Sv. Martin a pokánie

    Svätý Martin Toursky bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka. Narodil sa roku 316 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii, dnešné Szombathely v Maďarsku. Kým bol ešte dieťaťom, jeho otca preložili do Pávie v severnej Itálii. V Pávii sa Martin zoznámil s kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov. Jeho rodičia boli pohania a najmä otec sa pridržal starej pohanskej tradície, spojenej s kultom cisára. 
    Ako mladého vojaka preložili Martina do severnej Galii, v terajšom Francúzsku. Tam sa mu prihodila známa príhoda so žobrákom, ktorého zaodial svojím plášťom. Nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus prikrytý polovicou jeho plášťa povedal mu tieto slová: „Týmto rúchom ma zaodial Martin ešte nepokrstený.“
    Krst prijal na Veľkú noc roku 339. Po prijatí krstu sa chcel Martin zasvätiť Božej službe. Ale ako čleň cisárskej gardy nemohol tak ľahko opustiť vojsko. Preto ostal v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť. Po odchode z armády v roku 360 ho biskup Hilarius vysvätil za kňaza. Martin potom žil ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili viacerí spoločníci. Vznikol tak najstarší známy kláštor v západnej Európe (Liguge). V tom čase začali Martinovo účinkovanie sprevádzať zázraky a jeho povesť ako divotvorcu sa rýchlo rozšírila. V roku 371 bol Martin vysvätený za biskupa pre mesto Tours.. 
    Hovorí sa o ňom, že vojakom sa stal kvôli rodinnej tradícii, biskupom z vedomia zodpovednosti a rehoľníkom z vlastného rozhodnutia. Rehoľný spôsob života si ponechal aj keď bol biskupom. Zvláštnosťou Martinovho biskupského pôsobenia bolo to, že okrem vykonávania pastierskych povinnosti v miestnej cirkvi misionárčil medzi vidieckym obyvateľstvom na širokom okolí. Okrem toho že sa sám vydával na misijne cesty, utvoril v Marmoutier neďaleko Tours, stredisko na výchovu duchovenstva, kde sa klerici okrem iného pripravovali aj na pôsobenie medzi vidiečanmi. 
    Z Toursu a prostredníctvom tohto spoločenstva Martin vyvíjal apoštolskú činnosť, ktorá zasahovala veľkú časť Galie. Pritom uvádza do života niektoré novoty, ktoré mali veľký význam pre ďalší rozvoj, Cirkvi a pre jej pastoráciu. Jednou takou významnou novotou bolo zakladanie vidieckych farnosti. S ňou súvisela aj ďalšia a to pastoračná vizitácia diecézy. Martin navštívil každý rok všetky farnosti biskupstva. Cestoval na somárovi, loďkou alebo jednoducho peší. Vo farnostiach býval a spával v sakristii pri kostole. Vždy ho sprevádzali niekoľkí mnísi a klerici. Počas svojich ciest Martin zakladal, kde sa dalo, malé vidiecke kláštory, ktoré sa stali ohniskom kresťanského života na vidieku. Tento druh malých asketických komunít sa potom rozšíril a vo veľkej miere sa zaslúžil o pokresťančenie galského vidieku v 4. a 5. storočí. 
    Biskup Martin Toursky sa dožil vyše 80 - tich rokov. Jeho smrť je pomerne dobre opísaná v jeho životopise. Smrť ho musela dohoniť na jeho pastoračných cestách vo farnosti Candes. Hovorí sa o ňom, že keď už umieral, prosil aby na dlážku cely, v ktorej ležal, nasypali popol a na ten popol rozprestreli kajúce rúcho a jeho preniesli na toto lôžko. Keď sa to zdráhali urobiť, povedal im: „Kresťanovi sa patrí, aby zomrel na popole. Keby som vám dal iný príklad, prehrešil by som sa proti vám.“ Niektorí životopisci hovoria, že sa ospravedlňoval bratom, ak im dal iní príklad ako príklad pokánia a kajúcnosti. 
    Čo je to kajúcnosť? Toto slovo pre mnohých kresťanov úplne stratilo zmysel a tým aj príťažlivosť. Kajúcnosť je čnosť, ktorá nám umožňuje správnym spôsobom robiť pokánie. Kajúcnosť je snaha znovu nájsť prameň života v Bohu. Dokiaľ je na tróne nášho srdca narušené a hriešne EGO, nemôže doňho vstúpiť Duch Boží v plnej moci a sile. Kajúcnosť to je vlastne zápas s hriechom. 
    U mnohých kresťanov sa vytratilo vedomie, že hriech nestačí len vyznávať v spovedi, ale s hriechom treba zápasiť a aktívne mu odporovať. Ako vyzerá zápas s hriechom konkrétne? Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme a čo chce naša narušená prirodzenosť, lebo naša vôľa je naklonená ku zlu. Ale konáme to, čo vyžaduje Pán Ježiš: „Ak chce ísť niekto za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma!“ Je potrebné seba zaprieť a nasledovať Krista. Zapretie seba to je zrieknutie sa sebavlastnenia. Je to vydanie sa Kristovi. Pokánie začína robiť človek v okamihu, keď jeho JA dobrovoľne opustí pozíciu na tróne života a prepustí toto miesto Ježišovi, Božiemu Slovu. Je to snaha žiť Božie Slovo. Dať prednosť Božiemu Slovu pred pokušením „žiť len pre seba a podľa svojej vôle“. 
    Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám Pána Ježiša. Skutočnosť pokánia si môžeme predstaviť ako výšivku, ktorá je z jednej strany tvorená všelijakými škaredými uzlíkmi, ale na druhej strane vzniká pekný ornament. Pokánie má tiež dve stránky, jednu bolestnú a to je odvrat od hriechu a od svojej narušenej prirodzenosti a druhú radostnú a to je obnova Božieho života a Božej vlády v nás. 
    Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať. Okrem sv. spovede existujú aj iné cesty k odpusteniu hriechov. Sv. spoveď je pre nás záväzná, ak sme sa dopustili ťažkého hriechu. Mimosviatostné pokánie môže mať rôzne prejavy. Písmo sv. zdôrazňuje zvlášť tri: pôst, modlitba a almužna. Každá z týchto skutočnosti je a môže byť výrazom obrátenia v inej oblasti. Pôst vyjadruje obrátenie vo vzťahu k sebe samému, modlitba vo vzťahu k Bohu a almužna vo vzťahu k blížnemu. Obrátenie sa uskutočňuje v bežnom živote, a to úkonmi zmierenia s blížnymi, starostlivosťou o chudobných, konaním spravodlivosti a práva a ích obranou, vyznávaním svojich vín, bratským napomínaním, revíziou celého života, spytovaním svedomia, prijímaním utrpenia, trpezlivosťou v prenasledovaní pre spravodlivosť. 
    Každodenné pokánie nachádza svoj prameň a svoj pokrm v eucharistii, pretože v nej je sprítomnená obeť Kristova, ktorý nás zmieril s Bohom. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu. Keď sa účasť na eucharistii zakladá na hlbokej viere, že sa ňou prehlbuje spoločenstvo s Kristom i ostatnými prijímajúcimi, spôsobuje obnovenie života a odpustenie hriechov. Dôvod spočíva v tom, že pri takej účasti prijímajú veriaci spoločné telo, ktoré sa obetuje za nich a požívajú spoločne krv, ktorá sa vylieva za nich na odpustenie hriechov.
    Podľa názoru prvotnej cirkvi vrúcna modlitba „Otče náš“ spôsobuje odpustenie hriechov a podľa sv. Jána Zlatoústeho veľkú účinnosť na odpustenie hriechov má modlitba žalmov. Každý skutok, ktorý je výrazom nášho nasledovania Krista, vedie k odpusteniu hriechov. Ďalšou formou mimosviatostného pokánia je četba Písma Sv. Čítanie Písma Sv., hlásanie Božieho Slova zo strany kňaza a počúvanie zo strany veriacich ma silu. Sv. Augustín nazýva Božie slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počúvania. Kňaz po prečítaní evanjelia hovorí: „Skrze slová evanjelia nech Boh zmije naše previnenia“. Je prirodzené, že Božie Slovo v Písme sv. neúčinkuje čírym vypočutím, ale spôsobuje odpustenie hriechov natoľko, nakoľko sa prijímajú s vierou. Vtedy totiž rozväzujú v človeku sily, ktoré sú schopné premeniť štýl života, čiže prehĺbiť našu vieru, nádej a lásku. 
    A znovu sa vrátim k svätému Martinovi. Zanechali sme ho v jeho umieraní. Keď videl, že mu telesných síl ubúda, takto sa modlil: „Pane ak som potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Ak nie, nech sa stane tvoja vôľa." Povesť o jeho svätosti sa veľmi rýchlo rozšírila po celom Francúzsku, ale aj po celom svete. Ako som už spomenul, zomrel dňa 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve vo vidieckej farnosti Candes. Na čele pohrebného sprievodu kráčalo dvetisíc mníchov a Bohu zasvätených panien. Pochovaný je v katedrále v Tours vo Francúzsku. 
    Sv. Martin Toursky patri medzi prvých vyznavačov, teda nie mučeníkov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu. A tato úcta sa mimoriadne rozšírila. Mnoho kostolov a farnosti je mu zasvätených aj na Slovensku. Medzi nimi najvýznamnejšie patria dom sv. Martina v Bratislave a katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule. 
    Na záver vážnej témy aj niečo na zasmiatie. Dnes máte hody a to treba osláviť. S týmto svätým sa spájajú husi. Hovorí sa o tak zvanej sväto martinskej husi. Táto tradícia vznikla z Legendy o sv. Martinovi, v ktorej sa hovorilo o tom, že keď sa Martin stal kresťanom, jeho pohanský otec nielen že neschvaľoval tento jeho krok, ale tak ho znenávidel, že tí, ktorí pôsobením sv. Martina prijali kresťanskú vieru, a bolo ich už v tom čase na tisíce, všetkými spôsobmi svojho učiteľa ukrývali pred jeho otcom a jeho vojakmi.
    Raz boli od otca vyslaní vojaci Martinovi už na stope. Jeden z jeho priateľov, u ktorého sa vtedy skrýval, ledva ho stihol ukryť v kurníku medzi husi. Vojaci vpadli do domu, všetko od vrchu až do spodku poprevracali a prehliadli, ale Martina sa im nepodarilo nájsť. Keď už odchádzali, zrazu zagagotala hus a vojaci, aby si po daromnej práci aspoň husaciu pečienku odniesli, vrátili sa naspäť a v husinci nie len gagotavú húsku, ale i sv. Martina vypátrali. Vieme, že husi, kedysi zachránili pohanský Rím, ale tiež vyzradili úkryt sv. Martina. Martin bol potom predvedený k otcovi, ktorí by ho možno aj zabil, keby sa ho neboli zastali vplyvní obyvatelia mesta. Aby sa teda toto nevhodné gagotanie husi potrestalo, od toho času sa na deň sv. Martina zabíjajú a jedia pečené husi.