O očistci

    V tomto „dušičkovom“ čase sa náš pohľad zaostruje na jedno zvláštne miesto medzi nebom a zemou, na očistec. Aké sú naše predstavy o tomto mieste? Mnohí katolíci majú v sebe predstavu, že je to akási Božia mučiareň pod priamym Božím pohľadom a vedením, kde sa dôsledne vyžaduje spravodlivosť a tresty za naše hriechy. Snáď jediný rozdiel medzi peklom a očistcom podľa týchto ľudí spočíva v tom, že očistec raz skončí. Aká je pravda o tomto mieste?
    Pozrime sa, čo učí o očistci Rímsky katechizmus: „Aby sme toto učenie a prax cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá "večný trest" za hriech. Na druhej strane, každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného "časného trestu" za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest.“ 
    Večný trest je čosi, čo si človek zasluhuje za každé vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božích prikázaní. Pretože toto vedome a dobrovoľné prestúpenie je pohrdnutím Absolútnym Dobrom. Je to tak odporné ako keď sa primitív postaví proti Absolútnemu Géniovi a ide ho presviedčať o svojich názoroch. Alebo ako keď zločinec ide presviedčať Absolútneho Svätca a Svätosť samu o tom, čo je dobré. V takejto pozícii je každý hriešnik pred Bohom. Dokiaľ nezmení svoje smerovanie a otočí sa Bohu chrbtom, kráča do zatratenia. Toto by čakalo každého človeka, keby nás z tejto hrôzy nezachránil sám Boh. Boh odpúšťa človeku jeho nekonečný dlh, ktorý by nikdy človek nebol schopný zaplatiť a to sa deje vďaka absolútnej poslušnosti Božieho Syna, vďaka poslušnosti, o ktorej hovorí Písmo, že je poslušnosťou až na smrť. Boh sám likviduje večný trest človeka, ktorý sa k nemu skrze Ježiša Ukrižovaného navracia. 
    Časné tresty sú zranenia, ktoré spôsobuje hriech v rámci stvorenej skutočnosti. Hriech ubližuje človeku samému i jeho blížnym a očistec je miestom liečenia týchto pokrivených skutočností v človeku. Sem napríklad patrí potreba zmieriť sa s ostatnými ľuďmi, potreba odpustenia, sebapoznania a sebaprijatia. Uzdravenie schopnosti veriť, dúfať a milovať. A mnoho iných skutočností. Podľa výpovedí ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, by som sa odvážil tvrdiť, že očistec môže byť krásne a utešené miesto. Môže tam byť dokonca nádherná príroda. Dokonca tam človek môže prežívať i videnie Boha. 
    Ale položme si otázku, ktorá znepokojuje mnohých: Sú tam muky? Áno, sú a môžu byť dokonca hrozné, pretože ide o duchovnú bolesť. Duchovná bolesť je čosi iné ako fyzická bolesť, ktorú možno tlmiť liekmi. Aj duchovnú bolesť, pokiaľ človek existuje v tele, môže aspoň zdanlivo utlmiť, napr. tým, že sa opije alebo nadroguje. Ale po smrti už túto možnosť opitia nemá. Tam totiž človek už nemôže utekať pred svojím vnútrom a vidí svoju úbohosť v celej nahote. Ničím omamným nemôže prehlušiť prázdnotu svojej duše, ak do nej nevpustil Ježiša a neodovzdal mu svoj život ku Spáse. Je to bolesť duše po Bohu, pre ktorého sme boli stvorení a určení a ku ktorému je duša svojou prirodzenosťou neodolateľne priťahovaná, a táto bolesť sa nedá ničím utíšiť. Neexistuje žiadne náhradné uspokojenie. Je to bolesť svedomia, je to bolesť sebapoznávania. Chcete aspoň na chvíľu skúsiť ako to bolí? Asi tak, ako keď vám niekto nemilosrdne zrúca vašu ilúziu o vás samých a povie vám pravdu rovno do očí.
    V očistci sa človek stretá s absolútnou Pravdou, ktorá sa zjavila v Bohočlovekovi - Ježišovi Kristovi - a vidí celý dosah svojho hriechu, ktorý sa dotýka Boha i človeka zároveň. Na Ukrižovanom Kristovi vidí celú hrôzu svojho prevráteného počínania a nemá ani viečka, že by mohol privrieť oči duše. Svetlo Pravdy mu osvecuje najskrytejšie miesta duše, o ktorých nechcel tu na zemi hovoriť s nikým. To, čo sme celý život maskovali pred ostatnými ľuďmi, tam vypláva na povrch. 
    Jeden žid, veriaci v Krista, takto hovorí o Kristovej obeti: „Je také dôležité, aby sme tomu rozumeli, že sme boli predvedení pred tvár Boha ukrižovaného za nás, a tu sme naozaj začali vidieť. Čo sme uvideli? Ľudia, nikdy by sme nepoznali, čo je to hriech, pokiaľ sme nevideli Ježiša na kríži. Dokonca to poviem takto: Ja nepoznám vás a vy nepoznáte mňa, ale dovolím si povedať, že nikto z nás nebol v plnosti pri kríži, pretože keď sa tam raz dostanete, nikdy nezhrešíte. Pretože na tom kríži je obeť, Baránok, ktorý bol zabitý, jeho tvár znetvorená viac ako ktorákoľvek iná, vyzerala horšie ako kus mäsa. Tak vyzerá hriech. Toto urobil náš hriech Bohu. Tento násilný Boží čin zmierenia a vykúpenia nás postavil do pozície, kde sme videli, čo hriech naozaj je. Čiňte pokánie! A v tom pokání nachádzame zmierenie s Bohom. Ak oddelíte zmierenie od ukrižovaného Mesiáša, stratíte svoju cestu. V Mesiášovi Boh otvoril doširoka brány neba a všetci, ktorí po tom túžia, môžu vojsť.“
    Možno v očistci prebiehajú verejné diskusie o našich hriechoch, ktoré boli na zemi „milosrdne“ zakryté spovedným tajomstvom. Raz som sa stretol s takouto výpoveďou mladíka, ktorý prežil klinickú smrť, a keď videl vo Svetle svoj život a prišiel na toto krásne miesto, ktoré ani nevedel nazvať, lebo nebol poučený vo viere, povedal, že anjel, ktorý ho viedol, vyrozprával všetko o ňom ostatným dušiam. 
    Myslíte si, že si vymýšľam? Aby sme zažili radosť z ozajstnej lásky, musíme sa najprv poznať v celej pravde. Manželia veľmi dobre vedia, kedy ich manželský život stratil radosť. Keď sa medzi nimi objavila neúprimnosť a neochota otvoriť sa. Od tej chvíle to už nie je skutočná láska, ale prázdne divadlo. Toto „týranie duší“ je veľmi potrebné, asi tak ako chirurgický zákrok pri rakovine. Aj keď toto odhaľovanie bolí, je potrebné na to, aby sme sa uzdravili, aby sme dozreli do skutočného sebaprijatia a prijatia druhých. Mnohí z nás túto bolesť poznajú, keď na kritiku zo strany najbližších reagujú výkrikom veľmi podobným tomu, ktorý sa nachádza v evanjeliu: „Čo ťa do mňa? Prišiel si ma zahubiť!“ 
    Očistec je miestom konfrontácie s absolútnou Pravdou. Očistec je však zároveň miestom stretnutia s absolútnou Láskou. S Láskou, ktorá nás miluje v pravde nášho života. S Láskou, ktorá je ochotná za mňa a so mnou trpieť. Nie je to len miesto bolesti, je to zároveň aj miesto lásky. Na jednej strane je to miesto zhrozenia zo sebapoznania a na druhej strane miesto útechy z nášho prijatia a milovania Bohom a človekom a ostatným stvorením. Sv. Jeremiáš Stojka, rumunský kapucín, hovorí: „Očistec je dielom Božieho milosrdenstva.“
    Jedna omilostená duša opisuje očistec takto: „Je to geniálny vynález Boha. Predstavme si: jedného dňa sa dvere otvoria a objaví sa v nich bytosť neopísateľne krásna ... Tak krásna, akú ste ešte v živote nikdy na zemi nevideli. Ste očarený touto bytosťou, vyžarujúcou krásu o to viac, že táto bytosť vám naznačuje, že je do vás bláznivo zamilovaná. Predtým ste si nevedeli ani predstaviť, že by vás mohol niekto tak milovať. Vycítite tiež, že má veľkú túžbu pritiahnuť vás k sebe, objať vás a oheň lásky, ktorý už vo vašom srdci horí vás poháňa, aby ste sa vrhli do jej náručia ... V tom momente si uvedomíte, že ste sa už celé mesiace neumývali a že odporne smrdíte, že vám tečie z nosa, vaše vlasy sú mastné a zlepené, na šatách máte veľmi veľké škvrny a pod. ... Uvedomujete si, že sa v takom stave nemôžete predstaviť, že sa najprv musíte ísť umyť, osprchovať a až potom znovu prísť a predstúpiť pred túto bytosť ....
    Avšak láska, ktorá sa zrodila vo vašom srdci je tak silná, že tento odklad na neskôr, spôsobený tým, že sa idete osprchovať, je úplne neznesiteľný! Bolesť z neprítomnosti, hoci iba dočasnej, trvajúcej iba niekoľko minút, je hroznou spáleninou v srdci a závisí od intenzity prejavovanej lásky. To je očistec! Je to oneskorenie spôsobené vašou nečistotou, akoby „čakacia doba“ pred Božím objatím - popálenina Lásky, ktorá vám spôsobuje hrozné utrpenie, je to akoby nostalgia po Láske. A presne táto nostalgia nás očisťuje z toho, čo je ešte v nás nečisté. Očistec je miesto túžby, šialenej túžby po Bohu, po tom Bohu, ktorého už duša pozná, lebo ho videla, ale s ktorým ešte nie je zjednotená. Očistec je ako veľká kríza, spôsobená nedostatkom Božej prítomnosti.
    A predsa by sa žiadna duša nechcela vrátiť z očistca na zem, pretože má poznanie, ktoré nás nekonečne presahuje, a nemohla by sa už nikdy vrátiť do temnoty zeme. Hľa, v tom spočíva rozdiel medzi očistcom a utrpením, ktoré poznáme tu na zemi. V očistci majú duše napriek hroznej bolesti istotu, že budú môcť navždy žiť s Bohom. Táto absolútna istota im spôsobuje to, že radosť je väčšia ako bolesť. Neexistuje na zemi nič, čo by v nich vyvolávalo túžbu znovu tu žiť, lebo na zemi si nie sme nikdy ničím istí. Duša sa sama rozhoduje ísť do očistca, aby bola čistá, keď pôjde do neba. V očistci duša úplne plní Božiu vôľu. Teší sa napríklad z dobra a želá si naše dobro. Veľmi miluje Boha, aj ľudí na zemi. Je dokonale spojená so Svetlom Božím v Duchu Svätom.