Spomienka: Sv. Alfonza Mária de Liguori - (01.08.)

    Dnes slávime spomienku sv. Alfonza. Narodil sa v roku 1696 v Maranelle pri Neapoli ako prvorodený syn šľachtica. Bol veľmi nadaný a už ako 14. ročný dosiahol doktorát občianskeho i cirkevného práva. Roku 1726 sa stáva kňazom a roku 1732 zakladá kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa - Redemptoristov. Rozvinul ohromný apoštolát. Jeho spiritualitu vystihuje aj jeho predstava o rehoľnom živote: „Doma kartuzián, vonku apoštol.“
    Roku 1762 ho pápež Klement XIII. vymenoval za biskupa v Neapolsku. Svoje menovanie bral ako misijné poslanie medzi najmenších a najprostejších ľudí. Jeho duchovnou oporou bola Sviatosť Oltárna a detinská úcta k Božej Matke. Od roku 1775 až do svojej smrti prežíval veľké nepochopenie zo strany svojich spolubratov i zo strany cirkvi. Aj túto dobu temna prijal svojou veľkou láskou a často adoroval s krížom v ruke. Vo svojich spisoch nám zanechal tieto krásne myšlienky: „Celá svätosť a dokonalosť duše spočíva v láske k Ježišovi Kristovi, nášmu Bohu, nášmu najvyššiemu dobru a nášmu Vykupiteľovi. Úlohou lásky je spájať a chrániť všetky čnosti, ktoré robia človeka dokonalým. Vari si Boh nezaslúži všetku našu lásku? Miluje nás od večnosti: „Uváž, človeče“, tak sa nám prihovára, že: „Ja som bol prvý, kto ťa miloval. Ešte si neuzrel svetlo sveta, ba ani svet ešte nejestvoval, a ja som ťa už miloval. Odkedy som, odvtedy ťa milujem.“
    Keďže Boh vedel, že dobrodenia priťahujú človeka, chcel si ho svojimi darmi pripútať v láske: „Aby ma ľudia milovali, chcem ich chytiť do takých sieti, do akých sa chytiť dajú: do pút lásky.“ A tak sem smeroval všetky dary, ktorými zahrnul človeka. Keď mu daroval dušu na svoj obraz, obdarenú pamäťou, rozumom a vôľou, keď mu dal telo, vybavené zmyslami, aj keď pre neho stvoril nebo a zem a také množstvo vecí, toto všetko urobil z lásky k človeku, aby všetky tieto stvorenia slúžili človeku a aby zasa človek za toľké dobrodenia miloval jeho.
    Bol ochotný dať nám nielen krásne tvory, ale aby si získal našu lásku, šiel tak ďaleko, že sa nám celý daroval. Večný Otec išiel tak ďaleko, že nám dal svojho jediného Syna. A čo urobil, keď videl, že sme všetci pre hriech mŕtvi a bez jeho milosti? Jeho veľká, ba, ako hovorí Apoštol, jeho nesmierna láska voči nám ho hnala a poslal svojho milovaného Syna, aby za nás zadosťučinil a povolal nás späť k životu, ktorý sme stratili hriechom.
    Tým, že nám daroval Syna, ktorému neodpustil, aby mohol odpustiť nám, daroval nám všetko dobré: milosť, lásku i raj; lebo toto všetko je určite menšie ako Syn: „Keď On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?“
    Posledné roky strávil v krásnej vyrovnanosti. Zomrel 1.8.1787. Skrze svoj kríž dosiahol veľké víťazstvo. 

    „Bratia, teraz už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti.“ Veľmi často sa aj medzi našimi veriacimi ľuďmi objavujú postoje odsúdencov na smrť. Aj ľudia, ktorí chodia denne do kostola, bývajú na konci svojho života plný zúfalstva nad sebou samým, nad svojou hriešnosťou. Boja sa prísneho Božieho súdu.
    Ide o veľké nedorozumenie. Sv. Pavol nás uisťuje, že „už nehrozí odsúdenie tým, čo sú v Kristovi Ježišovi ...“ Aj Pán Ježiš prehlasuje to isté: „Kto vo mňa verí, nebude súdení...“ Čo musím splniť zo svojej strany, aby som nešiel pred súd? Musím byť nájdeným, ako ten, kto je v Kristovi Ježišovi. Ako sa to môže stať? My všetci podliehame od svojho počatia zákonu hriechu a smrti. Ale v prijatí Krista je nový zákon. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi!“ Je to zákon Ducha Života. 
    Od momentu Kristovej smrti zostupuje na tento svet Duch Života. Zostupuje na tých, ktorí najprv vyjadrili súhlas k Božiemu Slovu. Tento Duch nás pretvára do podoby Kristovej. Kristov život je v nás stále silnejší a jeho prejavy sú stále mohutnejšie. Nakoniec sila Kristovho života definitívne v nás poráža zákon hriechu a smrti. 
    „Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť ľudskej prirodzenosti, to uskutočnil Boh, keď pre hriech poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu a v tele odsúdil hriech, aby sa požiadavka zákona splnila v nás, čo nežijeme podľa tela ale podľa Ducha.“ Boh sám naplnil Zákon. My sami sme to pre slabosť svojej prirodzenosti nedokázali. Zákon mal úlohu usvedčiť nás z hriechu. Mnohí z nás žijú len v znalosti svojich hriechov, ale nevedia nič o Novom zákone - Ducha Života. Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Dôležitá je naša ochota, naša ochotná vôľa a srdce. Keď sa podriaďujeme v poslušnosti, ktorá je zároveň láskou, Bohu, On sám prichádza svojím Duchom na pomoc. 
    Boh, skrze Kristovo človečenstvo, odsúdil hriech, aby sme už viac nežili podľa tela, ale podľa Ducha. Telo speje ku smrti, ale Duch dáva život. Na tomto je postavená kresťanská morálka. Ak sa človek snaží umŕtvovať len z vlastných síl, veľmi skoro sa unaví a môže mu stvrdnúť srdce. Ale Boh dáva Ducha, aby sme mohli mocou Božou umŕtvovať svoje hriešne sklony a zlé žiadosti. Bez odumretia sebe nemožno prijať Jeho.