Z príležitosti 50 – tky sestier OSF - 26.04.2008 Okoličné

    Premýšľal som, pri príležitosti tohto vášho vzácneho jubilea, čo vám mám povedať. Pre mňa je dôležité nájsť text Písma, o ktorý by som sa mohol oprieť a z neho vychádzať. Pri hľadaní som objavil, že najlepšie sa mi hodia texty evanjelia zo 14. hl Jána, ktoré sme v tomto týždni počúvali a z ktorej je aj text zajtrajšej nedele (6. veľkonočnej „A“) a prvé čítanie tejto nedele zo Skutkov apoštolských. Oni vyjadrujú to, čo by som vám chcel odovzdať aj ako svoju skúsenosť.
    Pán Ježiš nás v evanjeliu poučuje o tom, v čom spočíva pravá a skutočná láska k Bohu. Určite sa aj vy zamýšľate: „Ako môžeme milovať neviditeľného a nepredstaviteľného Boha z celého srdca, z celej duše a zo všetkých síl?“ V evanjeliu dostávame odpoveď na náš problém. Pán Ježiš hovorí: „Kto ma vidí, vidí Otca!“ „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a On vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha Pravdy“. Akoby povedal: „Ten ma skutočne miluje, kto zachováva moje slovo!“ Lásku k Bohu môžeme prejaviť tým, že zachováme jeho Slovo. Tak ako platí o viere, že je z počutia Božieho Slova, tak aj Láska je zo zachovávania Božieho Slova. Láska je snahou žiť Božie Slovo. Sv. Benedikt tvrdí, že láska rastie v činnosti.
    Poslušnosť Božiemu Slovu je láskou k Bohu, lebo On sa zjavil vo svojom Slove a nemá inú povahu a iný charakter ako ten, ktorý nám zjavuje Ježiš. Je láskou aj k sebe samému, pretože naša spása, naša dokonalosť a naše určenie je: „byť božím obrazom“. Toto úsilie o lásku spôsobí, že sám Boh – Láska, príde a obnoví si v človeku svoj príbytok a z naplnenia prísľubu Božieho prebývania v človeku pramení naša večná blaženosť. A je to súčasne aj láska k ľuďom, lebo všetci ľudia a dokonca aj celá príroda očakáva „zjavenie sa Synov Božích“, že sa skrze nás zjaví čosi z dobroty Božieho Slova.
    Boží prísľub týkajúci sa prebývania v človeku, je veľmi silnou motiváciou v zápase s hriechom. Zápas s hriechom má zmysel, lebo ovocím je návrat do prvotného stavu Bohočlovečenstva. Vždy sme pokúšaní. U detí je to pokušenie sladkosti, u mladých zasa pokušenie zmyselnosti a príjemnosti, pre nás v strednom veku pokušenie bohatstva a kariéry a pre ešte vekom starších pokušenie moci a lakomstva. Pokušenie ešte nie je hriechom, hriechom sa stáva až keď ho začneme nasledovať – zvedie nás a my zhrešíme. Nemôžeme zabrániť, aby nám nad hlavou lietali vtáci, nemusíme im však dovoliť, aby si v našich vlasoch urobili hniezdo. Sme zodpovední za to čo urobíme. My totiž nie sme povinní zhrešiť. I keď naše vnútro po dedičnom hriechu veľmi silne rezonuje s pokušením, niekedy až tak, že sa nám zdá, že toto je naša pravá prirodzenosť a že odmietnutie pokušenia znamená našu smrť, predsa ak sa začneme otvárať Bohu a jeho Duchu, mení sa aj naše vnútro a naša prirodzenosť. Začína nám chutiť dobro. Boh dáva našim pokušeniam iný zmysel. Sv. František tvrdí, že „každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“. Z Božej strany sa nám pokušenie javí ako otázka na našu lásku k Bohu a prekonané pokušenie je dôkazom tejto lásky k Bohu, naším vyznaním. Božou odpoveďou je Duch Svätý, Láska rozliata v našich srdciach.
    Blížia sa Turičné sviatky a my všetci túžime po vyliati Ducha, po vnútornej zmene nášho hriešneho srdca. Celé tajomstvo prijatia Ducha spočíva vo vôli človeka: „chcieť Ho“. Myslím si, že tu kdesi je aj koreň našej kresťanskej sily alebo slabosti. Po dedičnom hriechu sa vôľa človeka naklonila ku zlu. Preto človek musí zaprieť seba a voliť si Boha.
    Prečo sa v našej dobe po udelení sviatosti birmovania neprejavujú také mohutné zmeny, aké zažívala Cirkev v dobe svojich počiatkov na Turíce? Problém je v tom, že Duch Svätý ma ten istý charakter ako Božie Slovo, Boží Syn, ktorý je zjavením Boha Otca. Nie je možné prijatie Ducha bez prijatia Krista. Ježiš nám zjavuje Boží charakter. Akoby hovoril: „Pozrite sa, takýto som. Chcete ma?“ A keď chceme, tak nám Duch Svätý dáva ten istý charakter.
    V prvom čítaní sme počuli, že „Samária prijala Božie Slovo!“ Teda, aby niekto mohol prijať Božieho Ducha, musí najprv prijať Božie Slovo. V Božom Slove sa Boh predstavuje, zjavuje. Bez Božieho Slova nepoznáme Boha a nemôžeme ho ani milovať. Až budeme milovať Ježiša, nie pre jeho vonkajší výzor, ale pre jeho charakter, vtedy sme zrelí a schopní prijať Ducha Svätého. Duch Svätý je Duch Ježiša Krista, Duch Vteleného Božieho Slova. Láska k Ježišovi spočíva v poslušnosti jeho príkazom, v poslušnosti jeho Slovu.
    Skutky apoštolské ukazujú na správny postup: „Keď sa apoštoli v Jeruzaleme dozvedeli, že Samária prijala Božie Slovo, vyslali k ním Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby prijali Ducha Svätého.“ Prvú fázu tvorí ohlasovanie Slova. Druhú fázu modlitba. Tretiu fázu vyliatie Ducha. Niekedy sa dokonca stáva, že Duch Svätý zostupuje na ľudí už pri hlásaní Slova, a to vtedy, keď už toto hlásanie vedie k prebudeniu túžby po Živom Bohu. Ale nikde sa nespomína, že by Duch Svätý zostúpil skôr ako bolo hlásané a prijaté Božie Slovo.
    Ducha Svätého nemôžeme vziať. Ducha Svätého môžeme prijať len tak, ako sa prijíma živa osoba. Keď sa dvaja ľudia definitívne príjmu, ako to voláme? Je to manželstvo, trvalé a plodné spoločenstvo. Ono vyžaduje od obidvoch zrieknutie sa vecí, o ktorých sa vie, že sú obtiažne pre partnera. Vyžaduje to úsilie byť láskyhodný. Podobne je to aj vo vzťahu človek a Kristus, človek a Duch Svätý. Žiť tak, aby som neurážal Ducha Svätého. Ak zhrešíme, tak sa ihneď vrátiť s ľútosťou do tohto životodarného spoločenstva s Bohom.
    Ste školské sestry a vaša charizma je učiť. Koľko krát sa práve s týmto stretáme u žiakov, ktorí pristupujú ku sviatosti birmovania. Mnohí z nich vôbec Krista osobne neprijímajú. Možno počas celého roku nezoberú Božie Slovo do rúk, aby sa ním vážne zaoberali. Takisto nevyznávajú svoje hriechy v spovedi a neprijímajú Kristovo telo. Idú na birmovku len preto, lebo tak to chcú rodičia, alebo stará mama, alebo to od nich očakáva prostredie mesta či dediny, v ktorej žijú. Toto však nie sú dostatočné pohnútky pre Ducha Svätého, aby pôsobil, aby zostúpil. Boha sa môžeme zmocniť jedine svojou túžbou. Ak je naozaj predmetom našej túžby, vtedy zostupuje. Ale túžiť po Bohu, to znamená túžiť po Dobrote, ktorú zjavuje Kristus. Súhlasiť s Dobrotou Božieho Slova. To, čo Kristus zjavuje nášmu rozumu a vôli, to Duch Svätý vkladá do nášho srdca. A srdce rozhoduje o smerovaní človeka. Človek sa riadi srdcom. Srdce dokonca rozhoduje o našom posmrtnom osude. „Kde bude tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Aj po smrti smerujeme k tomu, čo milujeme.
    Myslíte si, že Duch Svätý už dnes nechce tak mohutne účinkovať, ako to bolo v dobách apoštolských? Určite chce, ale všetko závisí od našej viery, nádeje a lásky. Boh nemá problémy ako my, že by niečo nemohol urobiť. Problémy poznáme len my ľudia. Snáď jediným problémom Boha je naša malá viera. Duch Svätý vstúpil na Samaritánov po tom, čo prijali Božie Slovo, potom čo sa apoštoli za nich modlili a vkladali na nich ruky. Aj pre nás je dôležité, aby sme sa snažili vo vôli zjednotiť so Slovom Božím a potrebujeme sa modliť, po prípade prosiť i druhých, aby sa za nás modlili. Týmto spôsobom môžeme aj my obsiahnuť väčšiu plnosť Ducha Svätého, ktorý je životodarným spoločenstvom s Bohom Otcom i Synom a dáva nám hlbšie poznanie Božích tajomstiev.