Sviatok sv. Bartolomeja, apoštola (24.08.)

    Pochádzal z Kány Galilejskej. Meno Bartolomej je určite rodové, pretože jeho podoba výslovne odkazuje na meno otca a znamená syn Tolomajov. Sv. Ján ho označuje vlastným menom Natanael, čo znamená „Boh dal“. Pochádzal zo vznešeného rodu. V zoznamoch dvanástich apoštolov býva Bartolomej vždy menovaný pred Matúšom. O jeho apoštolskom pôsobení nemáme presné správy. Podľa tradície Bartolomej šíril vieru na Arabskom polostrove a v terajším Turecku. V Maloázijskom Frígii sa zišiel s apoštolom Filipom. Navštívil Lykaoniu a putoval ďalej na východ až do Veľkej Arménie, respektíve do zeme Šírván (dnes Azerbajdžan a Dagestan). Podľa starovekého cirkevného historika Eusébia pôsobil až v Indii. Tam podľa tradície zanechal aramejský odpis Matúšovho evanjelia. Sv. Ján Zlatoústy dokladá, že Bartolomej na svojich apoštolských cestách kázal o Kristovi s takým úspechom, až sa pohania divili nad rýchlou zmenou v mravoch tých, ktorí uverili. Najstaršie životopisy sa zhodujú na mieste jeho mučeníckej smrti, ktorým sa stala Arménsko. Presné miesto a rok úmrtia nie sú úplne jasné.
    Podľa legendy pôsobil v kráľovskej rodine šírvánšáhov. Arménsky kráľ Polimeus mal dcéru, ktorá bola tak zúrivá, že musela byť spútaná reťazami. Keď sa o tom Bartolomej dopočul, vošiel ku kráľovi a sľúbil mu, že v mene Ježiša Krista jeho dcéru uzdraví, ak prijme kresťanskú vieru. Kráľ ochotne privolil. Bartolomej sa nad posadnutou pomodlil a bola oslobodená od zlého ducha. Tento zázrak spôsobil taký rozruch, že kráľ i celý jeho dvor i obyvatelia dvanástich miest uverili v Ježiša Krista. Tým však Bartolomej proti sebe popudil pohanských kňazov, ktorí na neho poštvali kráľovho brata Astyagesa, zarytého pohana, ktorý ho úkladne zajal, uväznil a kruto mučil. Malo sa tak stať v meste Deerbent na brehu Kaspického mora. Bartolomej bol odsúdený k tzv perzskému trestu smrti. To znamenalo, že bol najprv stiahnutý z kože a následne ukrižovaný hlavou dole.
    Bartolomejové ostatky prekonali zložitú cestu. Na začiatku 6. storočia ich dal východorímsky cisár Anastasius I. preniesť do mezopotámskej Dury, neskôr sa relikvie dostali na ostrov Lipari pri Sicílii (v 8. storočí) a v roku 809 do juhotalianskeho mesta Benevento v Kampánii. Odtiaľ boli roku 983 prenesené nemeckým cisárom Otom III. do Ríma, do hrobky, ktorú nechal postaviť v chráme sv. Bartolomeja. V 11. storočí získala katedrála v Canterbury rameno svätého Bartolomeja. Lebka svätého Bartolomeja je od roku 1238 uložená v kostole svätého Bartolomeja vo Frankfurte nad Mohanom. Časť pozostatkov tohto apoštola dokonca získal Karol IV. pre katedrálu sv. Víta v Prahe.
    Kult sv. Bartolomeja je hojne rozšírený po celej Európe. Tento mučeník bol vždy veľmi uctievaný, a tak niet divu, že je patrónom mnohých miest a živností. Napr. je patrónom Arménska. Z remesiel je patrónom mäsiarov, garbiarov, lovcov kožušín, obuvníkov, krajčírov, kníh viazačov; ale aj pastierov, sedliakov, vinárov, pekárov, obchodníkov s olejom, syrom a soľou; štukatérov i baníkov. Pomáha pri kožných, nervových a neurologických chorobách. Zobrazuje sa s nožom, knihou, zvitkom, práporom, niekedy krížom. Známa je scéna z Posledného súdu v Sixtínskej kaplnke, v ktorej Michelangelo zobrazil sv. Bartolomeja, ako drží v pravej ruke kožiarsky nôž a v ľavej ruke vlastnú kožu.
    Evanjelium, ktoré sme čítali, nám ukazuje, ako má prebiehať evanjelizácia. Filip, učeník Pána Ježiša, stretol Natanaela a povedal mu: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ Všimnime si, že Filip nezačína svoju evanjelizáciu, akýmsi okružným rozhovorom o počasí alebo o politike. Filip veľmi dobre vie, že každý človek, aspoň podvedome, túži po Spáse. Rebélia ľudí sa často týka ľudskej hriešnej stránky Cirkvi, ale nie Ježiša Krista. Kresťan nie je ten, kto schvaľuje poriadok tohto sveta, o ktorom Božie Slovo zjavuje, že leží v moci Zla. Podobne ako ateisti, ani my nie sme spokojní so svetom. K pokoju nás privádza skutočnosť, že sme našli Mesiáša a v ňom riešenie osobných i svetových problémov. Verím tomu, že mnohí z tých, ktorí do kostola nevstúpia, túžia po Spáse. A my im máme čo povedať. Ale často sa stretávame s pravdou, že ani tí, ktorí chodia do kostola, Mesiáša ešte nenašli. Nenašli Spasiteľa pre svoj osobný život. Spása v nás pôsobí podľa miery našej viery, podľa miery našej odovzdanosti a vydanosti Bohu skrze Ježiša Krista.
    Natanael má v sebe predsudok, ktorý sa dotýka miesta pôvodu mesiáša. Nazaret zrejme nebol dobrým a vzorným mestom. Nezdá sa mu, že by práve odtiaľ mohla prísť Spása sveta. Filip ho pozýva: „Poď a uvidíš!“ Ako liek na jeho pochybnosť mu ponúka možnosť skúsenosti. Na čo sa mal prísť pozrieť? Predovšetkým ho bolo treba priviesť priamo k Ježišovi. Dnes by sme mohli povedať, priviesť ho k čítaniu Písma Svätého, naučiť ho komunikovať s Bohom skrze osobnú modlitbu. Ale tiež ho priviesť k tým, ktorí už uverili pred ním. Pozrieť sa na nich. Opýtať sa ich: „Prečo idú za Ježišom? Čo pre nich osobne Ježiš znamená?“
    Keď privádzame druhých k Ježišovi, nemusíme mu ich predstavovať, lebo On ich dokonale pozná. Pozná ich dobré i slabé miesta. „Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: „Toto je skutočne Izraelita, v ktorom niet lesti.“ Jakub, praotec a patriarcha Izraela, dostal meno ľstivý. Sám Boh mu zmenil meno na Izrael. Ale Izrael v celých dejinách Spásy sa objavuje ako ľstivý. A predsa, nie toto je pravá tvár Izraela. Pravý Izraelita je človek bez lesti a pretvárky. Ako sa Bohu páčia práve tí, ktorí sa nevedia pretvarovať.
    „Natanael sa spýtal: „Odkiaľ ma poznáš!““ Ježiš mu odpovedal: „Videl som ťa prv, než ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.“ Možno si Filip myslel: „Ja som priviedol k Ježišovi nového učeníka.“ Evanjelium nám však odhaľuje, že Ježiš si ho už dávno predtým všimol. Evanjelista nehovorí o tom, čo bolo sa dialo pod figovníkom. Učitelia zákona často študovali Božie Slovo práve pod figovníkom. Môžeme sa podľa reakcie Natanaela domnievať, že išlo o niečo veľmi vnútorne a intímne, čo mohol vedieť jedine Boh a on sám. Možno práve preto nasledovalo úžasne vyznanie, ktorým predbehol dokonca apoštola Petra: „Rabbi, ty si Syn Boží, ty si kráľ Izraela!“ Priame stretnutie s Kristom urobilo to, čo nedokázal Filip, zlomilo jeho predsudky, ktoré boli hlboko v ňom zakorenené.
    „Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ Čistota srdca vedie k nazeraniu. Bartolomejovi je sľúbený ten istý zážitok, aký prežil patriarcha Jakub. „Veru, veru, hovorím vám, uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“ Možno nosil v sebe živú túžbu nájsť ten tajomný rebrík do neba, ktorý videl patriarcha Jakub. Ježiš mu zjavuje, že On je tým premostením medzi nebom a zemou. Ježiš a jeho kríž tvoria tento tajomný rebrík, po ktorom anjeli zostupujú na zem a ľudia vystupujú k Bohu.