Sv. Terezka z Lisieux - (01.10.)

    Dnešná svätá je nazývaná aj „malou svätou Teréziou“. Toto jej označenie má slúžiť na rozlíšenie od sv. Terézie z Avily, ktorá bola reformátorkou karmelitánského rádu, ale toto označenie vyjadruje aj duchovnú cestu sv. Terézie z Lisieux. Narodila sa 2. januára 1873 v Alenncone vo Francúzsku ako najmladšia dcéra Louisa Martina, výrobcu hodín. Matka jej zomrela, keď mala štyri roky.
    Vychovávali ju v atmosfére tradičnej nábožnosti a v odlúčení od sveta: Jej vnútorný svet bol charakteristický pre katolicizmus strednej francúzskej vrstvy. R. 1877 sa ich rodina presťahovala do Lisieux, kde na dievčatá dozerala ich teta a kde Terézia začala navštevovať školu sestier Benediktínok. Všetky jej rodné sestry postupne vstúpili do kláštora. Sv. Terezka vstúpila už ako patnásťročná do rádu so súhlasom sv. otca. Vonkajšie udalosti jej krátkeho života možno v krátkosti vyjadriť: Nikdy ničím mimoriadnym nevynikala, ale výnimočne verne dodržiavala prísne pravidlá karmelitánok. Nikdy neniesla nejakú veľkú zodpovednosť v ráde, ale od r. 1883 pomáhala magistre noviciek. R. 1894 po krátkej chorobe zomrel jej otec.
    R. 1895 sa u nej prvý ráz objavilo krvácanie, ktoré bolo znakom tuberkulózy, ohrozujúcej život. Toto jej prekazilo úmysel ísť do misií. Namiesto toho zostala v kláštore a ticho až hrdinsky, znášala utrpenie. V júni 1897 ju vzali do kláštornej nemocnice a 30. septembra ako 24 - ročná umrela. Je možné, že by sa na ňu úplne zabudlo, keby z poslušnosti nenapísala životopis nazývaný „Dejiny duše“, ktorý s istými úpravami vydala jej sestra. Obľuba tohto diela, čoskoro nato preloženého do väčšiny európskych a dokonca i niektorých ázijských jazykov, spolu s množstvom zázračných prípadov uzdravení, a dokonca ešte väčšieho množstva duchovných zázrakov, ktoré sa stali na jej príhovor, spôsobili doslova neuveriteľné rozšírenie jej úcty. Za svätú bola vyhlásená v roku 1925 a roku 1927 za patrónku misií a v roku 1947 za patrónku Francúzska. V roku 1997 ju Sv. otec Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi.
    Vynikala prostotou a milotou. Ľudia, ktorí sa zaoberali jej duchovným odkazom, vycítili, že mala veľmi blízko ku Slovu Božiemu, ktoré často citovala a ktoré sa i za cenu nesmiernych obetí snažila realizovať. Prostá, na seba zabúdajúca, ale úplná poslušnosť, ktorú odporúčala, je namáhavejšia a záslužnejšia ako umelo používané prostriedky vonkajšieho umŕtvovania, ktoré odvrhla ako neužitočné. Celá história jej krátkeho života svedčí o tom, že „všetko je milosť“ a že človek sa vlastnými silami nemôže spasiť. Komunita, v ktorej žila, nebola v žiadnom prípade zbavená nedokonalosti a obmedzenosti. Jej životný príklad vo veľkej miere podnietil k znovuobjaveniu prvotných kresťanských princípov a predností obyčajných povinností v náboženskom živote pred osobnými iniciatívami, ktoré často zakrývajú len našu tvrdohlavosť. Terezka, ktorá navonok pôsobila kľudne a vyrovnane, trpela po celý svoj život stavmi úzkosti, dnes by sme povedali depresiami. Bola často týraná predstavou, že ju Boh opustil. Vždy znovu a znovu dokázala odolávať pokušeniu beznádeje. Sama seba prežívala v takej pravde, že bola presvedčená o svojej biede a cítila sa medzi zavrhnutými. Napriek týmto pocitom sa úplne odovzdávala Kristovej láske. Jej heslom bolo: „Všetko je milosť.“
    Ona sama takto hovorí o svojom zvláštnom povolaní v Cirkvi: „Moje nesmierne túžby ma mučili. Preto som hľadala v listoch svätého Pavla, aby som konečne našla odpoveď. Oči mi náhodou utkveli na dvanástej a trinástej hlave Prvého listu Korinťanom. A v prvej som čítala, že všetci nemôžu byť zároveň apoštolmi, prorokmi a učiteľmi, že Cirkev pozostáva z rozličných údov a oko nemôže byť súčasne aj rukou. Bola to jasná odpoveď, ale nie taká, ktorá by utíšila moje túžby a priniesla mi pokoj. No nedala som sa odradiť a čítala som ďalej. A tak som našla vetu, ktorá mi priniesla úľavu: „Usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem." Apoštol tu upozorňuje, že ani vyššie dary milosti nie sú ničím bez lásky a že láska je tá najvznešenejšia cesta, ktorá bezpečne vedie k Bohu. Konečne som našla pokoj. Keď som rozjímala o tajomnom tele Cirkvi, nespoznávala som sa ani v jednom úde, ktoré spomína svätý Pavol, alebo lepšie, chcela som sa vidieť vo všetkých. Až v láske som našla os môjho povolania. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, ale aj to, že v tomto tele nechýba nevyhnutne potrebný a veľmi vznešený úd. Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac nezvestovali evanjelium a mučeníci by už neprelievali krv. Zbadala som a spoznala, že láska v sebe zahrňuje všetky povolania, že láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta, jedným slovom, že láska je večná. Vtedy som opojená najväčšou radosťou vykríkla: ]ežišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie: mojím povolaním je láska. Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože. V srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem láskou, a tak budem všetkým a moja túžba sa splní.“
    Svoje vnútorné i vonkajšie utrpenia obetovala za spásu hriešnikov. A oni to cítili a utiekali sa k nej. Mnohí mali dôverný vzťah k malej svätej a na jej príhovor obdržali zvláštne milosti. Svoje zážitky so svätou Terezičkou mala aj svetoznáma šansoniérka Edita Piaf, ktorá bola dieťaťom ulice a dlho sa živila prostitúciou. A predsa medzi ňou a sv. Terezkou existovalo zvláštne duchovné puto priateľstva. Prosme dnes, aby sme na príhovor sv. Terezky dostali účasť na Ježišovej láske k hriešnikom a na moci Ducha Svätého.
    Ona sama vyznáva: „Pán Boh mi vždy dával túžbu po tom, čím ma chcel obdarovať.“ Keď sa raz sv. Terézia z Lisieux rozprávala s inou sestrou, tá sa jej priznala: „Sestra, keď sa na Vás pozerám, vždy si hovorím: „Koľko toho ešte musím nadobudnúť“. Ona jej odpovedala: „Sestra, opak je pravdou, koľko ešte musíte stratiť.“

* * *

    Otcovi Roullandovi sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša napísala: „Viem, treba byť veľmi čistý, aby ste sa mohli ukázať pred Najsvätejším, ale viem aj to, že Pán je nekonečne spravodlivý, a tá spravodlivosť, čo desí toľké duše, je predmetom mojej radosti a dôvery. Byť spravodlivý neznamená len prejavovať prísnosť a trestať vinníkov, znamená aj spoznávať správne úmysly a odmeňovať čnosť. Dúfam rovnako v Božiu spravodlivosť, ako aj v milosrdenstvo. Pretože „Boh je spravodlivý, milostivý a milosrdný Pán a dobrotivý nesmierne. Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení, pamätá, že sme iba prach. Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja“ (Ž 103, 8,14)...
    Sv. Terezka hovorí, že Pán Boh je absolútna spravodlivosť, teda spravodlivosť, ktorá neznesie žiadnu krivdu a ani nepôsobí žiadnu krivdu. Boh dobre vie z čoho sme stvorení, pamätá, že sme iba prach a predsa sa nad nami zmilováva ako otec nad deťmi. My sami často nepoznáme najskrytejšie motívy svojich skutkov, ale on pozná, z čoho pramenia naše hriechy.
    Boh je Spravodlivosť, ktorá spôsobí, že duša sama v jeho prítomnosti vysloví súd nad sebou. Jeho Spravodlivosť sa nedá oddeliť od Lásky a Milosrdenstva, ani od Pravdy a Krásy. Boh je Krásna Spravodlivosť a Milosrdná Pravda. V Bohu každá dokonalosť dosahuje svoj absolútny vrchoľ a všetky tvoria nerozdielnu jednotu. Všetky dosahujú svoj vrchoľ v Božom bytí, ktoré je Láskou. Boh sám je súčasne trestom i odmenou. Pre tých, ktorí ho v poslušnosti jeho príkazom milovali, je nesmiernou blaženosťou. Pre tých, ktorí milovali bezprávie a lož sa stáva nepríjemnou výčitkou.
    Sv. Terezka hovorí: „a tá spravodlivosť, čo desí toľké duše, je predmetom mojej radosti a dôvery“. Lebo Boh nieje schopný zla. Božia Spravodlivosť má byť predmetom aj našej radosti a dôvery. Ak milujeme Boha, ak po ňom túžime, On nám dá to, po čom túžime.
    Sv. Terezka v tomto liste pokračuje: „Milý brat, to sú moje názory o Božej spravodlivosti; moja cesta je cestou dôvery a lásky, nechápem duše, ktoré sa boja takého nežného Priateľa. Keď niekedy čítam isté duchovné spisy, kde sa dokonalosť opisuje ako zdolávanie množstva prekážok a je ovenčená množstvom ilúzií, môj úbohý rozumček sa rýchlo unaví, zatvorím tú určitú knižku, nad ktorou si lámem hlavu a ktorá mi zatvrdzuje srdce, a vezmem si Sväté Písmo. A všetko sa mi osvetlí, jediné slovo otvorí mojej duši nekonečné obzory, dokonalosť sa mi zdá ľahká, vidím, že stačí spoznať svoju ničotu a odovzdať sa ako dieťa do Božieho náručia" (Listy, TL 226, s. 318).
    Je to návod aj pre nás, ako sa uchrániť od depresie z rôznych súkromných zjavení, alebo aj z teologických traktátov, ktoré nevychádzajú z Božieho Slova, ale sú ovocím ľudskej namyslenosti. Ak zisťujeme, že nám nejaká kniha uberá z viery, nádeje a lásky, teda ako hovorí Terezka, že nám zatvrdzuje srdce voči Bohu, vezmime do rúk Božie Slovo a všetko sa nám osvetlí. Božie Slovo je predsa radostnou zvesťou. Dokonalosť je podľa sv. Terezky v poznaní a uznaní svojej ničoty pred Bohom a zároveň v odovzdanosti dieťaťa. To sa môže udiať v každej sv. omši pri svätom prijímaní.
    Prijímajme Ježiša ako svojho Pána a odovzdajme sa mu ako svojmu Záchrancovi a Spasiteľovi. Prosme o to, aby sa v nás rozhorel jeho život. On je Život. Božský život v ľuďoch a ľudský život v Bohu.