Bl. Ján Duns Scotus - (08.11.)

    V tejto homílii budem vychádzať z katechézy pápeža Benedikta XVI. o Bl. Janovi Duns Scotovi. Starý nápis na jeho hrobe obsahuje geografické reálie jeho života: „Anglicko ho prijala, Francúzsko vyučilo, Nemecký Kolín uchováva jeho pozostatky, v Škótsku sa narodil." Narodil sa pravdepodobne roku 1266 v dedine, ktorá sa volala Duns, neďaleko Edimburgu. Priťahovaný charizmou sv. Františka z Assisi vstúpil do rádu Bratov menších a roku 1291 bol vysvätený na kňaza. Bol obdarený prenikavou inteligenciou. Táto inteligencia mu v tradícii vyniesla titul Doctor subtilis, „subtilni učiteľ" - jasne rozlišujúci. Bol poslaný študovať filozofiu a teológiu na univerzity v Oxforde a v Paríži.
    Keď úspešne skončil svoju formáciu, začal vyučovať teológiu v Oxforde, v Cambridge, a potom v Paríži. Ako všetci majstri tej doby komentoval najprv Sentencie Petra Lombardského. Hlavné diela Duns Scota sú zrelými plodmi týchto prednášok a sú nazvaná podľa miest, kde vyučoval: Opus Oxoniense (Oxford), Reportatio Cambrigensis (Cambridge), Reportata Parisiensia (Paríž). Z Paríža odišiel, keď vypukol konflikt medzi kráľom Filipom IV. Pekným a pápežom Bonifácom VIII., a dal prednosť azylu, aby nemusel podpísať nepriateľsky ladený dokument proti Pápežovi, ako to kráľ nariadil všetkým rehoľníkom. Z lásky k Petrovmu stolcu preto spolu s bratmi františkánmi opustil Paríž.
    V roku 1305 sa konflikt upokojil a on sa mohol do Paríža vrátiť, aby tam vyučoval teológiu s titulom Magister Regens, ako riadny profesor. Potom ho predstavení poslali do Kolína ako profesora františkánskych teologických štúdií, ale 8. novembra 1308 umiera vo veku iba 43 rokov. Zanechal však po sebe značný počet spisov. V dôsledku povesti svätosti, ktorej sa tešil vo františkánskom ráde, sa čoskoro rozšíril jeho kult a ctihodný pápež Ján Pavol II. ho slávnostne potvrdil ako blahoslaveného 20. marca 1993 a nazval ho „ospevovateľom vteleného Slova a obhajcom Nepoškvrneného Počatia". V tomto označení je zhrnutý obrovský prínos, ktorý Duns Scotus ponúkol teológii.
    Meditoval predovšetkým o mystériu Vtelenia a na rozdiel od mnohých kresťanských mysliteľov svojej doby tvrdil, že Syn Boží by sa stal človekom, aj keby človek nebol zhrešil. Vo svojich Reportata Parisiens hovorí: „Domnievať sa, že by sa Boh vzdal tohto diela, keby Adam nebol zhrešil, by bolo úplne nerozumné! Hovorím preto, že pád nebol príčinou Kristovho predurčenia a že keby nepadol nikto - ani človek, ani anjel - Kristus by za tejto hypotézy bol predurčený tak isto." (in III Sent., D7, 4). Táto možno trochu prekvapujúca myšlienka sa rodí z toho, že podľa Scota je Vtelenie Božieho Syna zamýšľané Bohom Otcom v pláne lásky už od večnosti ako dovŕšenia stvorenia a umožňuje každému stvorenia v Kristovi a skrze Neho, aby bolo naplnené milosťou a vzdávalo tak chválu a slávu Bohu na veky. Duns Scotus, hoci si uvedomoval, že Kristus nás v dôsledku prvotného hriechu skutočne vykúpil svojím umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním, zdôrazňuje, že Vtelenie, ktoré je najväčším a najkrajším dielom Dejín spásy, nie je podmienené žiadnu náhodilou skutočnosťou, ale že pôvodným zámerom Boha je konečné zjednotenie všetkého stvorenia sa sebou samým v osobe a v tele Syna.
    Verný učeník svätého Františka, Duns Scotus, rád kontemplovali a kázal o mystériu spásonosného Kristovho Umučenie, výrazu nezmernej lásky Boha, ktorý s nesmiernou veľkorysosťou vysiela lúče Svojej dobroty a svojej lásky okolo seba (porov. Tractatus de primo Principio, c.4). Táto láska sa nezjavuje len na Kalvárii, ale aj v Najsvätejšej Eucharistii, ku ktorej Duns Scotus choval hlbokú zbožnosť a ktorú chápal ako sviatosť reálnej Ježišovej prítomnosti a ako sviatosť jednoty a spoločenstva, ktorá nás vedie k tomu, aby sme sa milovali navzájom a milovali Boha ako zvrchovanej spoločné Dobro (porov. Reportata Parisiensia, in IV Sent.,, D.8, Q.1, n.3).
    Predmetom reflexie Doctora subtilis je však nielen úloha Krista v dejinách spásy, ale tiež úloha Máriina. V čase Duns Scota väčšina teológov vznášala námietku, ktorá sa javila ako nezvratná, a mierila proti téze, podľa ktorej Najsvätejšia Panna bola počatá bez prvotného hriechu už od prvého okamihu svojho počatia. Všeobecnosť Vykúpenie uskutočneného Kristom sa mohla na prvý pohľad vskutku javiť takýmto tvrdením kompromitovaná, akoby Maria nepotrebovala Krista a jeho vykúpenie. Preto sa teológovia stavali proti tejto téze. Preto Duns Scotus v snahe umožniť pochopenie tejto ochrány od prvotného hriechu rozvinul argument „preventívneho vykúpenia", podľa ktorého je Nepoškvrnené Počatie majstrovským dielom Vykúpenie, ktoré urobil Kristus práve tým, že mocou svojej lásky a svojho prostredníctva dokázal svoju Matku uchrániť od prvotného hriechu. Mária je teda úplne vykúpená Kristom a to ešte pred svojím počatím.
    Duns Scotus rozvinul tému, na ktorú je moderná doba veľmi citlivá. Ide o tému slobody a jej vzťahu s vôľou a intelektom. Učí, že sloboda, ako všetky danosti, ktoré človek má, rastie a zdokonaľuje sa. Ak sa človek otvorí Bohu, ak rozvinie svoju schopnosť poslúchať jeho hlas – ktorú Scotus nazýva potentia oboendientialis (schopnosť poslušnosti): keď sa rozhodneme počúvať Božie Zjavenie, Božie Slovo a keď ho prijmeme, vtedy k nám zaznieva posolstvo, ktoré náš život napĺňa svetlom a nádejou a stávame sa skutočne slobodnými.
    Bl. Duns Scotus nás učí, že v našom živote je podstatné veriť, že Boh nám je nablízku a že nás miluje v Ježišovi Kristovi. Preto sa máme snažiť rozvíjať hlbokú lásku k nemu a k jeho Cirkvi. O tejto láske práve my vydávame svedectvo na tomto svete. Nech nám Najsvätejšia Panna Mária pomáha prijímať túto nekonečnú lásku Boha, z ktorej sa budeme naplno a navždy tešiť v nebi, keď sa naša duša konečne a naveky zjednotí s Bohom v spoločenstve svätých.