Spomienka na verných zosnulých (02.11.)

    V dnešný deň sa nám ponúka zamyslenie nad smrťou. Aj keď nám Písmo sväté hovorí o smrti ako o treste za hriech a v Knihe Múdrosti dokonca nachádzame verše, ktoré hovoria, že „Boh smrť neučinil, ani sa neteší zo zahynutia živých“ (Mudr 1,13) a „Závisťou diabla vošla do sveta smrť“ (Mudr 2,24), predsa platí, že od okamihu, keď Ježiš svojou smrťou našu smrť premohol, stáva sa aj biologická smrť človeka miestom stretnutia s Bohom. Ježiš, Pravý Boh a pravý človek vstúpil do reality ľudskej smrti a dal jej iný význam svojím Zmŕtvychvstaním. Sv František sa v odvahe viery nehanbí volať telesnú smrť sestrou. Vo svojom chválospeve na stvorenie týmito slovami vyzýva smrť na oslavu Boha: „Nech ťa chváli, môj Pane, naše sestra smrť tela, žiadny živý človek jej nemôže uniknúť. Beda tým, ktorí zomrú v smrteľných hriechoch. Blahoslavení, ktorých nájde spojených s tvojou najsvätejšou vôľou, lebo druhá smrť im neublíži.“
    Prečo môžeme hovoriť o ľudskej smrti ako o dobrodení? Stáva sa dobrodením od okamihu prvotného hriechu. V knihe Genesis čítame, že keď človek zhrešil, v jeho bytosti sa objavilo mnoho deformácií (rozum sa mu zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu, prebudila sa v ňom žiadostivosť, v jeho živote sa objavilo psychické trápenie i fyzické choroby a utrpenie, jeho život sa začal točiť len okolo seba). V tej istej knihe sa píše: Potom im Pán Boh povedal: „Teraz je človek ako jeden z nás, pozná dobré aj zlé. Nepripustím, aby vystrel ruku po strome života, jedol a bol živý naveky.“ (Gn 3,22) Keď čítame tento text povrchne, môžeme mať dojem, že nám Boh nedopraje, aby sme žili večne. Ale keď sa lepšie nad tým zamyslíme, zistíme, že aj v tom je prejav milosrdenstva a súcitu voči narušenému človeku, ktorá spočíva v tom, že Boh nechce, aby človek zostal naveky v stave svojej narušenosti. Keby v takom stave jedol zo stromu života zostal by navždy v narušenej bytosti. A to by nebol ten život, ktorý pre nás pripravil Boh.
    Sv. Ambróz hovorí: „A smrť nebola v prirodzenosti, ale stala sa prirodzenosťou. Veď Boh neustanovil smrť od počiatku, ale dal ju ako liek. Lebo po odsúdení priestupku začal byť život ľudí v ustavičnej lopote a v neznesiteľnom vzdychaní veľmi biedny. Bolo treba urobiť koniec zlu, aby smrť nahradila, čo život stratil. Lebo nesmrteľnosť by bola viac na ťarchu ako na osoh bez pomoci milosti.“ (Z rečí nad hrobom jeho brata Satyra)
    Veľmi dobre tieto skutočnosti chápeme, keď umrie nejaký tyran (napr. Hitler, Stalin). Pre koľkých ľudí smrť takého človeka znamená návrat k životu. Pravda o nás všetkých je však taká, že každý človek je viac - menej tyranom vo svojom prostredí. Všetci ubližujeme svojou hriešnosťou, a preto aj keď si niekedy pri pohrebe úprimne poplačeme, pretože s tým, kto sa otvára Kristovi, strácame aj kus Božej dobroty, predsa sa nám pri smrti hriešneho a narušeného človeka aj trochu uľaví.
    Niekedy sa mi zdá, že nám chýba múdrosť našich prarodičov. Či sa takto má správať človek vo vyhnanstve, ako sa často my chováme? Veď sa dokážeme obklopiť takým luxusom a prepychom a tak dôverujeme svojmu vyhnanstvu a sme do neho zamilovaní, že nás musia anjeli násilím ťahať z exilu. Oveľa ľahšie sa opúšťala zem z dreveničky, kde sa tlačilo desať detí, ako z výstavného domu, kde žije jedno po prípade dve deti a človek ten dom ani nestíha upratať a udržiavať. Ako často sa aj naši ľudia natoľko boja prechodu k Bohu, že ich smrť skôr pripomína tragédiu v troch dejstvách ako vyslobodenie z väzenia a vyhnanstva. Všetky problémy spojené so starobou môžeme z tohto zorného uhla chápať ako povolenie na pristátie v nebi.
    Dnes sa náš pohľad zaostruje ešte na zvláštne miesto medzi nebom a peklom, na očistec. Aké sú naše predstavy o tomto mieste? Mnohí kresťania majú v sebe predstavu, často živenú skôr ľudskými špekuláciami ako Božím Slovom, že je to akási príšerná mučiareň pod priamym Božím dohľadom a vedením, kde sa dôsledne vyžaduje Spravodlivosť a tresty za naše hriechy. Snáď jediný rozdiel medzi peklom a očistcom spočíva v tom, že očistec sa raz skončí.
    Ale predsa sama Cirkev nás učí, že Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy. (KKC 615) Toto platí pre tých, ktorí svoj život odovzdali Kristovi a nežijú už pre hriech, aj keď ešte hriechu môžu podliehať. Pre tých, ktorí odmietajú odovzdať svoj život Kristovi a zrieknuť sa sebectva, sa môže v očistci naozaj objaviť aj tento rozmer dôsledne vyžadovanej Spravodlivosti a to tam, kde človek neprijal na svoje hriechy milosť odpustenie skrze Kristovú krv a vyznania hriechov vo svätej spovedi. Alebo tam, kde človek sám nechce odpustiť, tam platí: „A budeš tam dokiaľ nezaplatíš do posledného haliera.“ Nemusí to byt ešte večné zavrhnutie ale akási Božia nemocnice s prísnejšou diétou pre ťažšie stavy.
    Problém očistca tkvie skôr v tom, čo nazývame časné tresty a čo tiež nie vždy správne chápeme. Každý spáchaný hriech má určité dôsledky, v nás ale aj v celej spoločnosti. Každý hriech má aj svoju budúcnosť. Minulosť hriechu je v našej moci, keď ho vyznáme a ľutujeme vo svätej spovedi. Budúcnosť hriechu často vidíme až po smrti. V očistci sa rieši práve problémy so zraneniami, ktoré spôsobuje náš hriech a s odpustením nášho hriechu zo strany stvorenia. Dosiahnuť odpustenie od ľudí je oveľa ťažšie, než získať odpustenie od Boha.
    Podľa výpovedí ľudí, ktorí prežili stretnutie so smrťou, sa dá povedať, že očistec môže byť krásne a utešene miesto. Môže tam byť dokonca nádherná príroda. Človek tam môže rásť aj v poznaní Boha. Iní ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, hovorili, že sa dostali na veľmi temné miesto. Kdesi krok pred zrútením do večného ohňa, ktorý ale nesvieti ani nehreje, ale páli. Zrejme existuje viac stupňov očistca. Otázka, ktorá nás asi najviac zaujíma, znie: Sú tam bolesti a muky? Áno, sú. A dokonca môžu byť hrozné, pretože ide o duchovné bolesti, ktoré nie sú obmedzené zmyslami.
    Skôr ako budeme pokračovať ďalej, zamyslíme sa na chvíľu nad zmyslom bolesti. Už v ľudskom tele je prvotným zmyslom bolesti upozorniť nás, že niečo v našom tele nie je v poriadku. Táto bolesť má zmysel, len ho treba správne pochopiť. A ak sa jej chceme zbaviť, je potrebné niečo urobiť pre svoje zdravie. Je to akási „vratná“ bolesť. Aj bolesť duše je signálom. Duša trpí vtedy, keď človek nesmeruje k svojmu večnému cieľu, ktorým je Boh - Láska. Duša trpí, keď nežije Lásku, teda keď žije hriech. Naopak, duša sa nesmierne raduje z každého priblíženia sa k Bohu - k Láske. Ale tak ako je to i s ľudským telom, keď človek tieto signály nerešpektuje, môže sa táto bolesť nakoniec zvrhnúť na bolesť „nezvratnú“ (bezo zmyslu) a táto signalizuje už len smrť a to je bolesť zavrhnutých.
    V očistci už nemôžeme utekať pred svojím vnútrom a vidíme svoju úbohosť v celej nahote. Ničím omamným nemôžeme prehlušiť prázdnotu svojej duše, ak v nej nie je Ježiš. Je tam bolesť svedomia, sú tam bolesti sebapoznania. Chcete aspoň na chvíľu pocítiť, ako to bolí? Asi tak, ako keď nám niekto nemilosrdne zborí ilúziu o nás samých a povie nám pravdu rovno do očí. V očistci sa človek stretáva s absolútnou pravdou a nemá ani viečka, že by mohol privrieť oči duše. Svetlo pravdy mu osvecuje najskrytejšie miesta jeho duše, o ktorých nechcel tu na zemi hovoriť s nikým. To, čo sme celý život maskovali pred ostatnými ľuďmi, tam úplne vypláva na povrch, ak to nebolo podrobené skutočnej ľútosti a vyznaniu vo sviatosti. V očistci môžu prebiehať diskusie o našich hriechoch. A to všetko preto, že skutočná Láska je možná len v Pravde. Aj keď toto odhaľovanie bolí, je nutné, aby sme sa mohli uzdraviť. Očistec je miestom konfrontácie s absolútnou Pravdou. Očistec je však zároveň miestom stretnutia s Absolútnou Láskou. S Láskou, ktorá nás miluje v pravde nášho života. S Láskou, ktorá je ochotná za nás, v nás i s nami trpieť.
    O sv. Františkovi a o jeho príprave na smrť je napísané toto: „Tých niekoľko dní, ktoré mu ešte chýbali k návratu domov, využil k tomu, aby Boha chválil a svojich milovaných bratov vyzýval, aby chválili Krista s ním. On sám, nakoľko len mohol, spieval tento žalm: „Velikým hlasom k Pánovi volám, o milosť nahlas Pána prosím ...“ Tiež všetky ostatné tvory vyzýval ku chvále Boha a slovami piesne, ktorú predtým zložil, ich vyzýval, aby Boha milovali. Dokonca aj smrť, pre všetkých hroznú a nenávidenú, vyzýval ku chvále. Šiel jej radostne v ústrety a pozýval ju ako hosťa. Lekárovi povedal: „Len odvahu, brat lekár, povedz mi, ako blízko je už smrť, veď je len bránou k životu.“ Bratom povedal: „Až uvidíte, že umieram, položte ma nahého na zem a tak dlho nechajte po smrti, než sa prejde míľa.“ A prišla jeho hodina, a pretože sa na ňom všetky tajomstvá Krista naplnili, vzniesol sa blažene k Bohu.“