Sv. Klára, panna - (11.8.)

    Dnes oslavujeme sv. Kláru, ktorá je zakladateľkou ženskej vetvy františkánskeho rádu. Narodila sa v r. 1193 v Assisi. Meno Klára vysvetľuje legenda, ktorá hovorí, že jej matka, zbožná a horlivá kresťanka, dostala poznanie, keď sa modlila pred Ukrižovaným: „Neboj sa, žena, lebo v plnom zdraví privedieš na svet svetlo, čo ešte jasnejšie ožiari celý svet...“ Sv. Klára pochádzala zo šľachtického rodu. Pravdepodobne r. 1211 na Kvetnú nedeľu sa po dlhom premýšľaní a modlitbe pridala k Františkovým nasledovníkom. 
    Keď počujeme slovo klariska, skoro podvedome sa nám pripojí slovo kontemplácia. Vieme, že sestry, ktoré založila sv. Klára, sú kontemplatívnym rádom. Tajomstvo sv. Kláry, ktorú si dnes pripomíname, môžeme vyjadriť jedným slovom „modlitba“, ustavičné prebývanie s Kristom. 
Klárina klauzúra znamenala slobodu, z akej sa radoval sv. František v dôvernej samote so svojím Pánom, tak isto ako jej chudoba znamenala „prázdnotu“, ktoré Božie Slovo vyhĺbilo v jej srdci, aby mohla prijať plnosť Dobra.
    Bl. Angele z Foligna povedal Pán Ježiš slová, ktoré môžeme aplikovať aj na život sv. Kláry: „Otvor sa a ja sa stanem prameňom, staň sa chudobnou a tvoje bude kráľovstvo, plnosť lásky, spoločenstvo s Otcom a Synom v Duchu Svätom, staň sa nádobou otvorenou pre Pánovho Ducha a Pán bude v tebe prebývať.“
    Sv. Klára hľadala v každom skutku, v modlitbe alebo v práci vždy len slávu Boha, v súlade s jeho vôľou, ktorá znamená spásu, a tak sa stala „prosebníčkou“. Stvorením, ktoré je vo svojej prostote otvorené jednote s Pánom, pre klíčenie jeho slova opatrovaného v srdci. Dobrovoľná chudoba je nevyhnutnou podmienkou, aby sa mohla zbaviť akejkoľvek pripútanosti, ktorá by jej bránila chváliť Pána, „lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Naším pokladom je to, na čom lipneme svojím srdcom. 
    Sv. Klára sa ustavične modlila. Pre ňu modliť sa znamenalo to isté ako milovať Boha a klaňať sa mu celou svojou bytosťou, zo všetkých síl, čo jej Boh dal; pre Kláru modliť sa znamenalo odovzdávať sa Bohu vždy znovu a znovu, každou čiastočkou svojej bytosti, očistená ustavičným umŕtvovaním, odetá do rúcha najhlbšej chudoby a najdokonalejšej poslušnosti.
    V modlitbe nepoznala hranice: celé dni a noci vydržala kľačať na tvrdej zemi a nikdy ju neunavilo rozjímať o Bohu a zvelebovať ho; a tieto dlhé stretnutia boli pre ňu zakaždým len ďalším popudom ešte väčšmi ho milovať a odovzdávať sa mu. Po modlitbe sa vracala celá premenená: jej sestry videli, že jej tvár žiarila ešte väčším jasom a krásou a ústa hovorili len o Bohu. Celý proces jej svätorečenia je v tomto zmysle jedinečným svedectvom. Jej spolusestry podali krásne svedectvo o jej modlitbe: 
    „A keď prichádzala po skončení modlitby, napomínala a povzbudzovala sestry, vždy hovorila o Bohu, ktorého mala ustavične na perách, kým o márnostiach nechcela ani hovoriť, ani počuť. A keď sa vracala po modlitbe, sestry sa radovali, ako keby prišla z neba.“ (sr. Pacifika) 
    „Bola vytrvalá v modlitbe, jej správanie a reči boli vždy zamerané na Boha, takže ani jazyk, ani uši nikdy neprepožičiavala svetským veciam.“ (sr. Filipa)
    „V modlitbe a kontemplácii bola vytrvalá: a keď sa vracala po modlitbe, jej tvár vyzerala jasnejšie a krajšie než slnko. A jej slová šírili nevýslovnú sladkosť, takže celý jej život vyzeral ako nebeský.“ (sr. Amata)
    Tak ako je sestra Klára vzorom modlitebného života, tak isto a v tej istej miere je vzorom evanjeliovej chudoby, pretože schopnosť modlitby priamo závisí od slobody srdca, ktorú získavame práve dobrovoľnou chudobou. Schopnosť dobre sa modliť je najsladším ovocím dobrovoľne prežívanej chudoby. Oslobodiť dušu a celú ju zveriť do Božích rúk. V závislosti od našej vnútornej slobody úmerne rastie Božia milosť. A čím viac sa šíri milosť, tým väčšmi duša pociťuje ako bremeno akékoľvek vlastníctvo okrem Boha samého. Dobrovoľná chudoba je predpokladom spojenia s Bohom. Všetci k nej spejeme a to vo chvíli našej smrti, keď všetko budeme musieť pustiť z rúk i zo srdca, aby sme mohli objať Boha. 
    O sv. Kláre čítame: „Zbavená všetkej prirodzenej opory stala sa slobodnou, vyprázdnenou, otvorenou prijať plnosť Dobra. Holá zem bola dlho jej lôžkom, riečny kameň vankúšom, kúsok chleba pokrmom. Medzi holými kláštornými múrmi sv. Klára okúsila, čo znamená znášať biedu a triasť sa od zimy, trpieť hladom, padať po práci od únavy a predsa si toto všetko vážila ako najväčšie bohatstvo. Voľba takejto životnej cesty by sa nedala pochopiť, ak by práve chudoba dobrovoľne prijatá a s radosťou prežívaná, nebola dokorán otvorenou bránou k životu milosti, ktorá vrchovatou mierou nahradí každé obetované dobro.
    Sv. Klára bojovala aj proti snahe zabezpečiť sa do budúcnosti. Nechcela prijať žiadne majetky a dôchodky pre svoje kláštory. Ako keby už toto mohlo zničiť ducha vrúcnej modlitby a veriacej odkázanosti na Božiu prozreteľnosť. Chudoba bola pre ňu i výrazom viery, bez ktorej sa nikto nemôže páčiť Bohu. Podľa nej zabezpečiť zajtrajšok značí v konečnom dôsledku väčšmi dôverovať ľudským schopnostiam než Bohu. Klárinou istotou je Božie Slovo a iné záruky neprijíma.
    Pozreli sme sa na dve oblasti života a duchovnosti sv. Kláry, ktoré nás oslovujú – na modlitba a na chudoba. Ak túžime po hlbšom spojení s Bohom, musíme nastúpiť na cestu dobrovoľnej chudoby, na cestu väčšej slobody od vecí. Sv. Klára zomrela 11. augusta 1253. Vyprosujme si milosť nasledovať ju.