Sv. Marek – (25.04.)

    Podľa historika Eusébia bol Marek synom jednej zo sestier sv. Petra, apoštola. Pochádzal z Cyrény v Afrike. Nepatril medzi Ježišových učeníkov, pretože bol ešte veľmi mladý. Sám seba zvečnil vo svojom evanjeliu v príbehu záhadného mladíka, ktorý sa po zatknutí Ježiša objavuje v Getsemanskej záhrade: „Vtedy ho všetci opustili a rozutekali sa. No mladík išiel za ním, odetý plachtou na holom tele; a chytili ho. Ale on pustil plachtu a utiekol nahý.“ (Mk 14,51).
    Po smrti Spasiteľa a po veľkých udalostiach Pánovho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia, Marek bol jedným z prvých, ktorí prijali krst z rúk apoštola Petra. Odvtedy sa Peter stal jeho učiteľom, vodcom a otcom, a Peter ho aj volá „môj syn Marek" (1 Pt 5,13). Starovekí spisovatelia Marka nazývajú „Petrovým učeníkom a tlmočníkom", „Petrovým nasledovníkom", „Petrovým tlmočníkom a poslucháčom". Na ich vzájomnú blízkosť poukazuje aj to, že Peter po zázračnom vyslobodení z väzenia utekal „k domu Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek", kde boli zhromaždení kresťania a modlili sa za jeho vyslobodenie. Predpokladá sa, že v tomto dome slávil Ježiš s učeníkmi Poslednú večeru a v tom istom dome Ježišovi učeníci očakávali Zoslanie Ducha Svätého.
    Neskoršie apoštol Peter vyslal Marka spolu s Barnabášom a Pavlom do Malej Ázie hlásať evanjelium. Marek bol s nimi na ich prvej apoštolskej ceste na Cyprus a v Perge v Pamfýlii. Tam sa však Marek od nich odlúčil, azda pre náročnosť cesty a sám sa vrátil do Jeruzalema. Keď si tam upevnil zdravie, odišiel s Barnabášom na iné dôležité apoštolské cesty. Skutky apoštolov často spomínajú Marka. Asi v r. 60 sa Marek znovu objavuje v spoločnosti apoštola Pavla. V listoch Kolosanom a Filemónovi odporúča, aby prijali Marka, ktorý je jeho spolupracovníkom (Kol 4,10; Flm 1). Neskoršie, počas druhého väzenia v Ríme, krátko pred umučením, Pavol píše Timotejovi, ktorého ustanovil za správcu Cirkvi v Efeze, aby prišiel k nemu a priviedol so sebou Marka, ktorý „mu je užitočný v službe" (2 Tim 4,11). Ak sa toto jeho želanie splnilo, môžeme predpokladať, že Marek bol prítomný pri smrti apoštola národov. Na druhej strane aj Peter vo svojom prvom liste, napísanom okolo r. 60, pozdravuje kresťanov „v Ponte, Galácii, Kapadócii, Ázii a Bitýnii", ako i „jeho syn Marek" (1 Pt 5,13). A z pozdravu musíme uzatvárať, že kresťania, ktorým bol adresovaný, ho poznali. 
    Najväčšia sláva patrí Markovi za to, že napísal evanjelium. Eusébius v Cirkevných dejinách píše, že: „Marek sa stal Petrovým učeníkom a vtedy presne napísal veci, ktoré Peter povedal o Ježišovi, pretože on sám ich ani nepočul, ani nenasledoval Pána, ale iba Peter, od ktorého mal všetky poučenia." Vplyv apoštola Petra poznať aj zo zvláštneho spôsobu, akým bolo evanjelium napísané, aj z toho, čo rozpráva a ako to rozpráva. Je zrejmé, že Marek, keď hovorí o Petrovi, ponecháva akoby v tieni to, čo ho môže povýšiť. Tak napr. nespomína, že Peter chodil po vode (Mt 14,28-32), že mu Pán Ježiš sľuboval a potom i udelil primát, čiže prvé miesto a právomoc v Cirkvi (Mt 16,17-19), nespomína peniaz, ktorý na Ježišov rozkaz vytiahol z ryby na zaplatenie dane (Mt 18,24-26), ani že mu Ježiš rozkázal, aby utvrdzoval bratov vo viere. Naopak: so všetkými podrobnosťami rozpráva, že Peter tri razy zaprel Ježiša, obšírne hovorí, že ho Pán ostro pokarhal, keď ho odrádzal, aby nepodstúpil mučenie; zaznačuje, že Peter na hore Tábor pri premenení Pána nevedel, čo hovorí, keď žiadal Ježiša, aby tam mohol postaviť tri stany. V tomto spôsobe rozprávania evanjelistu Marka vykladači Svätého písma vidia vplyv Petra, ktorý vo svojich kázniach zo skromnosti chcel zamlčať to, čo by mu mohlo poslúžiť na slávu a radšej pripomenul svoje slabosti. 
    Aj z cieľa druhého evanjelia a z toho, komu bolo určené, vysvitá tá istá pravda. A tak Petrove kázne, ako aj Markovo evanjelium boli špeciálne určené kresťanom v Ríme. Cieľ je dokázať, že Ježiš je pravý Boh, Syn Otca, Pána všetkého, ktorý zomrel za našu spásu, ktorého musíme poslúchať prijatím jeho učenia a zachovávaním jeho prikázaní. A Marek to dokazuje nie odvolávaním sa na proroctvá a na písma, ako evanjelista sv. Matúš, ale rozprávaním série zázrakov, čo vykonal Ježiš. Je isté, že Marek nepísal pre Židov, pretože sa iba dvakrát odvoláva na Starý zákon. Predpokladá, že jeho čitatelia nepoznajú Palestínu, a preto poskytuje najpotrebnejšie zemepisné a miestopisné informácie. Mlčaním prechádza Ježišove reči o Starom a Novom zákone a polemiky s farizejmi, nespomína podobenstvá, ktoré predpokladajú znalosť židovských zvykov a obyčají, a celkom mlčí o tom, čo by mohlo vyznievať v tom zmysle, že Židia majú väčšie právo na Božie kráľovstvo ako iní. 
    Cirkevná tradícia tvrdí, že na príkaz apoštola Petra odišiel do Egypta hlásať evanjelium a že založil cirkevnú obec v Alexandrii a bol jej prvým biskupom. Toto potvrdzujú rozličné a početné starokresťanské spisy. Ale ťažko určiť presný dátum, kedy sa to stalo. Podľa apokryfných Skutkov sv. Marka, po príchode do Alexandrie si dal opraviť obuv u obuvníka Aniana, a ako prvému v Alexandrii mu ohlasoval evanjelium. Anian potom prosil Marka, aby sa u neho ubytoval. Uveril a dal sa pokrstiť on i celý jeho dom. Neskoršie sa Anian stal Markovým nástupcom na biskupskom stolci v Alexandrii. Anian zomrel v r. 85. Sviatok sv. Aniana, biskupa, je tiež 25. apríla.
    Markova aktivita sa rozvíjala aj mimo Alexandrie, pretože susedná Etiópia ešte dnes uznáva sv. Marka za svojho vierozvesta. Ako ďalej hovorí cirkevná tradícia, pohania s nenávisťou pozorovali rozkvet kresťanskej obce v Alexandrii, preto chceli Marka dostať do svojej moci. Raz ráno ho prekvapili pri bohoslužbách, chytili ho, uviazali mu okolo hrdla povraz, za ktorý ho vláčili po uliciach a cestách mesta, až vypustil dušu. Veriaci ho pochovali v dedine Bucoli blízko Alexandrie. Nad jeho hrobom neskoršie postavili nádherný chrám, ktorý sa zachoval až do vpádu mohamedánov. Podľa menej spoľahlivých správ v r. 828 dvaja benátski kupci, aby zachránili jeho sväté ostatky pred zneuctením mohamedánmi, uniesli ich z chrámu a odviezli do Benátok, kde pre ne v rokoch 1063-1094 vystavali baziliku. Znakom sv. Marka je lev, pretože svoje evanjelium začína správou o pôsobení sv. Jána Krstiteľa na púšti. Lev sa stal aj znakom Benátok. Lev s krídlami drží v labách otvorenú knihu evanjelia, kde vidieť slová: Pax tibi, Marce, Evangelista meus! Podľa zbožnej tradície tieto slová Markovi povedal Pán Ježiš, ktorý sa mu zjavil v noci, keď ho po prvý raz povláčili po meste. Podľa tejto tradície Marek zomrel až na druhý deň, keď ho znovu a ešte krutejšie mučili. Bolo to v r. 68
    Jeho sviatok sa slávi 25. apríla. Donedávna sa u nás v tento sviatok konala procesia do prírody, kde sa svätili oziminy. (Spracované podľa Životy víťazov 2. str. 137)