrove San - čao pri Kantone.
    Do dnešného dňa sa v kňazských hodinkách číta úryvok z jeho listu, ktorý je stále aktuálny. Myslím si, že môžem aj nám čosi povedať o jeho horlivosti a o jeho apoštolských metódach, ktoré sú veľmi jednoduché a účinné aj dnes a aj v našom prostredí. Jeho metóda by sa dala zhrnúť do pravidla: „Apoštolská práca je len vtedy dobrá a účinná, ak sa rodí z modlitby a ak znovu vedie a učí ľudí modlitbe.“ Keď naučíme ľudí možnosti obracať sa na Boha, naučili sme ich to najpodstatnejšie. Sv. František Xaverský považoval ako misionár za najpodstatnejšie naučiť ich Verím v Boha, Otčenáš, Zdravas a Desatoro. 
    Sv. František aj nám adresuje tieto slová: 
    „Navštívili sme dediny novopokrstencov, ktorí pred niekoľkými rokmi prijali kresťanské sviatosti. V tejto časti krajiny nebývajú Portugalci, lebo je veľmi neúrodná a chudobná. Domorodí kresťania nemajú kňazov a nevedia nič, len to, že sú kresťanmi. Niet nikoho, kto by im konal bohoslužby, nikoho, kto by ich naučil Vyznanie viery, Otčenáš a Zdravas a prikázania Božieho zákona.
    Ešte som sa nezastavil, odkedy som sem prišiel. Usilovne chodím po dedinách a obmývam svätou vodou všetky deti, ktoré ešte neboli pokrstené. Takto som zachránil veľké množstvo detí, ktoré, ako sa hovorí, nevedeli rozlíšiť pravú ruku od ľavej. Deti ma nenechali ani pomodliť sa breviár, ani najesť sa a odpočinúť si, kým som ich nenaučil nejakú modlitbu. Vtedy som začal chápať, že takým patrí nebeské kráľovstvo.
    A pretože som takéto nábožné žiadosti odmietnuť bez hriechu nemohol, začal som Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému a vštepoval som im Apoštolské vyznanie viery, Otčenáš a Zdravas, Mária. Zbadal som u nich veľké nadanie. Keby bol niekto, kto by ich naučil kresťanským prikázaniam, nepochybujem, že by z nich boli vynikajúci kresťania.
    Veľmi mnohí v týchto krajoch nie sú kresťanmi len preto, že niet nikoho, kto by ich kresťanmi urobil. Veľmi často mi napadá, že by som mal pobehať po európskych univerzitách, najmä po parížskej, a všade kričať ako blázon, vyzývať tých, čo majú viacej učenosti ako lásky: „Ach, aké nesmierne množstvo duši sa nedostane do neba a budú zatratené!“
    Kiežby sa o toto aspoň toľko starali ako o svoje štúdia, aby mohli vydať Bohu počet zo svojich vedomostí a zverených talentov! Mnohí z nich by sa pohnutí touto myšlienkou oddali rozjímaniu o Božích veciach, a tak sa cvičili počúvať, čo v nich hovorí Pán, zanechali by ľudské túžby a ohľady a celí by sa odovzdali Božej vôli a pokynom. Z hĺbky duše by volali: „Tu som, Pane; čo chceš, aby som urobil?“ Pošli ma, kam sa ti páči, hoc aj do Indie.
    Toľko nám dnes chcel povedať sv. František Xaverský! Sv. František Xaverský považoval ako misionár za najpodstatnejšie naučiť neznalých ľudí Verím v Boha, Otčenáš, Zdravas a Desatoro. My urobíme veľa, keď aspoň ľudí vo svojom okolí upozorníme na to, že sa vo svojich problémoch môžu modliť. Človek, ktorý vzýva Boha nebude určite zatratený.