Slávnosť svätého Jozefa (19.3.)

    Úvodný verš do dnešnej omše vyjadruje charakter svätého Jozefa týmito slovami: „Hľa toto je verný a spravodlivý služobník, ktorého Pán ustanovil nad svojou rodinou.“ Keď sa veľkosť nejakého svätca meria podľa dôležitosti poslania, ktoré mu Boh zveril na zemi, tak treba povedať, že po Panne Márii, nikto nie je väčší ako sv. Jozef. On bol Bohom vyvolený za hlavu Svätej rodiny. Pred svetom bol zákonitým otcom Ježišovým. Všimnime si ho v niektorých udalostiach, ktoré nám opisuje Písmo sväté.
    Tajomstvo jeho svätosti tvorí jeho zvláštne, mohli by sme povedať, nebiologické a netelesná manželstvo s Pannou Máriou. Ako ho pochopiť a aký má zmysel? Evanjelium nám na príklade sv. Jozefa ukazuje, ako má prijať Ježiša človek poznačený dedičným hriechom. Panna Mária dokázala prijať Ježiša, pretože bola Nepoškvrnená, bez hriechu. Ale pre hriešnych ľudí to vôbec nie je tak jednoduché, často zídu z cesty odovzdanosti a ich hriešne sklony prevládnu. Sv. Jozef dostáva osobitnú radu a príkaz od anjela. „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, za svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Sv. Jozef je vyzvaný, aby skôr ako prijme Ježiša, prijal Máriu a to veľmi blízkym a intímnym spôsobom.
    Cirkevní otcovia hovoria o potrebe „prijať dušu Panny Márie“. Jej duša tvorí akýsi ochranný plášť pre Ježišovu bytosť v nás. Otcovia hovoria, že človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou a námahou, to však ide veľmi ťažko. Keď sa človek cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú odporúča sv. Ambróz, keď hovorí: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Krása jej duše spočíva v tom, že je radikálne odovzdaná Bohu a jeho službe. Duch Svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma.
    Môžeme to urobiť a nasledovať tak príklad sv. Jozefa, skrze zasvätenie sa P. Márii, ale správne pochopené a prežívané, lebo manželstvo sv. Jozefa bolo akýmsi vyjadrením tohto zasvätenia. Ako formulu zasvätenia môžeme použiť modlitbu, ktorú sme formulovali vlastnými slovami. Nejde natoľko o slová, ako skôr o vnútorný postoj odovzdanosti. Zasvätenie sa Bohu skrze P. Máriu nie je len odovzdaním srdca, ale otvorením všetkých oblasti nášho života pre príchod a vedenie Ducha Svätého, podrobenie všetkých oblasti nášho života Božiemu Slovu v Máriinom úkone „Fiat!“. Zasvätiť sa Márii, znamená, prenechať Duchu Svätému riadenie nášho vnútra ale aj celý priestor nášho každodenného života. V praxi to môže znamenať postupné kroky dôvery, načúvania a spolupráce s Božím Duchom - v škole Panny Márie. Nepodceňujme poslanie tej, ktorej bolo prisľúbené, že pošliape hlavu hada. Nechcieť byť jej deťmi v konečnom dôsledku znamená, odmietnuť Božiu výzbroj.
    Sv Ludvík z Montfortu hovorí: „Maria splodila s Duchom Svätým to najväčšie, čo kedy bolo a bude - Bohočloveka, a porodí tiež najväčšie veci, ktoré sa objavia v posledných dobách. Vytvorenie a vychovanie veľkých svätých, ktorí sa objavia na konci čias, je vyhradené jej, lebo len táto výborná a zázračná Panna môže v spojení s Duchom Svätým vykonať veci zázračné a mimoriadne. Jedným z hlavných dôvodov, prečo Duch Svätý nekoná teraz zjavné zázraky v našich dušiach je, že v nich nenachádza dostatočné zjednotenie so svojou Nevestou!“ Ale sv. Jozef sa horlivo zúčastňoval Máriinej výchovy. Maria ho naučila veriť v Božiu Lásku, ktorá je osobná a konkrétna, ktorá je vrcholne plodná a ktorá sa chce zjaviť v tele človeka. Maria mu zjavila živú Toru, Božie Slovo, ktoré sa stalo telom a ktoré on mal chrániť a nasledovať.
    Aj keď vieme, že Ježiš prišiel zvláštnym spôsobom na tento svet: „počal sa z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny“, predsa Božia prozreteľnosť určila preňho život v úplnej rodine. Hoci matka - panna a jej syn by mohli pôsobiť presvedčivejšie ako prisľúbené a vyplnené znamenie predpovedané už prorokom Izaiášom, predsa to Boh nechcel a nezamýšľal. Ježiš sa narodil do úplnej rodiny. Stretával sa v nej s nežnosťou matky i s mužnosťou otca. Vieme, že Jozefa nazýval otcom. Všetci susedia boli presvedčení o tom, že Jozef je jeho skutočným otcom. Pochybovačne sa pýtali: „Či to nie je syn Jozefov?“. Čo nám tým chce Boh povedať?
    Chce nás poučiť o tom, že úplná rodina je pre dieťa veľmi potrebná, že dieťa má byť formované obidvoma rodičmi. Otec i matka majú nezastupiteľnú úlohu nielen pri vzniku nového života, ale aj pri správnej psychickej formácii dieťaťa. Božie Slovo z knihy Ekleziastikus vystihuje veľmi pekne potrebu obidvoch rodičov: „Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi a upevnil právo matky nad synmi.“ V čom spočíva vážnosť otca? Táto vážnosť spočíva v tom, že pozemský otec má byť predobrazom samotného Boha. Postavenie otca v rodine je veľmi dôležité a jeho úloha je veľmi náročná. Musí žiť múdro, lebo predovšetkým od neho závisí náboženský život jeho detí. Aj keď sa nám zdá, že je to úloha matky, v skutočnosti je to presne naopak. Matka učí deti modliť sa, ale otec učí deti veriť. Otec neformuje nábožnosť deti natoľko slovom, ako zjavom a bytím. Je zaujímavé, že v židovskej kultúre, v ktorej žil i sv. Jozef a vyrastal sám Ježiš, je v rukách muža - otca celá náboženská formácia rodiny. Podľa hebrejského poňatie je poslaním muža odovzdať svojej žene i deťom spomienku na Boha a jeho činy v dejinách.
    Zážitok otca v rodine formuje náš duchovný život. Aký je náš otec, taká bude aj naša predstava Boha. Keď je otec prehnané tvrdý a prísny, dožije sa toho, že jeho deti budú trpieť nedôverou a Boha sa budú viac obávať, ako ho milovať. Keď počujeme, že Boh je naším Otcom, každý si predstaví niečo iné, pretože zažil iného otca. Niekto vôbec nebude vedieť, kto je Boh, pretože svojho otca v živote nevidel. Iný zasa pocíti veľkú radosť, pretože Boh je ako jeho otec, ktorého zažíval ako dobrého a spravodlivého. A zasa iný môže prežiť v sebe vzburu, pretože jeho otec bol alkoholik, surový a zlý človek, nedokáže sa pozdvihnúť vo viere k tomu, aby dôveroval Bohu Otcovi. Je veľmi dôležité, aby aj otec prejavil svoju nežnosť voči deťom. Niektoré výskumy homosexuality ukazujú, že keď chlapec v detskom veku nezažije nežnosť zo strany otca, často sa neskôr snaží vedome naplniť túto túžbu vo vzťahu k inému mužovi, čo je mu skôr na škodu a trápenie.
    Otcovstvo sv. Jozefa je vzorom každého ľudského otcovstva. Jozef je pred Bohom i pred ľuďmi zodpovedný za dieťa Ježiš. Ľudia sa domnievajú, že je to jeho dieťa. On sám si však uvedomuje, že Ježiš nie je jeho a preto si s ním ani nemôže robiť, čo sám chce. To dieťa je Božím darom a spásou sveta. Toto by si mal každý pozemský otec uvedomiť. Starať sa ako o svoje, ale zároveň si uvedomovať, že nemôže s deťmi ľubovoľne nakladať, že sú to predovšetkým deti Božie, ktoré sú mu len na čas prepožičané do výchovy. A zmysel výchovy spočíva v tom, aby pre svoje deti bol dobrým predobrazom Boha, ktorý nielen stvoril, ale aj miluje a láskavo vychováva. Sv. Jozef musel byť predovšetkým mužom silnej viery a z nej vyplývajúcej činorodej lásky. Bez týchto cností by nemohol splniť svoje veľké poslanie a prekonať tie obrovské prekážky a ťažkosti pri plnení náročnej úlohy strážcu a ochrancu panenskej Matky a jej Božského dieťaťa. Nebol mužom mnohých rečí, ale mužom činu. V evanjeliu sa nám Jozef javí ako mlčiaci. Nie je zaznamenané ani jedno jeho slovo, ale sú zaznamenané jeho význačné činy pre dobro sv. Rodiny.
    Sv. Lukáš hovorí v epizóde o obetovaní Ježiša v chráme, hovorí: „Keď nadišiel pre nich, podľa Mojžišovho zákona, deň očisťovania, priniesli Ježiša do Jeruzalema, predstaviť ho Pánovi ako predpisuje Pánov zákon.“ Počuli sme: „ako predpisuje Pánov zákon“. Rodičia, ktorí neuznávajú Boží zákon nad sebou, nie sú dobrými rodičmi. Dajú síce život telu, ale neukážu pravý život duše. Hriechom ničia to, čomu dali život. Poslanie rodičov je aj v tom, vedieť povedať „nie“ svojim deťom, keď chcú niečo, čo nie je v súlade s Božím zákonom. Rodičia majú vydať svojim životom svedectvo poslušnosti Božiemu zákonu, ktorý nám bol daný ako návod na cestu k slobode.
    Život sv. Jozefa charakterizuje jednoduchosť, tichosť, skromnosť, pracovitosť a vernosť svojmu povolaniu. Žiadne zvláštne zázraky, ktorými by ohromoval svet, len nenápadný, ale plnohodnotný každodenný všedný život v prítomnosti Ježiša a Márie. A toto je hodné nasledovania. Lebo len v dobrom plnení svojich bežných povinností je skutočná cesta k tomu, aby sa muž stal predobrazom Boha Otca pre svoje dieťa. Pápež Ján Pavol II. na adresu sv. Jozefa povedal: „Hoci je príbeh sv. Jozefa úplne výnimočný, jeho osobnosť môže byť vzorom pre všetkých otcov. Veď Jozef je skutočným otcom Svätej rodiny: aj keď jeho otcovstvo nebolo biologické, predsa nebolo len „náhradné“ či len „zdanlivé“, bolo to autentické ľudské otcovstvo. Jozef naozaj spĺňal úlohu otca rodiny.“
    Uctievajme si vrúcne veľkého ochrancu celej rodiny Božej na tejto zemi a utekajme sa k nemu vo všetkých našich potrebách. Je naozaj mocným orodovníkom. Veď Ježiš, ktorý mu bol poddaný a počúval ho na zemi, určite mu nič neodoprie ani v nebi, keď ho o niečo prosí. Spanilý strážca Panny - bedlivý ochranca Kristov, stráž a ochraňuj aj nás, čo sa k tebe utiekame! Amen.