Sv. Šarbel Makhluf - (24.07.)

    Sv. Šarbel Makhluf (Charbel Makhlouf) je známy ako pustovník z Annaya. Tento maronitský kresťan žil v Libanone v rokoch 1828 –1898. Je považovaný za jedného z najväčších divotvorcov 19. storočia. Už za svojho života bol vzorom dokonalého mnícha pustovníka a ľudia ho považovali za svätca. Narodil sa 8. mája 1828 na juhu Libanonu v chudobnej roľníckej rodine. Ako trojročnému mu zomrel otec, a tak vyrastal pod dohľadom svojho strýka. Keď mal 14 rokov, utiahol sa do jaskyne, dnes nazývanej Jaskyňa svätca, aby sa tam v tichu modlil. V rozjímaní dokázal tráviť celé hodiny. Cítil povolanie do mníšskeho stavu, no nemohol túto túžbu realizovať, lebo strýko bol proti. Až po dosiahnutí 23 rokov opustil tajne domov a stal sa novicom v kláštore Rádu libanonských maronitov v Annay. Prijal meno Šarbel po jednom z mučeníkov za éry cisára Traiána. Slávnostné sľuby zložil 1. novembra 1853 a predstavení ho poslali do seminára v Kfifane.
    Šarbel Makhluf bol vysvätený za kňaza roku 1859 a nasledujúcich štyridsať rokov prežil v kláštore v Annay. Roku 1859 požiadal o možnosť žiť životom eremitu a usadiť sa v pustovni. Toto povolenie však dlho nedostával. V r. 1875, keď otec Charbel už pridlho čakal na povolenie utiahnúť sa do pustovne, sa udial tento zázrak. Dvaja sluhovia sa rozhodli, že si z neho urobia žart a namiesto oleja naplnili jeho lampu vodou. Otec Charbel ju však zapálil ako obyčajne. Otec predstavený, ktorého na to upozornili vystrašení sluhovia, sa presvedčil, že v lampe naozaj horela voda. Pochopil túto udalosť ako znamenie a na druhý deň prišlo od generálneho predstaveného povolenie pre pustovňu.
    Východná duchovná tradícia, ktorú žili mnísi a rehoľníci, je v podstate vždy svätosťou kontemplácie po ťažkom asketickom boji. Východné kláštory boli vždy strediskami intenzívneho duchovného života. Východná duchovná tradícia, ktorou žijú východní mnísi, je v podstate vždy svätostí kontemplácie po ťažkom asketickom boji. Východné kláštory boli vždy strediskom intenzívneho duchovného života. O čo sa jedná v takto skrytom kontemplatívnom živote vystihuje aj dnešné čítanie v breviári, ktoré je vybrané z Listov svätého pustovníka Ammonia: „Milovaní v Pánovi, vy viete, že po porušení príkazu duša nemôže poznať Boha, ak sa nevzdiali od ľudí a všetkých zamestnaní. Vtedy totiž uvidí svojho protivníka, ako jej odporuje. Keď však uvidí svojho protivníka, ktorý s ňou bojuje a keď ho premôže a on zavše s ňou zápasí, vtedy Boh prebýva v nej a smútok sa pretvára na radosť a plesanie. Ak je však v boji premožená, nastúpi do nej smútok a ochabnutosť s mnohými inými vecami a ťažkosťami všetkých druhov.
    Z tohto dôvodu otcovia žili osamote na púšti, ako Eliáš z Tesby, potom Ján. Nemyslite si, že boli medzi spravodlivými ľuďmi tým, že medzi ľuďmi konali spravodlivo, ale najprv boli vo veľkom tichu a takto dostali Božie čnosti, aby v nich Boh prebýval a vtedy ich Boh poslal medzi ľudí, až keď dosiahli všetky čnosti, aby boli rozdávačmi Božími a uzdravovali ich choroby. Boli totiž lekármi duší a chceli uzdravovať ich slabosti. Z tohto dôvodu boli vytrhnutí z ticha a poslaní k ľuďom; ale až vtedy sa posielajú, keď boli uzdravené ich slabosti. Nemôže sa totiž stať, že by sa posielala duša k ľuďom na ich budovanie, kým by mala nejaké nedokonalosti. Tí však, čo ešte nedosiahli dokonalosť, a idú, idú podľa svojej vôle, nie však z Božej vôle. Boh o takýchto, karhajúc ich hovorí: „Ja som ich – hovorí – neposlal a oni utekali.“ Preto ani svoju dušu nemôžu zachovať, tým menej môžu iné duše budovať.
    Tí však, ktorých Boh posiela, neradi sa vzďaľujú od ticha. Vedia totiž, že v tichu získali Božiu silu. Avšak aby neboli takými, žeby neposlúchali Stvoriteľa, vychádzajú na duchovné budovanie, pričom napodobňujú jeho: ako Otec poslal svojho pravého Syna z neba, aby uzdravoval všetky choroby a neduhy ľudí. Je totiž napísané: „On vzal na seba naše bolesti a niesol naše neduhy.“ Preto všetci svätí, ktorí prichádzajú k ľuďom, aby ich uzdravili, napodobňujú Stvoriteľa vo všetkom, čím sa stávajú hodni byť adoptívnymi Božími deťmi, a ako je Otec a Syn, aj oni nech sú na veky vekov.
    Hľa, milovaní, ukázal som vám silu ticha, ako z každej strany uzdravuje a aké milé je Bohu. Preto som vám napísal, aby ste boli silní v tej veci, ktorej sa venujete, a aby ste vedeli, že pomocou ticha napredovali všetci svätí a preto v nich prebývala Božia sila, preto im naznačovala nebeské tajomstvá, preto jeho milosť celú starobu tohto sveta porazila. A ten, čo vám toto napísal, jeho pomocou prišiel k takémuto meradlu.
    Sú aj v tomto čase mnohí mnísi, ktorí nemôžu vytrvať v tichu, pretože nemohli premôcť svoju vôľu. A tak medzi ľuďmi ustavične bývajú takí, ktorí nevedia pohŕdať sebou, utekať pred zvykmi ľudského rodu a v boji zápasiť. Preto zotrvávajú so svojimi príbuznými, tešiac sa s nimi po celý čas svojho života. Preto nie sú hodni božskej nežnosti, ani toho, aby v nich prebývala Božia sila. Keď sa im zjaví sila, nachádza ich takých, že sa tešia z tohto stánku sveta a z vášní duše a tela, a preto nemôže na nich zostúpiť; ba láska k peniazom a prázdna ľudská sláva a všetky slabosti duše a zamestnania nedovoľujú, aby na nich zostúpila Božia sila.
    Vy však buďte silní v tej veci, ktorej sa venujete. Tí totiž, čo odstupujú od ticha, nemôžu premôcť svoje vášne, ani nemôžu bojovať proti svojmu protivníkovi, keďže sú podriadení svojim vášňam; vy však premáhate vášne a Božia sila nech je s vami. “
    Otec Charbel každú noc od polnoci kľačal pred svätostánkom, aj v najväčšej zime oblečený iba v ľahkom odeve. Podstupoval tvrdé umŕtvovanie. Keď 16. decembra ako sedemdesiatročný slúžil svätú omšu v sýrsko - maronitskom obrade, v momente pozdvihovania dostal mozgovú porážku. Veriaci ho previezli do jeho pustovne, kde prežil osem dní v ťažkej agónii. Zomrel 24. decembra 1898.
    Niekoľko mesiacov po smrti sa okolo jeho hrobu začali diať mimoriadne udalosti. Keď otvorili rakvu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Preniesli ho teda do novopostavenej kaplnky, kde ho pochovali. Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre.
    V deň, keď sa v r. 1950 exhumovalo jeho telo, boli na príhovor otca Charbela uzdravení mnohí chorí, hluchí, nemí, slepí, ochrnutí – púhym dotykom jeho hrobu alebo krvou, alebo často jednoduchou modlitbou v jeho mene. K hrobu Šarbela Makhlufa začali prichádzať pútnici, katolíci aj veriaci iných vierovyznaní, prinášali chorých a modlili sa za ich uzdravenie. Mnohí z nich sa skutočne vyliečili. Počas II. vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. vyhlásil Šarbela Makhlufa za blahorečeného 5. decembra 1965 a 9. októbra 1977 ho pripísal do zoznamu svätých.