BI. Panny Márie Anjelskej v Porciunkule (2. augusta)

    Serafínsky otec František vo svojej mimoriadnej láske k najsvätejšej Panne osobitnú starostlivosť venoval kostolíku, ktorý je známy pod menom „Svätej Márie Anjelskej" alebo „Porciunkula“. Tam položil šťastný základ rádu Menších bratov, tam tiež pripravil počiatok rádu Klarisiek a tam tiež šťastne zakončil svoju pozemskú púť. Ako sa zachovalo ústnym podaním, v tomto kostolíku náš svätý otec František dostal tie preslávne odpustky, ktoré pápeži potvrdili a rozšírili ich na mnohé ďalšie kostoly. Pre taký veľký počet preukázaných dobrodení Cirkev povolila liturgiou sláviť dnešný deň, ktorý je výročným dňom posvätenia tohto kostolíka.
    František totiž napriek tomu, že vedel, ako sa po celom svete buduje nebeské kráľovstvo, a veril, že Božím vyvoleným sa Božia milosť udeľuje na každom mieste, predsa len bol presvedčený, že toto miesto - kostolík Panny Márie v Porciunkule - je bohatšie obdarené Božou milosťou a že ho častejšie navštevujú najvyšší duchovia. Preto často hovorieval bratom: „Kto sa tu bude modliť skrúšeným srdcom, dostane to, o čo bude prosiť. Kto sa však tu dopustí urážky, bude tvrdšie potrestaný. Preto, synovia moji, majte toto miesto v najväčšej úcte, lebo ono je Božím príbytkom a z celého srdca s plesaním vyznávajte a zvelebujte Boha.“ (Zo spisov brata Tomáša z Celana) (Serafínsky svet 8/1993)

Odpustky z Porciunkuly

   
Odpustky sú odpustením časného trestu pred Bohom za hriechy vzhľadom na vinu už zotreté, ktoré vhodne disponovaný veriaci za istých a určených podmienok dosahuje pomocou Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia s autoritou spravuje a udeľuje poklad zadosťučinení Krista a svätých. (CIC, kánon 992)
    V stredoveku, v čase, kedy žil svätý František, bol spôsob pokánia prísnejší a ani odpustky sa nedali získať tak ľahko ako dnes. Veriaci museli putovať k hrobom apoštolov Petra a Pavla do Ríma, k hrobu apoštola Jakuba do Compostelly v Španielsku, alebo do Svätej zeme. Plnomocné odpustky sa udeľovali za účasť na križiackych výpravách. Chudáčikovi z Assisi, ktorý tak veľmi chcel byť rytierom, Pán splnil túžbu, ale ináč, ako sníval. Pozval ho pod svoje velenie a namiesto kovových, smrtiacich zbraní vyzbrojil ho mečom Božieho slova. František, teraz už Boží rytier, horel túžbou po víťazstve - nie však po víťazstve nad inými ľuďmi, ale nad sebou samým, nad svojou hriešnou prirodzenosťou. Vedel, aký má tuhý koreň i a vo svojich rozjímaniach o Spasiteľovom prehorkom utrpení stále viac poznával, čím bola vykúpená. Krista miloval ohnivou láskou anjelov - serafínov. Ako by mohol zniesť, že pre každú zatratenú dušu tiekla Pánova krv zbytočne? Mal preto súcit s hriešnikmi a veľmi túžil po ich záchrane. Ani táto túžba nezostala nevypočutá, veď je napokon aj túžbou samého Boha.
    Júl 1216 bol pre Cirkev veľmi rušný. Pápež Inocent III., ktorý schválil Františkovo spoločenstvo, prišiel do Perugie, aby urovnal spor Pisy a Janova a zmaril intrigy Benátok, pretože ohrozovali uskutočnenie piatej križiackej výpravy, lenže 16. júla náhle zomrel. Vo vážnej situácii prebehla voľba nového pápeža rýchlo. Už o dva dni sa ujal úradu Honorius III., starec veľmi dobrého srdca, ktorý skoro všetko, čo mal, rozdal chudobným. Audienciu dostal aj František. Potom sa vrátil do Porciunkuly.
    Krátko potom, keď sa František počas istej júlovej noci modlil v kostole Panny Márie Anjelskej, mal videnie. Zjavil sa mu Kristus so svojou Matkou a zástupom anjelov a vyzval ho, aby si vyprosil milosť, ktorá by oslávila Boha a spasila ľudí. Hneď potom sa mal vrátiť do Perugie, aby predniesol pápežovi svoju, na tú dobu odvážnu prosbu. V sprievode brata Massea predstupuje pred pápeža a prosí o veľmi významné odpustky „aby každý veriaci, ktorý s pravou ľútosťou a po spovedi príde do kostolíka Panny Márie Anjelskej, dosiahol úplné odpustenie svojich vín a trestov". Prekvapený pápež súhlasí, ale vyslovuje obmedzenie, aby to platilo navždy, každý rok, ale iba jeden deň, od vešpier predchádzajúceho dňa do vešpier nasledujúceho dňa. František viac nepotrebuje, nečaká na písomný súhlas a odchádza. A keď ho pápež zavolá späť, pohotovo mu odpovedá: „Vaše slovo mi stačí. Ak je to Božie dielo, On sám sa postará, aby to dal poznať. Nechcem nijaký dokument. Nech je Panna Mária pergamenom, Kristus notárom a anjeli svedkami" (Traktát o odpustkoch Porciunkuly).
    „Notár" Kristus vo sne potvrdil Františkovi pápežovo schválenie odpustkov. Sedem biskupov bolo prítomných na ich slávnostnom vyhlásení v Porciunkule 2. augusta 1216. František plný nadšenia vtedy zvolal: „Všetkých vás pošlem do raja!" Všetkých - svojich súčasníkov i nasledujúce generácie, ktoré nezabudnú na tento duchovný poklad Cirkvi a budú z neho čerpať.
    Podľa dnešnej cirkevnej praxe možno porciunkulové odpustky získať v každom františkánskom (a teda aj kapucínskom a minoritskom) a farskom kostole od 12.00 hod. 1. augusta do večera 2. augusta za obvyklých podmienok.
    (Eva Remšiková Použitá literatúra: Théophile Desbonnets OFM: Po stopách sv. Františka z Assisi. Bratislava, Serafin 1995.; Julien Green: Brat František. Bratislava, Serafin 1997.)

    Marianská úcta u sv. Františka

    František sa cítil zvláštnym spôsobom priviazaný k Matke Božej v celom jej vnútornom i vonkajšom živote. Toto puto dokázal svätec vyjadriť veľmi osobným spôsobom, zodpovedajúcim zbožnosti doby i svojej vlastnej.
    Sv. Bonaventúra rozpráva, že v prvých rokoch po svojom obrátení František prebýval rád v Porciunkuli, svätyni Panny a Matky Božej, a prosil ju v modlitbe, aby mu bola ochrankyňou (advocata) plnou blahovôle (Legenda maior, 3). Do nej vložil najväčšiu dôveru a „ustanovil ju za ochrankyňu svoju i svojich bratov". Tomáš z Celana uvádza to isté, keď hovorí o jeho posledných dňoch: „Ale našou najväčšou radosťou je, že ju ustanovil za ochrankyňu Rádu (Ordinis advocata) a že jej ochrane zveril svojich synov, ktorých tu na svete zanechal, aby ich opatrovala a chránila" (2 Cel 198).
    „Advocatus" v stredovekých zvyklostiach znamenalo to, čo „protector". Advokát zastupoval u svetského súdu zverený kláštor. Mal ho chrániť a podľa potreby hájiť pred vonkajším násilím a svojvôľou. Postupom času však dochádzalo k zneužitiam a neprístojnostiam. Preto sa napr. už cisterciáni zásadne zriekli advokátov, nie vždy im to však prinieslo úspech. A tak si zvolili Matku Božiu za ochrankyňu svojho rádu. Na druhej strane tento titul pripisovala Márii ešte staršia antifóna: „Salve, Regina, Mater misericordiae... advocata nostra". Z tohto hľadiska nebude bez úžitku pripomenúť, že cisterciáni na svojej generálnej kapitule r. 1218 ustanovili spievať túto antifónu každý deň. Celanovo rozprávanie nám potvrdzuje, že svätec z Assisi ju poznal a obzvlášť ju miloval (pórov. 3 Cel 106).
    Pre Františka a pre Menších bratov môže mať tento výraz len duchovný význam, keďže sa zriekli všetkého pozemského majetku. Mária mala zastupovať Menších bratov u Pána, starať sa o nich a ochraňovať ich vo všetkých ťažkých okolnostiach ich života. (František však nikdy nevolá Máriu „patrónkou" rádu; hlavným patrónom je sám Pán - porov. 2 Cel 158.) Mária mala zasahovať v ich prospech, keď sami nestačili. František sa obracia na „blahoslavenú a slávnu Máriu, neporušenú Pannu", aby ju prosil pokorne pred všetkými anjelmi a svätými aby jemu aj všetkým menším bratom pomáhala vzdávať vďaky „Bohu večnému a živému" za veľkú milosť spásy a vykúpenia, „ako sa jemu páči" (Nep. reg. 23). Na čele celej víťaznej Cirkvi nech ona za nás predkladá tento spev vďačnosti večnej Trojici. Trojjedinému Bohu, a pred všetkými ostatnými svätými vyznáva „blahoslavenej Márii, neporušenej Panne" všetky svoje hriechy, predovšetkým svoje prehrešky proti životu podľa evanjelia, ako to vyžaduje regula rádu a proti chvále Božej, lebo „nie vždy som sa modlil ofícium podľa predpisu reguly, či to už pre nedbalosť alebo pre svoju chorľavosť, alebo preto, že som nevedomý a nevzdelaný" (List gen. kap.). Pre tieto previnenia voči Bohu sa obracia v plnej dôvere na svoju ochrankyňu, aby si ho vzala na starosť.
    Toto vzývanie dosahuje ešte väčšiu hĺbku vo Výklade na Otčenáš, ktorý, ak nie je dielom sv. Františka, predsa ho často a s obľubou recitoval: „A odpusť nám pre milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista a pre zásluhy a na mocný príhovor najsvätejšej Panny Márie a všetkých svätých." Ju, vyvolené stvorenie, naplnené milosťou pred všetkými ostatnými, naliehavo prosí, aby sa za neho prihovárala u „svojho najsvätejšieho Syna, nášho Pána a Majstra" (Hodinky). V tejto antifóne z Hodiniek o utrpení Pána, ktoré recitoval každý deň, František v jedinom prípade hovorí o Kristovi ako o „našom Pánovi a Majstrovi", zrejme preto, že modlitba smeruje k nasledovaniu Krista; vyprosuje si však jeho uskutočnenie od Márie, ktorej úzke spojenie s Kristom je veľkým ideálom jeho evanjeliového života.
    Verný výraz Františkovho myslenia nachádzame vo veršoch básnika Henrika d' Avranches, ktoré sa zrodili niekoľko desaťročí po smrti svätca. Keď bratia prosili Františka, aby ich naučil modliť sa, odpovedal takto: „Pretože sme všetci plní hriechov, naša modlitba sa nikdy nesmie odvážiť predložiť sama seba. Musí sa oprieť a zveriť do ochrany obyvateľov neba. Predovšetkým blahoslavená Panna nech je našou prostredničkou u Krista, a Kristus prostredníkom u Otca" (Veršovaná legenda 7, 4-8). Toto vyjadrenie celkom dobre osvetľuje chápanie, ktoré František chcel vysloviť svojím často malebným jazykom.
    Aj toto druhé hľadisko konkrétnej Františkovej zbožnosti odhaľuje solídne a životné zameranie všetkej jeho mariánskej zbožnosti: Mária, ochrankyňa, je materinskou sprievodkyňou ku Kristovi Bohočloveku a Kristus je vo všetkom prostredníkom u Otca. Nemožno nájsť presnejšie vyjadrenie: Mária, „mediatrix ad Chrisťum", a Kristus „mediator ad Patrem".
    Životopisy zdôrazňujú zvláštnu Františkovu lásku k mariánskym svätyniam, ku kostolom postaveným pod ochranu Panny. Tri kostoly opravil vlastnými rukami. Najdôležitejší pre budúci Františkov život a život jeho rádu bol kostolík Panny Márie Anjelskej pri Assisi, nazývaný Porciunkula. Svätec neúnavne rozprával bratom, ako „mu Boh zjavil, že blahoslavená Panna Mária zo všetkých kostolov, postavených na svete k jej pocte, miluje zvlášť tento kostol a preto ho aj svätec miloval viac ako všetky iné kostoly". (2 Cel 19). Z tohto prostého rozprávania prebleskuje s neporovnateľnou jasnosťou, že František sa cítil hnaný s detskou prostotou milovať všetko to, o čom vedel, že to miluje Mária. A práve pri Porciunkule bola táto láska obzvlášť odmenená.
    Preto plný dôvery doviedol prvých dvanásť bratov do tohto kostolíka, „aby tam, kde pre zásluhy Božej Matky rád Menších bratov vznikol, s jej pomocou tiež rastol." (Legenda maior 4). Hlboká úcta k Matke Božej ho viedla k trvalému usadeniu sa na tomto mieste. A keď cítil, že sa blíži smrť, nechal sa doniesť sem, aby zomrel na mieste, kde „skrze panenskú Matku Božiu dostal ducha dokonalosti a milosť" ( Legenda minor 7, 3). Tak v určitom zmysle chcel prežiť celý svoj život v dome Márie, aby stále zostal v jej materskej prítomnosti. A to si želal aj pre svojich bratov. Vo chvíli smrti odporučil do zvláštnej starostlivosti bratom túto svätyňu: „Synovia moji, hľaďte, aby ste toto miesto nikdy neopustili! Keby vás jednou stranou vyhnali, druhou sa vráťte naspäť" (1 Cel 106) (P. Kajetán Esser: Duchovné témy – úryvok) (Serafínsky svet 8/1997)

    Čo vlastne svetský františkáni sľubujú

    Vlastnosťou lásky je, že sa chce podriadiť. Je to celkom nelogická vlastnosť a kto nemiloval, pre toho ostáva nepochopiteľná. Veď podriadiť sa - to znamená obmedziť svoje práva a možnosti. A prečo si obmedzovať možnosti, keď nemusím?! Ale láska túto nepochopiteľnú vlastnosť má a páči sa jej. Aj Boh -Láska má túto vlastnosť; veď prijal našu ľudskú prirodzenosť a stal sa podobným nám ľuďom vo všetkom okrem hriechu. A jeho podriadenie sa je oveľa väčšie ako všetko naše podriaďovanie sa. A Bohu sa páči táto vlastnosť aj na ľuďoch. Preto tí, čo ho milujú, sa mu chcú podriadiť.
    Podriadiť sa Bohu a tak obmedziť svoje možnosti preto, že sa to Jemu páči a že mu tým urobím radosť, to je spoločný základ, na ktorom stoja rehoľné sľuby, i sľuby svetských františkánov.
    Obmedzenie sa u rehoľníka je veľmi zreteľné a viditeľné: zrieka sa osobného vlastníctva, manželského života a svoju vôľu podriaďuje predstavenému. Kto nikdy nemiloval, ten musí považovať rehoľníkov za bláznov.
    Ale čoho sa vlastne zriekajú svetskí františkáni, aby tak prejavili Bohu svoju lásku? Čím zvláštnym sa oni „podriaďujú“ svojmu Pánovi? Naša regula hovorí: „...Krstom... sme sa stali živými údmi Cirkvi; sľubmi sme sa zjednotili s Cirkvou ešte dôvernejšie" (Reg. 6). V čom spočíva to „ešte dôvernejšie" zjednotenie s Kristom ako pri krste?
    Kvôli lepšiemu pochopeniu si najprv povieme niečo o krstnom záväzku. K čomu som sa zaväzuje ten, čo vstupuje do katolíckej Cirkvi? Každý kresťan sa zaväzuje zrieknuť sa diabla a jeho skutkov a prijať evanjelium Ježiša Krista, tak ako ho učí Cirkev a vyznávať ho najprv životom a potom aj slovami. Táto odpoveď je síce veľmi pekná a pravdivá, ale je príliš všeobecná, a preto málo praktická. Preto bolo potrebné stanoviť nejaké minimum prijatia evanjelia nášho Pána.
    A tak vzniklo pätoro cirkevných prikázaní: každú nedeľu a prikázaný sviatok sa zúčastniť na celej svätej omši, aspoň raz do roka sa vyspovedať a prijať Sviatosť oltárnu, svätiť prikázané sviatky, na popolcovú stredu a veľký piatok sa postiť a (čo ako symbolicky) podporovať cirkevné ustanovizne. To je minimum. Kto ho neplní, prakticky neprijal evanjelium, lebo neplní záväzok, ktorý mu vyplýva z účasti v Cirkvi. Kto sa drží iba tohto minima, ten živorí kdesi na hranici medzi zachovávaním a nezachovávaním svojho záväzku. Láska prekračuje toto minimum. Päť cirkevných prikázaní síce nevyjadruje podstatu nášho krstného záväzku, totiž že Boha máme milovať, a nie mu odmeriavať akúsi povinnú daň, ale sú zasa praktické.
    A k čomu sa zaväzujú svetskí františkáni?
    Regula a život svetských františkánov je toto: zachovávať evanjelium nášho Pána Ježiša Krista nasledovaním príkladu sv. Františka vo Františkánskom svetskom ráde.
    Táto odpoveď je síce veľmi pekná a pravdivá, ale rovnako príliš všeobecná, a preto málo praktická. Preto bolo žiaduce stanoviť ako normu určité minimum, ktoré by mal svetský františkán zachovávať.
    A tak prišlo na svet pätoro terciárskych prikázaní:
    1. zúčastňovať sa aspoň raz mesačne na stretnutiach bratstva;
    2. aspoň raz do roka sa zúčastniť na duchovných cvičeniach alebo duchovnej obnove alebo aspoň na svätej omši spoločne s viacerými terciármi (komunitná svätá omša);
    3. aspoň niekedy sa pomodliť niektorú z denných modlitieb svetského františkána;
    4. podporovať (čo ako symbolicky) spoločné terciárske akcie;
    5. zachovávať všetky cirkevné a Božie prikázania.
    Päť terciárskych prikázaní síce nevyjadruje celú podstatu nášho záväzku, totiž že máme do tohto sveta vnášať Kristovho ducha (pokresťančovať svet), a nie „odbavovať“ si nejaké povinnosti, ale sú zasa praktické.
    Denné modlitby svetských františkánov
    Tieto modlitby síce nie sú záväzné, ale sú putom, ktoré svetských františkánov spája. Keď totiž spoločne predstupujú pred Boha ako jeho deti, účinnejšie a radostnejšie prežívajú svoju spolupatričnosť a sú si navzájom povzbudením a posilou. Preto stať sa svetským františkánom a nemodliť sa tieto modlitby je niečo podobné, ako kúpiť si dom a bývať pod mostom.
    Je nanajvýš dobré sa spoločne modliť pri každom riadnom stretnutí. Avšak aj okrem toho je dobré sa spoločne modliť. To sa dá tak, že sa dohodneme na nejakej spoločnej forme modlitby; a kto sa tou formou pomodlí, duchovne tým sa spája s tými, s ktorými takú dohodu uzavrel. Život ukazuje, že je to veľká vzájomná pomoc a posila.
    Svetskí františkáni na celom svete už takú dohodu majú. Spoločne ju vypracovali františkáni z celého sveta a oficiálne ju potvrdila Posvätná kongregácia pre sviatosti a Boží kult v Ríme.
    Pretože je to text celkom krátky, prečítame si túto dohodu celú (Rituál OFS, Dodatok, či. 26-27):
    KAŽDODENNÉ MODLITBY
    26. Podľa Regule (či. 8) sa svetskí františkáni zúčastňujú na liturgii jednou z foriem, ktoré predkladá Cirkev na uctenie tajomstiev Kristovho života.
    27. Tieto modlitby môžu byť:
    a/ Ranné chvály a vešpery recitované spoločne alebo súkromne. Tomuto treba dávať prednosť na zhromaždeniach bratstva.
    b/ Kratšie alebo prispôsobené formy Liturgie hodín, zaužívané v miestnej cirkvi.
    c/ Malé ofícium Blahoslavenej Panny Márie.
    d/ Ofícium o utrpení Pána od svätého Františka z Assisi.
    e/ Ofícium dvanástich Otčenášov, rozšírené o krátke biblické texty a prispôsobené Liturgii hodín, veď v mnohých krajoch sa ešte udržuje tento zvyk a je to jedna z užitočných foriem modlitby za konkrétnych okolností.
    (Juraj Mrocek OFS Serafínsky svet 8/1993)