Sv. Imrich Uhorský, knieža – (05.11.)

    Možno si niekto myslí, tak ako aj ja som si myslel, že Imrich je svätý preto, lebo bol kráľovským synom a jeho otec Štefan, preto, lebo bol kráľom. Keď sa však začítame do legiend, ktoré sa o nich písali v ich dobe, tak zistíme, že tieto osobnosti počiatku našich dejín, žili naozaj kresťanský. Otec biskup Viliam Judák píše o epoche, ktorá sa týka i sv. Imricha: „Vznik a jestvovanie Uhorského kráľovstva nemožno oddeliť od osobností, ktoré Cirkev postavila na oltár a označuje ich titulom svätý. Sú plodom šírenia kresťanstva na tomto území v predchádzajúcom období a sú aj dôkazom ochoty jednotlivcov nasledovať Kristov príkaz v úsilí o svätosť a tak skvalitňovať svoj život a svoje prostredie. Neboli bezmocnými deťmi svojej doby, ale kvalitami svojho života ju poznačili.“
    Imrich sa narodil niekedy medzi rokmi 1000-1007. Bol potomkom sv. Štefana, uhorského kráľa a jeho manželky bl. Gizely, bavorskej princeznej a mimochodom sestry cisára sv. Henricha II. Uhorský kráľ Štefan mal s manželkou, Gizelou určite viac detí, ale dospelého veku sa dožil iba syn Imrich. Imrich mal dobré charakterové vlastnosti a otec doňho vkladal veľké nádeje. Zo svojej strany urobil všetko, aby bol z neho vzorný kresťanský vladár.
    Jeho výchovu zveril do rúk sv. Gerharda, benediktínskeho mnícha a neskoršieho csanádskeho biskupa. Okrem toho dal preňho zostaviť akési pravidlá alebo zrkadlo dobrého kresťanského kráľa: De institutione morum ad Emericum Ducem. Odráža sa v nich hlboký kresťanský duch kráľa Štefana, ako to vidieť z nasledujúcich slov: „Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, zachovávaj tak svedomite a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh podriadi, a aby ťa všetci mužovia Cirkvi zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, bez ktorého, buď si istý, nebudeš kresťanom ani synom Cirkvi. Po viere druhé miesto v kráľovskom paláci zaujíma Cirkev, ktorú najprv naša Hlava, čiže Kristus, zasadil a potom jeho údy, predovšetkým apoštoli a svätí otcovia, presádzali a pevne budovali a tak sa rozšírila po celom svete. A hoci plodí vždy nové potomstvo, na istých miestach je už starobylá. V našom kráľovstve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a preto potrebuje zvlášť obozretných a priamych ochrancov. Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia milostivosť, nesmie byť pre tvoju záhaľku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené.
    Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a vo všetkom opieral o nábožnosť, aby si bol naklonený nielen k rodine a príbuzným, ku kniežatám, vodcom, boháčom, susedom a domácim obyvateľom, ale aj k cudzincom a všetkým, čo k tebe prídu. Lebo skutky lásky ťa privedú k najvyššej blaženosti. Buď milosrdný ku všetkým utláčaným a ustavične maj v srdci Pánov príklad: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu." Buď trpezlivý so všetkými, nie iba s mocnými, ale aj s tými, čo nemajú moc.“ (Cap. 1. 2. 10: PL 151)
    Imrich nesklamal očakávanie svojho otca. Legenda mu pripisuje všetky vlastnosti svätca, ktorý na prvé miesto postavil hodnoty duchovné: vytrvalú modlitbu, pôst, sebazápor, a dokonca predsavzatie žiť v panictve. Ako kandidát na uhorský trón bol údelným kniežaťom v Nitre. Po dosiahnutí dospelého veku mal všetky predpoklady na to, aby bol z neho charakterný panovník, ktorý bude robiť česť národu i Cirkvi. Preto mu jeho otec Štefan chcel odovzdať vládu ešte za svojho života. Ale prv, ako to stihol urobiť, syn tragická zahynul, pravdepodobne 2. septembra 1031 na následky poranenia diviakom pri poľovačke.
    Možno nás zaráža fakt, že Imrich zahynul počas poľovačky. Prof. R. Marsina v úvode k Legende o sv. Imrichovi to vysvetľuje tým, že si Imrich musel za života plniť aj svetské povinnosti ako vojenský veliteľ, na čo potreboval aj vojenskú výchovu. Okolnosť, že pri poľovačke našiel smrť, svedčí - vzhľadom na jeho postavenie - skôr o jeho odvahe ako nešťastnej náhode. K smrteľnému zraneniu došlo s najväčšou pravdepodobnosťou v Bakoňskom lese v strede Zadunajska. Pochovali ho v Stoličnom Belehrade (Székesfehérváry) v chráme, ktorý dal postaviť jeho otec.
    O svätorečenie kniežaťa Imricha Uhorského sa zaslúžil neskorší uhorský kráľ sv. Ladislav. Dal vyzdvihnúť jeho ostatky. Stalo sa to 5. novembra 1083. Právo kanonizácie patrilo v tej dobe diecéznemu biskupovi, ktorý na žiadosť veriaceho ľudu povolil kult. Kanonizačné procesy, ktoré mohol v tých časoch vykonať biskup alebo cirkevná synoda, sa nazývali canonisatio aequipolens (všeobecne verejne schválená úcta). Zaznačením do martyrológia a ohlásením Rímskej kúrii bola takáto kanonizácia schválená. Spolu s ním bola priznaná úcta svätých aj jeho otcovi sv. Štefanovi, jeho vychovávateľovi sv. Gerhardovi a dvom slovenským mníchom sv. Andrejovi - Svoradovi a Benediktovi.
    Zobrazuje sa ako mladík, niekedy s fúzmi, v rytierskom brnení alebo v kráľovskom obleku. Ako symboly, ktoré ho sprevádzajú na jeho zobrazeniach, sú používané: meč, ľalia alebo uhorský štít.
    V Legende o svätom Imrichovi sa píše: „Všimnime si, ako láskavo a milosrdne sa Boh postaral o našu slabosť, keď nám nielen slovom určuje smernicu pravého života, ale nám dáva aj svätých mužov ako vzor priamej cesty života. Preto nech sa nik nesťažuje na chudobu, lebo Pán si volí chudobných, o ktorých hovorí: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Ale ani bohatých nechce nik vylúčiť z Božieho kráľovstva, totiž tých, čo bez chamtivosti vlastnia bohatstvo. Preto opisujú Cirkev neohrozene silnú ako dobre usporiadaný vojenský tábor na Pánovu chválu a slávu. Táto Cirkev žiari veľmi veľkým majetkom čností a vyznačuje ju veľmi veľká rozmanitosť veriacich, veď Božie navštívenie nechýba ani u barbarských národov, lebo už celý svet prijal slovo, ktoré dal Pán pokoleniam tisícim.
    Ako sa svätý Imrich vzmáhal vekom, zásluhou čností ustavične zväčšoval počet znakov svojej slávy. Hoci vám ich nemôžeme vymenovať všetky bezo zvyšku, aby nás neobvinili z neúplnosti, niektoré predsa len uvedieme, ako sa zračia z jeho skutkov, o ktorých sme počuli.
    Stalo sa, že v jednu noc šiel tajne iba s jedným sluhom modliť sa do starobylého kostola, čo dávno postavili v meste Veszprém na úctu vzácneho Kristovho mučeníka Juraja, aby sa tam ponoril do modlitby a uvažoval o tom, čo cennejšie môže ešte obetovať Bohu. Tu zaliala celý kostol veľká žiara a zaznel Boží hlas zhora: „Veľmi cenná vec je panenstvo. Žiadam od teba panenstvo duše i tela. Toto obetuj a v tomto úmysle vytrvaj!“ On si však nedôveroval, ale utiekal sa k milosti ako k svojmu pravému lieku a hovoril: „Pán môj a Boh môj! Ty sa staráš o celý svet a pomáhaš ľudom v slabosti, ty lámeš dušu kniežat a hrozivý vystupuješ pred vládcami sveta; splň vo mne svoju vôľu a rosou svojej milosti vyhas škodlivé vášne, ktoré bojujú proti duši.“ Takto sa teda svätý Imrich v tejto hodine posilnil slovom Božej útechy a ustrážil v sebe toto tajomstvo. Sluhovi však, ktorý bol ako aj inokedy jediný pri tomto rozhovore, s prosbou prikázal, aby túto vec do smrti nikomu nevyjavil. Táto a veľmi veľa iných známok jeho čností, ktoré uzavrel do tajnej komôrky svojho srdca, boli skryté vo svätom Imrichovi, až kým sa nádoba nerozbila, vôňa oleja nerozšírila a kým ich každý neobjavil.“
    Počuli sme Božiu výzvu, aby sa Bohu celkom odovzdal v panenstve tela i duše. Bol kráľovským dieťaťom, a mohol si užívať viac ako hocikto druhý. A predsa vidíme, že nadovšetko hľadá, ako sa páčiť Bohu. Jeho modlitba sa môže stať vzorom modlitby každého, kto cíti Božie volanie k zasvätenému životu, ale poznajúc svoju slabosť, má z toho strach. Imrich prosí podobne ako P. Mária: „Nech sa mi stane podľa tvojho Slova!“ Toto je ten najmúdrejší prístup k Božím požiadavkám, ktoré často presahujú ľudské schopnosti a sily. Zopakujem ešte ráz podstatnú časť jeho modlitby a tým aj skončím: „Pán môj a Boh môj! Ty sa staráš o celý svet a pomáhaš ľudom v slabosti, splň vo mne svoju vôľu a rosou svojej milosti vyhas škodlivé vášne, ktoré bojujú proti duši.“