O očistci II

    Dnes sa náš pohľad zaostruje na očistec. Aké sú naše predstavy o ňom? Mnohí si ho predstavujú ako akúsi mučiareň pod priamym Božím vedením, kde sa dôsledne vyžaduje spravodlivosť a tresty za naše hriechy, snáď jediný rozdiel medzi peklom a očistcom spočíva v tom, že očistec sa raz skončí. Myslím, že vhodnejšie je hovoriť o Božej psychiatrickej klinike, o Božom operačnom sále pre duše. Veľkosť bolesti je priamo úmerná veľkosti sebalásky, v ktorej človek žil a umrel. Potreba očistenia človeka vyplýva z jeho predurčenia. Boh nás určil k tomu, aby sme sa stali jeho obrazom. Toto svoje poslanie dokážeme naplniť len vtedy, keď sa naše bytosti stanú príbytkom Boha, teda miestom Vtelenia a Zjavenia Lásky. Človek je pozvaný k bezprostrednému vzťahu s Bohom, k tomu, aby v tomto tele tlmočil Boha – Lásku, oslávil Boha. Ak my teraz oslávime Boha – Lásku vo svojom tele, aj Boh nás v Sebe Samom Oslávi. Ak človek nežije Božiu Lásku, ktorá spočíva v poslušnosti Božím príkazom, tak v tomto svojom poslaní zlyháva. A myslím si, že toto zlyhanie sa týka nás všetkých. Preto potrebujeme očistcu a očistec.
    Veriaci človek môže začať prežívať svoj očistec už na tomto svete, ak vo svetle poznania Božej Lásky začne zápasiť o Lásku k Bohu a o slobodu od hriechu, lebo každý hriech je opakom Zjavenia a Vtelenia Lásky. Každý hriech spočíva v seba-láske až po pohrdnutie Bohom. Každý hriech spôsobuje, že sa človek stáva miestom prejavenia a prebývania zlého ducha v nás. Preto skôr ako sa človek stane tým, čím má z Božieho určenia byť, potrebuje zvíťaziť nad hriechom. A toto je očistec, ktorý v Kristovej milosti môže a má začať už na zemi. Svätí prešli očistcom už na zemi.
    Včera sme počuli výrok z Prvého listu svätého Jána: „Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je. Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý.“ Svätosť, bez ktorej nikto neuvidí Pána, je niečo, o čo máme zápasiť už na tomto a v tomto svete. Nemyslite si, že keď denne žijete hriechu a plníte tak vôľu diabla, že v hodine smrti sa vaše sklony zmenia akoby úderom kúzelnej paličky. Aj v duchovnom živote platí zákon zotrvačnosti. Pekne to vyjadruje jedno príslovie: „Strom padá na tú stranu, kam sa celý život nakláňa!“ Zápas s hriechom nie je luxus, ktorý si môžu dovoliť len svätí, ale je to psia povinnosť každého kresťana. Ježiš nikomu z nás nesľubuje, že keď budeme chodiť pravidelne do kostola, budeme spasení. Chodiť do kostola je nutné, ale to nestačí. Máme robiť pokánie a to spočíva v odvrátení od hriechu a príklone k Bohu.
    Niekedy seba samých hodnotíme podľa svojich vonkajších skutkov a vychádza nám, že sme na tom celkom dobre. Ale hriech je čosi viac. Každý hriech sa týka kvality ľudského bytia. Keď dobrovoľne hreším, stávam sa príbytkom zlého a to sa prejaví v mojom vnútornom prežívaní. Keď sa nejaký „kresťan“ dokáže baviť a smiať na zvrhlosti, ktorú vidí v televízii, je to znak prítomnosti zlého ducha v ňom. Podobne, keď je človek plný agresivity. Alebo keď zisťujeme, že nás zlo priťahuje. Keby sme boli skutočne dobrý, hriech by nevládol v našich údoch. Toto vnútorné zlo mizne, keď sa oddávame Kristovi. Miznú zlé myšlienky, predstavy, túžby a človek zažíva slobodu od hriechu. Keď takto postupujeme, nemusíme sa báť očistca po smrti. Kto verne nasleduje Krista, kto sa už teraz necháva súdiť a naprávať Božiemu Slovu, tomu súd po smrti už nehrozí.
    Sv. Katarína Janovská píše o svojom obrátení, ako raz pri svätej spovedi „pocítila veľkú bolesť v srdci kvôli nesmiernej Božej láske“. S jasným vedomím si svojej biedy a svojich chýb a zároveň aj veľkej Božej dobroty takmer odpadla. Bola zasiahnutá hlboko v duši týmto poznaním samej seba, svojho prázdneho života a zároveň Božej dobroty. Z tohto jej zážitku sa zrodilo rozhodnutie, ktoré ďalej orientovalo celý jej život. Vyjadrené slovami: „Už žiaden svet, už žiaden hriech“ (Vita mirabile, 3rv) Sv. Katarína neopisuje očistec ako nejaké miesto, či krajinu kdesi v útrobách zeme. Podľa nej je to - nie vonkajší - ale vnútorný oheň. Toto je očistec: vnútorný oheň. Svätica hovorí o ceste očisťovania duše, nasmerovanej k plnému spoločenstvu s Bohom, vychádzajúc z vlastnej skúsenosti hlbokej bolesti kvôli spáchaným hriechom, v porovnaní s nekonečnou láskou Boha.
    Iná mystička opisuje očistec takto: „Je to geniálny vynález Boha. Predstavme si: jedného dňa sa dvere otvoria a objaví sa v nich bytosť neopísateľne krásna. Tak krásna, akú ste ešte v živote nikdy na zemi nevideli. Ste očarený touto bytosťou, vyžarujúcou krásu o to viac, že táto bytosť vám naznačuje, že je do vás bláznivo zamilovaná. Predtým ste si nevedeli ani predstaviť, že by vás mohol niekto tak milovať. Vycítite tiež, že má veľkú túžbu pritiahnuť vás k sebe, objať vás a oheň lásky, ktorý už vo vašom srdci horí vás poháňa, aby ste sa vrhli do jej náručia. V tom momente si uvedomíte, že ste sa už celé mesiace neumývali a že odporne smrdíte, že vám tečie z nosa, vaše vlasy sú mastné a zlepené, na šatách máte veľmi veľké škvrny a pod.. Uvedomujete si, že sa v takom stave nemôžete predstaviť, že sa najprv musíte ísť umyť, osprchovať a až potom znovu prísť a predstúpiť pred túto bytosť.
    Avšak láska, ktorá sa zrodila vo vašom srdci je tak silná, že tento odklad na neskôr, spôsobený tým, že sa idete osprchovať, je úplne neznesiteľný! Bolesť z neprítomnosti, hoci iba dočasnej,.. je hroznou popáleninou v srdci a závisí od intenzity prežívanej lásky. To je očistec! Je to oneskorenie spôsobené vašou nečistotou, akoby „čakacia doba“ pred Božím objatím - popálenina Lásky, ktorá vám spôsobuje hrozné utrpenie, je to akoby nostalgia po Láske. A presne táto nostalgia nás očisťuje z toho, čo je ešte v nás nečisté. Očistec je miestom túžby, šialenej túžby po Bohu, po tom Bohu, ktorého už duša pozná, lebo ho videla, ale s ktorým ešte nie je zjednotená. Očistec je ako veľká kríza, spôsobená nedostatkom Božej prítomnosti.
    A predsa by sa žiadna duša nechcela vrátiť z očistca na zem, pretože má poznanie, ktoré nás nekonečne presahuje, a nemohla by sa už nikdy vrátiť do temnoty zeme. Hľa, v tom spočíva rozdiel medzi očistcom a utrpením, ktoré poznáme tu na zemi. V očistci majú duše napriek hroznej bolesti istotu, že budú môcť navždy žiť s Bohom. Táto absolútna istota im spôsobuje to, že radosť je väčšia ako bolesť. Neexistuje na zemi nič, čo by v nich vyvolávalo túžbu znovu tu žiť, lebo na zemi si nie sme nikdy ničím istí. Duša sa sama rozhoduje ísť do očistca, aby bola čistá, keď pôjde do neba. V očistci duša úplne plní Božiu vôľu. Teší sa napríklad z dobra a želá si naše dobro. Veľmi miluje Boha, aj ľudí na zemi. Je dokonale spojená so Svetlom Božím v Duchu Svätom.