Spomienka sv. Ignáca z Loyoly (31.07.)

    Dnes slávime spomienku sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej. Narodil sa roku 1491 v Loyole v Cantabrii v Španielsku. V mladosti žil na kráľovskom dvore a bol vojakom. Počas bitky pri Pampelone bol vážne zranený, a to ho viedlo k tomu, že sa začal vážnejšie zamýšľať nad zmyslom svojho života. Po svojom obrátení vyštudoval teológiu v Paríži, a keď zhromaždil okolo seba rovnako zmýšľajúcich mužov, založil novú reholu - „Spoločnosť Ježišovu“, ľudovo nazývanú „Jezuiti“. Má za sebou plodný apoštolát. Pôsobil hlavne svojimi spismi i priamou výchovou svojich žiakov. Jeho spoločnosť sa zaslúžila o vnútornú obnovu katolíckej cirkvi v dobe reformácie. Zomrel v Ríme roku 1556. Jeho najväčším darom kresťanstvu je pravdepodobne systematicky spracovaná náuka o rozlišovaní duchov, ktorá je obsiahnutá v jeho spisoch a predovšetkým ním vypracovaných exercíciach. 
    Rozlišovanie duchov malo zvláštne miesto v osobnom vývoji sv. Ignáca. Dôkazom toho sú stručné, ale veľmi výstižné poznámky z knižky Exercícií. V čase, keď ležal ako ranený vojak na vidieckom hrade, čítal z dlhej chvíle všetko, čo sa mu dostalo do rúk: rytierske romány, ale aj život Krista a životy svätých. Keď zapadlo slnko, premýšľal nad všetkým, čo cez deň prečítal, a oddával sa fantázii. Niekedy si predstavoval, že je sám rytierom, ktorý bojuje s ručníčkom od krásnej dámy, inokedy zas vo fantázii putoval do Jeruzalema ako svätý František. Ani jedno ani druhé nezodpovedalo jeho realite, veď ležal s dolámanou nohou na posteli. Napriek tomu si všimol, že jeho myšlienky nie sú rovnaké a nepôsobia rovnako.
    Sv. Ignác bol typickým južanom, s rozvinutou obrazotvornosťou. Keď si v duchu vykreslil nejaký obraz, mal z toho veľkú radosť a zabúdal na všetko ostatné. Ale potom sa obraz rozplynul, snenie prestalo a v duši zostali dozvuky. A tie boli zaujímavé. Raz to bola zvláštna radosť a inokedy zasa pocit prázdnoty a smútku. P. Gonzáles, ktorý ako prvý literárne spracoval jeho život, podľa jeho vlastnej autobiografie, o ňom hovorí: „Spočiatku si tieto rozdiely moc nevšímal, ale zrazu sa mu otvorili oči. Skúsenosťou došiel k záveru, že jedny myšlienky ho robili smutným, iné radostným. Pomaly si začal uvedomovať rôznosť duchov, ktorí ním lomcovali (hýbali)“. P. Gonzáles dodáva k tomu poznámku, že to boli prvé úvahy sv. Ignáca o živote s Bohom. 
Pred jeho očami sa otvorili nové horizonty, nové vnútorné skúsenosti. Objav vnútorného sveta nebol pre Ignáca menej závažný ako objavenie Ameriky pre ľudstvo. Ako neskúsený plavec sa pustil s nadšením na objaviteľské cesty. V samote v jaskyni v Manrese začína znovu a naplno prežívať tieto vnútorné zážitky. Mohlo to skončiť zle, pretože nepriaznivé dojmy, nálady a predstavy ho dohnali až k pokušeniu spáchať samovraždu. Spoznal, že zašiel príliš ďaleko, ale nemal nikoho, kto by ho viedol a poučil. Nezostávalo mu teda nič iné ako dávať pozor a orientovať sa sám. Spoznal, že myšlienky sú ako vietor do plachiet. Jedným sa treba vystaviť a vplyvu iných sa treba brániť. „Začal vidieť veci inými očami, začal rozlišovať a zakúšať dobrých i zlých duchov.“
    Stručné zápisky o týchto skúsenostiach čítame v knižke Duchovné cvičenia. Neobsahujú možno nič nové. Ich forma je takmer primitívna. A predsa sú cenné. Ich cena je v tom, že ich splodila životná skúsenosť. Sú to rady, ako sa zachovať v tom alebo onom okamžiku, v pochybnostiach, pri inšpiráciách, hnutiach, náladách. Nemôžem v tejto krátkej úvahe podať celé bohatstvo jeho duchovnej skúsenosti, a tak aspoň niečo: Ako som už povedal, prvá skúsenosť, ktorá sv. Ignáca prekvapila, bola rôznosť a intenzita vnútorných zážitkov. Čo všetko človeku neprejde hlavou vo chvíľach ticha! Byť sám, to je ako byť na otvorenom mori. Tam je vietor silnejší než v prístave. Tí, ktorí sa púšťajú do duchovných cvičení, začnú byť zmietaní „rôznymi duchmi“. Chvíľu cítia nadšenie, o chvíľu zasa znechutenie. A to všetko svedčí o tom, že duchovné cvičenia robia dobre. 
    Sv. Ignác hovoril, že ľudia, ktorí ešte nemajú duchovné skúsenosti, považujú za dobré všetko, čo im prekáža. Podobajú sa rozmaznanému mládencovi, ktorému sa zdajú dobrí všetci, čo mu pochlebujú, a naopak, tí, čo ho napomínajú, sa mu zdajú zlí. Aby nepodľahol tejto slabosti, Ignác si stanovil prvé pravidlo, ktoré pochádza z prostej a jednoduchej úvahy, mohli by sme povedať, že je ovocím zdravého sedliackeho rozumu: „Kto to s nami myslí dobre, pomáha nám, keď ideme správne. Kto nám chce škodiť, dodáva nám odvahu, keď ideme po zlej ceste.“
    „U osôb, ktoré idú od jedného ťažkého hriechu do druhého, má nepriateľ obyčajne vo zvyku, že im predkladá zdanlivé potešenia. Predstavujú si zmyslové radovánky a rozkoše. Tým ich lepšie udrží a dokonca spôsobí, že ešte pokročia v neresti a hriechu. U takýchto osôb pôsobí zasa dobrý duch opačne. Znepokojuje ich, pôsobí výčitky svedomia mravným súdom rozumu.“
    „U osôb, ktoré sa usilovne očisťujú zo svojich hriechov a postupujú od dobrého k lepšiemu v službe Boha, nášho Pána, je tomu zasa opačne ako v prvom prípade. Zlý duch nerobí nič iné, iba vyčíta, zarmucuje, kladie prekážky a znepokojuje klamnými dôvodmi, aby človek nepostupoval dopredu. Dobrý duch naopak dáva mysli silu, útechu, slzy, vnuknutia, pokoj. Všetko uľahčuje, odstraňuje prekážky, aby človek pokročil dopredu v konaní dobra.“
    Pravidlo samo sa zdá úplne samozrejmé. Hlboké pravdy sú nakoniec vždy jednoduché. Ide skôr o to, aby sme si ich uvedomili. Tu ide o jeden zo základných životných postojov. Slaboch sa dokáže rozhodnúť len podľa toho, „čo mu je príjemné“. Pravidlá sv. Ignáca predpokladajú opak. Nie všetko príjemné je aj užitočné. Zážitok príjemnosti závisí aj od toho, ako sme nasmerovaní, či k Bohu a či k Zlému. V prevrátenom človeku príjemnosť vyvoláva zvrhlosť. Človek sa nemá v konečnom dôsledku orientovať podľa príjemnosti, ale podľa mravnej hodnoty skutku. 
    Tieto pravidlá, ktorých je podstatne viac, ako som mohol v krátkosti spomenúť, môžu aj dnes modernému kresťanovi pomôcť vyznať sa v záplave duchov, ktorí na nás pôsobia z rôznych médií. Koľko prázdnoty a nezodpovednosti vystupuje zo stránok časopisov, ktoré sa bežne kupujú a čítajú aj v našich kresťanských rodinách. Dostávajú sa bez posúdenia do rúk deťom a mládeži. Koľko zla sa objavuje vo filmoch a na internete. A dôsledky vidíme: Malý chlapec dotýra svojho ešte menšieho brata, lebo si chce vyskúšať to, čo videl v akčných filmoch. Je to ojedinelý prípad, alebo nás čakajú viaceré takéto ťažké stretnutia s mládežou, ktorá je psychicky a morálne narušená pod vplyvom televízie, filmu, internetu? 
    Samotné médium nie je zlé. Médium je len sprostredkovateľom, ale dôležitý je duch, ktorý sa skrze médium prejavuje. Zvlášť mladým a duchovne nezrelým ľuďom neprospieva prístup ku všetkému bez rozlišovania. A ak sa už stretnutiu nedá zabrániť, tak do každého stretnutia vstupujme s Kristom! On nám ukáže, čo je dobré a čo treba zavrhnúť. Pri spomienke na sv. Ignáca vyprosujme aj sebe samým, aby sme vedeli duchovne rozlišovať a vyhodnocovať svoje vnútorné zážitky pri pozeraní filmov alebo pri surfovaní po internete a aby sme sa vedeli rázne odtrhnúť od toho, čo nám v konečnom dôsledku ubližuje, aj keď sa nám to zdá na prvý pohľad príjemné a vábivé.