O duchovnej plodnosti  – (Iz 54,1-10)

    Úvod k omši: V tejto svätej omši sa chceme stretnúť s Bohom. Otcovia učili, že kto sa chce stretnúť s Bohom, musí sa najprv stretnúť sám so sebou, to znamená poznať svoj hriech a že ten, kto vidí svoj hriech je na tom lepšie, ako ten, kto videl anjela. Uznajme pred Božou tvárou, že nás Boh nepovolal k rehoľnému životu ako nejakých lepších ľudí, ale že náš život je pozvaním k pokániu. Preto uznajme a vyznajme svoje hriechy, aby sme mohli spolu s Kristom sláviť tieto sväté tajomstvá.

    Homília: Dnešné prvé čítanie hovorí o jasote, o radosti, o manželstve a zároveň o neplodnosti. Neplodnosť bola v židovskom národe považovaná za znak Božej trestu, plodnosť sa považovala za prejav Božieho požehnania. Možno si niekto kladie otázku, prečo o týchto veciach hovorím zrovna vám, zasväteným osobám. Jednak preto, že nám ich samo Božie Slovo predkladá na dnešný deň, ale aj preto, že my všetci sme pozvaní byť otcami a matkami. Je to naše prirodzené povolanie, ktoré sa ale u nás, Bohu zasvätených, má napĺňať v duchovnej oblasti. Ak som to správne pochopil, dnes by ste mali okrem iného riešiť problémy materiálneho zabezpečenia reholí po odluke cirkvi od štátu. Je to vážna téma, o ktorej určite treba premýšľať, ale myslím si, že ešte viac nás trápi problém neplodnosti, nedostatok povolaní.
    Božie Slovo nás ale napriek tejto našej neutešenej situácie vyzýva k jasotu a radosti. Tá výzva k radosti je presne adresovaná: neplodnej, ktorá nerodila, hovorí Boh: „Neboj sa, lebo sa nemusíš hanbiť!“ a prisľubuje tak veľké potomstvo, že už teraz by sme mali chystať „košiare“, ako zvykol naše komunity za totality nazývať, jeden z otcov. Robí si azda Pán Boh z nás srandu? Veď niektoré rehole a kongregácie majú už teraz prevahu vekom starších členov – povedzme priamo stareniek. Ako pochopiť Boží prísľub, prečo nefunguje, čo treba urobiť, aby fungoval?
    Skúsme to riešiť úplne sedliackym rozumom. Čo urobí a dokonca musí urobiť každá žena, ktorá chce byť matkou? Všetci to vieme. Musí sa vydať. Musí milovať muža. Každá nová osoba prichádza na svet ako ovocie vzťahu. Nikto nemôže prirodzeným spôsobom splodiť dieťa sám. Čo ale má robiť Bohu zasvätený človek, aby sa dožil rehoľného dorastu? Tiež sa musí vydať? Ale komu, koho má milovať a kým sa nechať oplodniť? Prorok Izaiáš v mene Božom prehlasuje: „Tvojím manželom bude tvoj Stvoriteľ, Hospodin zástupov je jeho meno; tvojím vykupiteľom je Svätý Izraela, nazýva sa: Boh celej zeme!“ Láska k Bohu musí byť tak reálna, ako láska k manželovi.
    Postupnosť vecí je obvykle takáto. Najprv je tu vzájomná láska. Z tejto lásky plynie dôvera, že sa jeden druhému úplne odovzdá a navzájom sa príjmu. Ani u Bohu zasvätených osôb to nepôjde ináč. Najprv tu musí byť láska k Bohu, môjmu Stvoriteľovi, ktorá sa prejaví úplnou dôverou a totálnou odovzdanosťou. Potomstvo príde ako ovocie tejto lásky, ako akýsi Boží tringelt. V evanjeliu počujeme ako Ježiš apoštolom hovorí: „Poďte za mnou a já z vás urobím rybárov ľudí!“ Ježiš nehovorí ja vás to naučím, ale já z vás urobím a to vyžaduje stať sa úplne povoľným v Božích rukách. My sme síce Bohu zasvätení, ale často nie sme Bohu vydaní.
    Toto vydanie sa Bohu je plodné najmenej v dvoch oblastiach. Prvou je ovocie nášho vnútorného života, ktorým je Ježiš v nás a ktorý premieňa naše bytie a to má dopad aj na vonkajšiu sféru účinnosti a vedie k duchovnému potomstvu. Duchovní otcovia učia, že Krista nemáme napodobňovať, Krista máme žiť, ale aby sme ho mohli žiť, musíme napodobňovať Máriu. Prečo nemáme Krista napodobňovať? Lebo, ak by išlo len o vonkajšie napodobňovanie, jednalo by sa o pokrytectvo, ktoré Ježiš vyčítal farizejom. V evanjeliu podľa sv. Jána čítame: „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,18) Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nedokázal zmeniť jeho hriešne srdce, to dokáže len milosť, ktorá spočíva v prijatí Ježiša.
    Po určitých skúsenostiach začíname chápať, že napriek svojmu najlepšiemu úsiliu, sme nevychovali z opice človeka. Zázrak vnútornej premeny človeka sa nedocieli vonkajšou drezúrou, ale milosťou. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď je On v nás skrze svoje Slovo a Ducha. Božie Slovo nám zjavuje Boží charakter, ale Duch Svätý nám ho dáva, ak po ňom túžime. Krista máme prijať ako ho prijala Mária, prijať ho ako svoj Život a dovoliť mu pretvárať naše bytosti. A Máriu máme napodobňovať v jednotlivých krokoch jej požehnaného života, ktorého plodom je Ježiš. Pozrime sa ako ona počala z Ducha Svätého? Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Keď hovoríme o Božom Slove musíme si uvedomiť, že nehovoríme len o biblii.
    Biblia je písané Božie Slovo, ale Ono existuje ako samostatná Živá Božská Osoba, skrze ktorú a pre ktorú bolo všetko stvorené. Všetko povstáva Božím Slovom a každá dokonalosť je účasťou na tomto Slove. Bez lásky k Božiemu Slovu nie je možné počať z Ducha Svätého. Božie Slovo máme prijať s istou vierou, nie ako slovo ľudské, ale ako Božie. P. Mária najprv vierou prijala Božie Slovo, uverila v nesmiernu Božiu Dobrotu a Moc, lebo „Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1,37) Božie Slovo je Živé a Účinné, len vo vzťahu k osobe naráža na tajomstvo slobody a viery. P. Mária stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína osobným prijatím Ježiša. Mária je žena celkom zasvätená, odovzdaná a vydaná Bohu. Ona sama svedčí o tom, aké veľké veci jej urobil Ten, ktorý je Mocný.
    Jej odovzdanosť nesmeruje k niečomu nevyspytateľnému. Boh predsa zjavil svoju vôľu vo svojom Slove. Preto sa jej odovzdanosť týka Božieho Slova. Sv. Hieronym tvrdí, že kto nepozná Písmo, nepozná Krista. P. Mária ho dobre poznala. Vedela Komu hovorí svoje „fiat“. P. Mária nestojí v pozícii sebavedomého siláka, ktorý hovorí „ja to dokážem“. Ide tu predsa o Božie Slovo, ktoré človek nedokáže žiť z vlastných síl. Na druhej strane však vieme, že Boh to od nás vyžaduje a že celý vesmír povstal Božím Slovom a že toto Božie Slovo je Nezrušiteľné a Všemohúce. Preto je „dôstojné a správne“ odpovedať naň tak, ako Mária: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“
    V modlitbe nejde o presadzovanie našej vôle a ani o snahu presvedčiť Boha o dobrote nášho plánu. V modlitbe máme predovšetkým Boha milovať a to sa deje spojením Božskej a ľudskej vôle. Naša modlitba má byť, podľa vzoru Panny Márie, predovšetkým priestorom, v ktorom dovolíme Bohu v sebe konať, akási ochota ľahnúť si na operačný stôl Božieho Slova. A tá operácie môže aj bolieť. Utrpenie je nutnou súčasťou dozrievania v Láske. Aj deti prichádzajú na svet za cenu bolesti. Sv. Ján z Kríža nám adresuje slová: „Kiež by už ľudia konečne pochopili, že je úplne nemožné dosiahnuť nesmierne Božie bohatstvo a múdrosť, ak sa neodhodláme na úpornú námahu a mnohoraké utrpenia, pričom duša odkladá svoje útechy a svoje túžby.“
    Hovoril som, že Mária prvá prijíma Ježiša. O čo sa jedná v tomto prijatí. Ide o to, aby sme trón svojho života odovzdali tomu, komu právom patrí a tým je Božie Slovo, II. Božská osoba. Ide o to, aby sme prijali Ježiša ako svoj Život, aby naše Ego zostúpilo z tohto trónu. A toto všetko sa deje nasledovaním Slova ale aj svätým prijímaním, ktoré má byť aktom prijatia Ježiša, ale aj aktom našej odovzdanosti, našou Bohoslužbou a prejavom vďačnosti. Eucharistia je šancou znovu prijať Boha. Prijať ho môžeme len natoľko a v tej miere, nakoľko sa mu sami odovzdáme. K láske patrí prijatie osoby druhého i výdaj seba samého. Niekedy práve tento rozmer chýba v našom sv. prijímaní. Prijatie osoby môže nastať len v akte vzájomného odovzdania. A z toho pramení plodnosť.
    Dokiaľ Božie Slovo nezaujme v našich bytostiach čelne postavenie, dotiaľ si nemôžeme rozumieť a ani sa milovať. Hovoril som, že nový život, v našom prípade i nové povolanie, je ovocím vzťahu. Predovšetkým toho základného k Bohu, ktorý sa nám dáva v Ježišovi, ale aj vzťahov v komunite. Všetci cítime, že pokiaľ nežijeme úplne pre Krista, sme jeden pre druhého nebezpeční svojou hriešnosťou. Sme ľuďmi bez zákona a s tými sa nedá spoločenstvo vytvoriť. Teda prvá úloha k tomu, aby sme vytvorili spoločenstvo, je prijať Božie Slovo ako normu pre svoj život a základ svojho posvätenia. Stať sa ľuďmi, ktorí majú v srdci Boží zákon. Potom sa budeme navzájom chápať a ctiť. A to priťahuje k nám tých, ktorí chcú nasledovať náš život.
    Sv. Ambróz hovorí zasväteným pannám: „Ježiš vstúpi tam, kde mu otvoria, a ten, ktorý sľúbil, že príde, sklamať nemôže. Preto objím toho, ktorého si hľadala, pristúp k nemu, a zažiariš, chyť ho a popros, aby hneď neodišiel... A čím si možno Krista udržať? Nie lanami násilia ani uzlami z povrazu; jeho možno zviazať len putami lásky, silou ducha, chytiť roztúženou dušou. Ak chceš aj ty chytiť Krista, hľadaj ho a neboj sa utrpenia.“ (Z Knihy svätého biskupa Ambróza O panenstve)

    Záver omše: Hovorili sme si o duchovnej plodnosti a predsa vám ešte musím odhaliť jeden zvláštny prameň tejto plodnosti a tým je pôst. Jeden spolubrat mi prezradil svoju zvláštnu skúsenosť s pôstom. V dňoch, keď sa postil, pozoroval, že viac ľudí pristupuje ku svätej spovedi a často sa mu stáva, že práve v takéto dni mu ktosi oznámi, že sa rozhodol pre duchovné povolanie. Nemyslím teraz na krátky piatočný pôst ale na pôst viac denní. Keby sa na to niekto chcel odhodlať, nech si najprv preštuduje knihu od P. Anzelma Gruna: „Pôst“ a nech sa do toho pustí s povolením svojich predstavených. Bohu sa totiž páči len ten pôst, ktorý sa koná v pokore a poslušnosti.