Mariánska úcta u slovenských františkánov

    Františkáni na Slovensku, kráčajúc v šľapajach svojho zakladateľa sv. Františka z Assisi a svojich veľkých predchodcov, vždy patrili medzi nadšených ctiteľov Panny Márie a šíriteľov úcty k nej. Pozrieme sa podrobnejšie, ako sa rôznymi formami prejavovala mariánska úcta u slovenských františkánov v minulosti a to v zasväcovaní kostolov, v hudbe, v speve, v poézii, v kazateľstve ap.
    Mariánske kostoly a kaplnky.
    Krásnym dôkazom nevšednej úcty k P. Márii je celý rad františkánskych kostolov a kaplniek zasvätených P. Márii. Niektoré z nich sa stali miestami púti, kvôli milostivým mariánskym obrazom. Pozrieme sa najprv na mariánske tituly našich chrámov a ak v nich objavíme zvláštnu mariánsku úctu, v krátkosti si povieme niečo o jej histórii:
    V Nižnej Šebastovej pri Prešove jestvuje kostol a kláštor zasvätený Menu P. Márie od r. 1635. V tomto kostole sa stala mimoriadna príhoda v spojení s obrazom Matky Božej. V časoch krutých náboženských vojen, r. 1644, dňa 22. júna vtrhlo povstalecké prevažne kalvínske vojsko, aj do Nižnej Šebastovej. Najprv prepadli kláštor. Vo svojej zbesilosti pochytali tamojších bratov, na čele s gvardiánom P. Adalbertom Močárom, vyzliekli ich donaha, bili, mlátili, trýznili, najpotupnejším spôsobom hanobili. Potom ich zatvorili na noc do akejsi komory. Za tmavej noci sa podarilo všetkým ujsť a skryť sa v blízkom lese. Len jeden z nich, brat Mikuláš Körmendi, nábožný a svätého života, zmeškal vhodnú príležitosť na útek a stal sa mučeníckou obeťou za všetkých. Pri rabovaní kláštora ho povstalci našli. Vyzliekli ho a v podobe kríža priviazali ku skrini. Na chrbát mu ešte živému vyrezali kríž. Brucho a prirodzenie mu rozpárali, hlavu roztĺkli a potom horiacimi fakľami pomaly pálili. Nemilosrdne a kruto mučili brata Mikuláša. Po tomto zverskom kúsku dali sa do zbíjania a rabovky kostola. Ničili oltáre, potupili obrazy a sochy, povypichujúc im oči, uši; niektoré posekali. Najväčšie z nich posmešne vyvliekli ku dverám kostola a kláštora, aby strážili vchod. Keď takto predviedli diabolské zhanobenie a bohorúhavé dielo skazy, dvaja z nich si všimli, že ešte na stene visí nedotknutý obraz Matky Božej. Rozhodli sa, že aj tomu urobia koniec. Keďže visel dosť vysoko, prvý z nich vystrelil naň z pušky. Podivným spôsobom sa guľka od obrazu odrazila, zasiahla rúhača a na mieste ho zabila. Zločinné dielo sa pokúsil dokonať druhý. Vystrelil na obraz a útekom sa chcel zachrániť, aby ho nestihol podobný osud ako predošlého. A čo sa s ním nestalo? Len čo vybehol z kostola, zvalil sa mŕtvy na schodoch. Tak rýchlo previedol súd spravodlivosti Pán Boh nad bezbožnými hanobiteľmi obrazu Matky Božej. Sám obraz, maľovaný na plátne oválnej podoby, utrpel dve rany. Jednu na ľavom líci, druhú na nose medzi očami. Predtým bol umiestnený na dolnom chóre. Mal dosť jednoduchý rám. Neskoršie si ľud obraz veľmi obľúbil, zvlášť nábožná grófka Klára Kapy, ktorá pre mnohé milosti, obdŕžané na príhovor Matky Božej, dala ho skvostne zarámovať, zaskliť a premiestniť na oltár Najsvätejšej Trojice. Stalo sa to r. 1754. Počas bohoslužieb horievali pred milostivým obrazom Matky Božej vždy sviece.
    V Malackách zbožný gróf Pavol Pálffy založil františkánsky kláštor a vystaval kostol ku cti Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie už r. 1653. Veľkú umeleckú hodnotu má oltár s prekrásnou sochou Nepoškvrnenej, majstrovské rezbárske dielo, ktoré dal zhotoviť gróf Mikuláš Pálffy r. 1720. V bočných kaplnkách sa nachádzajú sväté schody. Sú stavané na spôsob svätých schodov v Jeruzaleme a v Ríme. V každom z nich sú uložené relikvie, pozostatky svätých. Je ich 28 a pobožnosť k úcte Umučenia Krista Pána sa smie na nich odbavovať len kľačiačky. Posvätené boli r. 1660 čanádskym biskupom Tomášom Pálffym, bratancom Pavla Pálffyho. Sv. schody navštevovali pútnici zo Záhoria zvlášť na sviatky sv. Kríža. Podľa starého kalendára to bolo 3. mája a 14. septembra. Keď putovali do Šaštína alebo Mariánky, všetky púte sa zastavovali aj v Malackách na sv. schodoch, aby si uctili Umučeného a Sedembolestnú. Zaujímavá udalosť sa odohrala v tomto kláštore v súvise s Nanebovzatím Panny Márie. R. 1809 sa zdržovalo v Malackách Napoleonovo vojsko. Dôstojníci a vyšší páni sa usadili v kaštieli. Vojsko po mestečku a okolí. Kláštoru sa vyhýbali, lebo sa obávali prísnosti rehoľníkov. Najväčšie problémy mali františkáni s francúzskym vojskom okolo sviatku Nanebovzatia Matky Božej. Dňa 15. augusta veľký vodca Francúzov, Napoleon, slávil svoje meniny. Veliteľ vojska v Malackách žiadal františkánov, aby v ten deň bola bohoslužba s nemeckou kázňou o Napoleonovi. P. Agapit Neizer, vtedajší gvardián, celý preľaknutý, že by zneuctil sviatok Nanebovzatej, uvažoval s ostatnými členmi kláštora, ako šikovne vyhovieť veliteľovi a spolu obísť tento rozkaz. Aby vyhol nepríjemnostiam, sám sa podobral na kázeň. Vojsko i s veliteľmi sa zhromaždilo v plnej paráde o 9. hodine ráno vo františkánskom kostole. Páter kázal, ale o Nanebovzatí Panny Márie. Povzbudzoval vojakov a ľud, aby si ctili Nanebovzatú Matku Božiu. Na záver kázne spomenul aj Napoleona: „Napoleon sa preto dostal na trón Francúzska a stal sa veľkým víťazom, lebo bol verným ctiteľom P. Márie." Kázeň sa zapáčila Francúzom a od tej chvíle patrili aj oni medzi horlivých návštevníkov františkánskeho kostola, počas pobytu v Malackách.
    V Bratislave je náš kostol z r. 1297 zasvätený Zvestovaniu Panny Márie. Jednou z najkrajších ozdôb bratislavského chrámu je umelecká socha gotickej Piety z XV. storočia. Milou posvätnou tradíciou je opradené prenesenie domku Panny Márie z Nazaretu v Palestíne do Loreta v Taliansku. Podľa legendy domček, v ktorom sa narodila Panna Mária, v ktorom bola vychovaná, v ktorom ju pozdravil archanjel Gabriel, v ktorom počala z Ducha Svätého a vychovala Ježiša, bol r. 1291 prenesený do Trsatu v Dalmácii a o tri roky neskôr, r. 1294, zasa do Loreta v Taliansku. Tu ho anjeli umiestnili v prastarom, hustom vavrínovom lese. Táto legenda vznikla zrejme z toho, že rytier, ktorý dal domček previesť sa volal Angelo. Nad domčekom sa dvíha prekrásny chrám a je bezpochyby jedným z najslávnejších mariánskych pútnických miest na svete. K tomuto posvätnému miestu sa viaže pobožnosť k Panne Márii, Loretánske litánie. Aby sa nábožným veriacim umožnila a sprítomnila úcta k Panne Márii Loretánskej, začali po celom svete stavať podobné kaplnky, domčeky Panny Márie. Takáto kaplnka je aj v Bratislavskom kostole. Loretské kaplnky alebo Lorety ako ich zvykli nazývať, vznikali poväčšine v XVII. a XVIII. st.. Napr. V Humenom existovala takáto Loreta už od r. 1642 so zázračným obrazom Kráľovnej Anjelov a tešila sa veľkej úcte nielen u katolíkov, ale aj u inovercov. Podobné Lorety boli aj v Malackách, v Kremnici a Žiline.
    Sviatok Sedembolestnej sa svätí 15. septembra. O rozšírenie úcty Sedembolestnej Panny Márie zaslúžil sa azda najviac františkánsky básnik Jacopone da Todi (+1306), ktorý zložil sekvenciu Stála Matka bolestivá. Františkáni vycítili určitú súvislosť nášho národa s utrpením Sedembolestnej Matky Božej. Veď naše dejiny sú celou reťazou utrpenia, v pravom zmysle kalváriou. Slovenskí františkáni podporovali túto úctu stavaním kostolov a kaplniek zasvätených Sedembolestnej Matke. Tak v Skalici, už r. 1467, vzniká františkánsky kostol a kláštor, zasvätený úcte Sedembolestnej Panne Márii. V Pruskom dal P. Róbert Sklenár r. 1722 vystavať kaplnku k úcte Sedembolestnej. V Malackách sa tešila veľkej obľube kaplnka Sedembolestnej Panny Márie. Tvorila stredisko Spolku Sedembolestnej Panny Márie, ktorý tam r. 1849 založil P. Metod Gazdík, rodák z Rajca, prvý slovenský misionár v Carihrade v Turecku. Kaplnka Sedembolestnej sa nachádza ešte v našich kostoloch v Hlohovci, v Okoličnom s veľmi cenným umeleckým oltárom, vo Fiľakove, v Prešove, v Košiciach. V iných chrámoch, keď niet kaplnky, majú aspoň oltáre zasvätené úcte Sedembolestnej, ako v Bratislave, už spomínaná veľmi vzácna pieta, v Trnave, v Beckove, v Prešove, v Bardejove. Pápež Pius XI. dňa 22. apríla 1927 potvrdil úctu, ktorou slovenský národ od nepamäti, zvlášť od XVIII. storočia, uctieva Sedembolestnú Pannu Máriu ako zvláštnu Patrónku
    Vieme, že dogma o Nanebovzatí Pane Márii bola vyhlásená Pápežom Piom XII. až v r. 1950, no v našich kostoloch sa často objavujú tituly venované tomuto tajomstvu už skôr. Už v r. 1248 bol kláštor a kostol v Nitre zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Aj kostol františkánov v Skalici z r. 1467 bol pôvodne zasvätený Sedembolestnej a Nanebovzatej Panne. Takisto pôvodný kostol košických františkánov z XV. storočia niesol titul Nanebovzatej Matky Božej. Vo Fiľakove r. 1612 vznikol kostol a kláštor, ktorý bol zasvätený Nanebovzatej.
    R. 1677 ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi a gróf Tomáš Pálffy dali postaviť pre františkánov kostol a kláštor v Komárne, zasvätený úcte Kráľovnej Anjelov z Porciunkuly.
    Obľúbeným pútnickým miestom bol františkánsky kostol v Báči na Žitnom ostrove. Kedysi sa dedina volala Sv. Anton. Kostol a kláštor začal stavať ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay. Dostaval ho jeho nástupca, arcibiskup Juraj Szelepcsényi a r. 1674 odovzdal františkánom. Prvým gvardiánom kláštora bol P. František Tomáškovič. R. 1677 bol kostol posvätený. Neskôr ku kostolu postavili kaplnku Loretánskej Panny Márie a sv. Rócha. Františkánsky kostol v Báči bol od prvopočiatku veľmi obľúbený na celom Žitnom ostrove. Ľudia ho vyhľadávali zvlášť na sviatok sv. Antona z Padovy, na sv. Františka a Porciunkulu. Pútnikov bývalo také množstvo, že ich františkánski pátri nestačili vyspovedať a často museli prísť na pomoc kňazi susedných farností. Od r. 1715 stal sa najchýrnejším pútnickým mariánskym miestom na celom Žitnom ostrove. Pozastavme sa chvíľočku pri dejinách zázračného obrazu Panny Márie vo sv. Antone. Stalo sa, že r. 1703 mladý roľník Martin Liškay šiel na pole s volským záprahom. Keď vystupoval na voz, nešťastnou náhodou padol na zem, voly potiahli a milého mládenca s vozom prešli. Martinovi sa nezlomila žiadna kosť, ale utrpel vnútorné zranenia a pol roka ležal v posteli. Vo svojej ťažkej chorobe, keď mu už lekári nevedeli pomôcť, obrátil sa s vrúcnou prosbou na Matku Božiu, aby mu pomohla z postele a choroby. Sľúbil, že ak vyzdravie, dá vymaľovať pekný obraz Panny Márie a daruje ho františkánskemu kostolu v Báči. Od tej chvíle mládenec mimoriadne nadobúdal telesné sily. O niekoľko dní nebolo po chorobe ani stopy, celkom uzdravený sa pustil do práce. Svoj sľub splnil. Zašiel do Bratislavy, vyhľadal chýrneho maliara a objednal si u neho obraz Panny Márie, ktorý potom zaniesol do františkánskeho kláštora v Báči. Vtedajší gvardián povolil obraz zavesiť na stenu za hlavný oltár. Tu odbavovali františkáni svoje kňazské hodinky a modlitby. Bratia dávali k obrazu čerstvé kvety a veriaci, kedykoľvek sa prišli pomodliť k hlavnému oltáru, nezabudli si uctiť aj Pannu Máriu a pobozkať jej obraz. Jedným slovom, obraz sa tešil veľkej úcte a obľube tak u rehoľníkov, ako aj u veriacich.
    Čo sa nestalo? Panna Mária mimoriadnym spôsobom odmenila úctu nábožných rehoľníkov a veriacich. V kláštore v tom čase žil veľmi zbožný františkán P. Klement Jančikovič, ktorý väčšiu čiastku noci strávil v kostole na modlitbách ako v izbe na posteli. 19. júna 1715 zavčas ráno zašiel na chór za hlavný oltár kostola, aby si v tichosti odbavil modlitby a rozjímanie. Bolo päť hodín ráno. V posvätnom zanietení sa občas pozrel na obraz Panny Márie. Zhíkol od údivu, keď zbadal, že z očí Matky Božej kvapká najprv voda a potom krv. Nechcel veriť sám sebe. Pretrel si oči, podišiel bližšie a lepšie sa pozrel. A naozaj, Panna Mária ronila krvavé slzy! Medzitým sa zhromaždili na posvätné miesto modlitby ostatní bratia, aby si tu odbavili ranné modlitby, rozjímanie a kňazské hodinky. Všetci padli na kolená, žasli nad neslýchaným divom. Poniektorí sa odvážili do vreckoviek zachytiť drahé kvapky krvi a tak sa presvedčili, že je to ozaj krv, a nie kvapky z maľby. Prišli veriaci na rannú omšu. Aj oni sa dozvedeli o zázračnej udalosti. Chýr sa bleskurýchle rozniesol po dedine a okolí. Celé zástupy sa chceli presvedčiť o zázraku. Gvardián, dojatý a preľaknutý, dal obraz uschovať na noc a strážiť. Na druhý deň ráno 20. júna bratia, ktorí strážili obraz, gvardiánovi oznámili, že Panna Mária znova roní slzy, a to viac ako predtým. P. gvardián rozkázal obraz preniesť do kostola a umiestiť tam, kde bol predtým, len trocha vyššie, aby sa ho ľudia nedotýkali rukami. Dňa 21. júna sa udalosť znovu opakovala. Bratia priniesli zlaté patény, ktoré kňazi používajú pri sv. omši, aby zachytili krvavé kvapky Máriiných sĺz. Tieto kvapky, vikár domu, zachytil do purifikatória, ktorým sa utiera kalich. Ručníček, hoci je vo štvoro zložený, celý presiakla krv. V nedeľu dňa 23. júna medzi 4. a 5. hodinou znovu sa objavili slzy v očiach Matky Božej, len už nie v takom množstve. Slzy zachytili zasa do purifikatória. Obraz celý preskúmali a aj na ráme našli niekoľko kvapiek, ktoré P. Bonaventúra Bardy zachytil do purifikatória. Gvardián hneď v prvý deň mimoriadnej udalosti, 19. júna, hlásil celú vec do Bratislavy pátrovi provinciálovi Bernardovi Ramocsaházymu, ktorý zasa všetko oznámil ostrihomskému arcibiskupovi. Arcibiskup ihneď zostavil komisiu a poslal do Sv. Antona. V komisii boli: František Medňanský, ostrihomský kanonik, Michal Friweis, šamorínsky dekan, P. Bernardín Ramocsaházy, provinciál. Komisia dňa 25. júna prišla do Sv. Antona a hneď po príchode sa dala do prísneho vyšetrovania. Obraz v noci o 10. hodine sňali zo steny, preniesli z kostola a umiestnili v kláštorskej cele č. 10, na stole. Potom pozatvárali a zapečatili oblok i dvere a kľúč odovzdali do úschovy šamorínskemu dekanovi. Na druhý deň otvorili izbu, pozreli si obraz, nezbadali nič mimoriadne. Dňa 27. júna sa prišli veriaci opýtať, čo sa robí s mariánskym obrazom. Žiadali si ho vidieť. Komisia ich žiadosti vyhovela. Po odchode pútnikov dvere znovu zatvorili a zapečatili. Večer sa členovia komisie radili na chodbe pred sakristiou a rozkázali bratovi kostolníkovi, aby šiel zatvoriť kostol, žeby sa do neho nenahrnuli noví návštevníci. Kostolník zbadal tri ženičky ako sa modlia pred hlavným oltárom, vyprevadil ich z kostola a zamkol dvere. Idúc po kostole si vzdychol a uvažoval, prečo zamykajú Pannu Máriu a nenechajú ju v kostole, aby si ju veriaci uctievali. Sotva tie slová dopovedal, pozrel na hlavný oltár a zazrel tam milostivý obraz P. Márie v plnej kráse. Padol na kolená, pomodlil sa a utekal oznámiť členom komisie, že Matka Božia je na oltári. Tí všetci vbehli do kostola a v posvätnom úžase videli obraz Panny Márie nad bohostánkom. Pomodlili sa a bežali do kláštora, plní zvedavosti, čo sa stalo v izbe, kde bol obraz uschovaný. Izbu našli zatvorenú a zapečatenú. Otvorili ju, ale obraz tam nebol. Oblok bol tiež zatvorený. Komisia zavolala chýrneho maliara z Viedne, ktorý obraz dôkladne preskúmal a zistil stopy 28 kvapiek krvi. Niektoré kvapky boli aj na ráme. Ako odborník prehlásil, že kvapky nemohli vzniknúť z farieb obrazu. Vec hlásili do Ostrihomu. Arcibiskup zostavil a poslal do Sv. Antona novú komisia, ktorá vypočula pod prísahou očitých svedkov tejto zázračnej udalosti. Napísala zápisnicu, ktorú svedkovia, medzí nimi aj šamorínsky lekár Andrej Spacz, ktorý bol tiež svedkom zázrakov a sám po stránke lekárskej preskúmal všetko, podpísali a poslali do Trnavy i Ostrihomu. Ostrihomský arcibiskup dovolil úradne uctievať Svätoantonskú Pannu Máriu ako milostivý obraz. Františkáni, v prítomnosti veľkého množstva veriacich, vyniesli na pleciach obraz von, v slávnostnej procesii obišli kostol a v posvätnej úcte umiestnili ho na hlavný oltár, kde je podnes. Sv. Anton bol najobľúbenejším pútnickým miestom na Žitnom ostrove. Chodievali tam púte až z Bratislavy, Trnavy, Malaciek a odinakiaľ. V záznamoch tamojšieho kláštora boli zaznačené všetky zázračné uzdravenia, ktoré sa za stáročia udiali na mocný príhovor Panny Márie.
    Okrem spomínaných kostolov a kaplniek niet ani jedného františkánskeho kostola na Sloven¬sku, kde by nebol aspoň oltár Matky Božej, ako ohnisko zbožnosti a nevšednej lásky k Panne Márii.
    Kazateľstvo
    Pri šírení mariánskej úcty malo v našom ráde dôležité miesto kazateľstvo, ktoré bolo vždy na úrovni. P. Martin Kopčánsky (zomrel 1638) napísal latinské kazateľské dielo Reči na všetky sviatky Panny Márie. Uverejnil ho vo Viedni r. 1630. P. Serafín Bosák, rodák z Oravy, r. 1769 v Jágri uverejnil latinské Mariánske kázne, ktoré pôvodne vypracoval a kázal po slovensky. Chýrnym kazateľom v XVIII. storočí bol P. Dominik Mokoš, rodák z Trstenej. Zanechal viacero zväzkov slovenských kázní, medzi nimi dva zväzky čisto mariánskych, a to Kázne na sviatky blahoslavenej Panny Nepoškvrnenej a Mariánska svätyňa Božia, t. j. kázne na všetky sviatky Panny Márie. P. Kapistrán Krajčinovský zanechal krásny rukopis slovenských kázní z XVIII. storočia: Kázne na česť Božiu, chválu Panny Márie a svätých. Najväčší slovenský básnik v XVIII. storočí, františkán P. Hugolín Gavlovič, vo svojom veľkom kazateľskom diele Kameň ku pomoci má mariánske kázne na všetky sviatky Matky Božej. P. Pavlín Bajan, známy slovenský hudobný skladateľ, napísal krásne dielo Simplicanus Moralis seu Devoti Sermones In Festa Beatissimae Virginis Mariae (Zbožné reči na sviatky Panny Márie). Obsahuje úvahy o Nepoškvrnenom Počatí, o Zvestovaní, o Navštívení, o Nanebovzatí (5 rečí), o Narodení a Mene Panny Márie. P. Vojtech Gazda (zomrel 1817), strýko básnika Hviezdoslava, mariánskej úcte venoval tri svoje spisy: Duodena Mariana čiže Dvanásť kázní na sviatky a slávnosti Matky Božej, r. 1798; Bolestnej Matky Márie, postavenej v siedmich bolestiach, útrpné rozjímanie, z r. 1799; Septem dolores Matris Christi (Sedem bolestí Matky Kristove]), z r. 1801, pôvodne napísané a prednesené po slovensky. P. Urban Prvý v XIX. storočí napísal kazateľské dielo Reči mariánske, t. j. kázne na všetky sviatky Panny Márie, r. 1809. Zo Slovákov v tom storočí ako chýrny kazateľ mariánsky vynikol P. Bernard, rodák z Mestečka, zomrel v Bučanoch r. 1855. Medzi svojimi dielami v Trnave zanechal tiež Mariánske kázne. Tak nadšene kázaval o Panne Márii, že ho prezývali „mariánskym mníchom."
    V slovenských časopisoch františkánskych Serafínsky svet a Listy sv. Fran¬tiška, ako aj v Kráľovnej sv. Ruženca poučnými článkami mariánsku úctu šíril P. Celestín Lepáček. P. Celestín zastupoval slovenských františkánov na vše¬slovanskom kongrese františkánskych filozofov a učencov v Krakove r. 1937, kde prednášal na tému Historický vývin mariánskej úcty u františkánov v Československu. Prednášku uverejnil vo všeslovanskom zborníku týchto kongresov, Akty II. kongresu v Krakove 25. až 29. augusta 1937, Šibeník v Juhoslávii 1940.
    Modlitby a spevy
    Už v dávnej minulosti františkáni modlitbami a spevom, ako najlepšími prostriedkami, šírili úctu k Panne Márii. V XVII. storočí P. Ján Abrahamffy v prvej slovenskej modlitebnej knižke Kniha modlitieb nábožných z r. 1693 a tiež vo svojej latinskej modlitebnej knižke Holocaustum quotidianum (Každodenná obeta) z r. 1695 prehlbuje mariánsku úctu. P. František Babčanský r. 1701 vo Viedni vydal v latinskej reči modlitebnú knihu ku cti Sedembolestnej Panny Márie Fasciculus Myrhae (Zväzoček myrhy). R. 1698 vo Viedni tlačou vydal slovenské dielo Zväzok kvietkov na lúkách mariánskych, pri jazere Najzidle zozbieraných. Babčanský zomrel v Ma¬lackách dňa 9. júla 1702. Františkáni v XVIII. storočí vydali v Trnave dve latinské modlitebné knižočky. R. 1765 Piissima erga Dei Genitricem devotio (Najzbožnejšia úcta k Bohorodičke). Knižočka podľa sv. Bonaventúru vedie dušu, aby mimoriadnou úctou k Panne Márii zaistila si šťastlivú hodinku smrti. V tom istom roku tlačou vydal františkán P. Matej Kozel mariánsku modlitebnú knižku pod názvom Maria agonizantium Mater (Mária, Matka umierajúcich). P. Chryzostom z Gyöngyöša r. 1665 vydal tlačou latinskú mariánsku modlitebnú knihu Vellus aureum (Zlatý závoj). V XIX. storočí mariánsku úctu šíril P. Honor Böhm vo svojich spevníkoch Nábožné spevy kresťansko - katolícke z r. 1877 a Piesne pôstne z r. 1885. P. Henrich Náhlik zasa v knižke Regula III. Rádu sv. Františka. V XX st. sa o šírenie úcty k P. Márii zaslúžili títo bratia: P. Martinián Krajčír a Dr. Bonaventúra Buc prekladom Hodiniek k preblahoslavenej Panne Márii; Dr. P. Teodorik Zúbek prekladom z francúzštiny Môj ideál Ježiš, Syn Máriin od E. Neuberta; P. l.ibor Matoška knižočkou Srdcom i jazykom; Fr. Tobiáš Kupčík brožúrkou Deväťdňová pobožnosť k úcte Bolestnej Matky Božej.
    Poézia
    V poézii si františkáni uctili Pannu Máriu počiatkom XVIII. storočia latinským veršami. Od neznámeho františkána sa zachoval rukopis, ktorý obsahuje latinské básne na oslavu Matky Božej Elegiae de Beatissima Virgine Maria (Trúchlospevy o Najblahoslavenejšej Panne Márií). Všetkých spolu je osemnásť. Sedemnásta elégia ospevuje pohreb Matky Božej, osemnásta nanebovzatie. Básnickou prózou a čiastočne viazanou rečou je písaný latinský Chválospev na Pannu Máriu, ktorý vyšiel tlačou r. 1756. Františkánsky básnik P. Vojtech Šimko (zomrel r. 1827) vo svojom veľkom diele O príprave k dobrej smrti medzi pohnútkami k šťastlivej hodinke smrti uvádza aj mariánsku úctu. V eschatologickom diele O nebi popisuje Nanebovzatú Pannu Máriu ako Kráľovnú nebešťanov a po Najsvätejšej Trojici najväčšiu ozdobu neba, rozkoš svätých a blahoslavených. Aj moderní slovenskí básnici františkánski, ako P. Rudolf Dilong, P. KJárus Veigel, vo svojich básnických zbierkach venovali pozornosť úcte k Panne Márii.
    Duchovné hry
    V duchovných hrách z barokovej doby XVII. a XVIII. storočia vystupuje úcta k Matke Božej. Prekrásne básnické plody sú Plankty a či Plače Panny Márie od neznámeho františkána zo XVII. storočia a od P. Pavlína Bajana z XVIII. storočia. Sú to ojedinelé mariánske duchovné hry v slovenskej literatúre, po stránke lyricko - básnickej priam skvosty. V nich Bolestná Matka Božia vyspieva všetky svoje žiale pod krížom svojho zmučeného Syna. Okrem Plačov Panna Mária hrá dôležitú úlohu aj v ostatných mystériách Veľkého týždňa Bajanových.
    Hudba
    Mariánsky kult našiel veľkú ozvenu aj vo františkánskom hudobnom umení. Ak sa prehŕňame vo františkánskych hudobných pamiatkach posledných storočí, všade nájdeme hojnosť dokladov. Niet kancionála, ktorý by neobsahoval mariánske piesne, niet františkánskeho hudobného skladateľa, ktorý by aspoň v niekoľkých piesňach neospieval dôstojnosť a slávu Panny Márie. V XV. a XVI. storočí františkáni na Slovensku boli viazaní pestovať chorál nielen rádovými ustanoveniami a všeobecnými pravidlami liturgickými, ale aj fundáciami, ktoré zakladali pri ich kláštoroch zbožné bratstvá. Podľa Igalovej Konštitúcie z r. 1454 v kapitole De diviono officio (O cirkevných hodinkách) členovia rehole väčšinou spievali hodinky na chóre, zvlášť hodinky Panny Márie. V Bratislave r. 1502 františkáni uzavreli zmluvu s Bratstvom Panny Márie, že budú spievať tri ofíciá, medzi nimi jedno v sobotu ku cti Panne Márii. Jeden z nich bude mať slávnostnú spievanú sv. omšu s kázňou v pondelok po sviatku Očisťovania Panny Márie.
    Vo Františkánskom kancionáli zo XVII. storočia, ktorý sa prechovával v Bratislavskom kláštore, boli krásne slovenské mariánske piesne. P. Martin Vaculík r. 1735 vydal v Olomouci hudobné dielo Cantus gregorianus (Gregoriánsky spev), ktoré popri iných piesňach obsahuje aj mariánske rorátne a príležitostné piesne na sviatok Očisťovania Panny Márie. P. Wolfgang Múller vo svojej knižočke Antiphonale (Antifonár) z r. 1727 má mariánske antifóny. Podobne v malackom rukopise z r. 1744 Libellus choralistarum (Knižočka choralistov) sú mariánske antifóny. Bohatý repertoár mariánskych piesní latinských i slovenských obsahujú hudobné zborníky františkána P. Pavlína Bajana. Svoju bohatú hudobnú a kazateľskú činnosť zanechal v obsažných zborníkoch, z ktorých deväť je hudobných a štyri kazateľské. Bajan svoje zborníky zdobil krásnymi iniciálkami a vydarenými kresbami. Zvlášť pozornosť upúta jeho Panna Mária Šaštínska a Panna Mária, symbolizujúca štyri mariánske antifóny. Ináč vo svojich zborníkoch, ktoré podľa vkusu barokovej doby majú dlhé názvy, uložil do sto omšových skladieb, do tristo slovenských chrámových piesní, celý rad latinských antifón, litánií, slovenských piesní vianočných, trojkráľových, kantát a iných zborov. Medzi jeho om¬šami nájdeme skladby ku všetkým sviatkom Panny Márie. Bajanov Pruštiansky kancionál z r. 1758 a Skalický kancionál z r. 1783 obsahujú krásne slovenské mariánske piesne; Promptuarium Chorale (Rukoväť chorálna adventné piesne a omše rorátne; Promptuarium Hebdomadae Sanctae (Rukoväť Veľkého týždňa) zasa Plankty, čiže Plače Panny Márie. Výlučne mariánskej úcte je venovaný zborník Jubilus Seraphicus (Serafínsky chválospev). Po¬zoruhodná je Bajanova ária Stála Matka bolestivá pre sóla a jednohlasný zbor, v diele Harmónia serafínska. Javí sa v nej ráz hudby inštrumentálnej a opernej. Populárnou stala sa jeho veľkonočná pieseň Raduj sa, nebies Kráľovná.
    Vrstovník Bajanov P. Edmund Pascha vo svojich zborníkoch Harmónia pastorálna a Prózy pastorálne ospevuje radostnú Matku Božiu s jasavým Synáčikom, malým Ježiškom. Chýrny organista P. Gaudenc Dettelbach (1739 - 1818) pre františkánov na Slovensku zostavil zborník Rímsko - serafínsky misál s piesňami a hudbou. Pochádza z roku 1770 a mohol by sa skôr menovať Kyriále. Medzi inými obsahuje aj omšové skladby mariánske skoro na všetky sviatky Matky Božej, teda i Nanebovzatej. P. Gerard Kruzi, rodák z Nitry, v bratislavskom kláštore zanechal zborník z roku 1778 Melodiatúra. Je to zbierka omšových skladieb a offertórií so sprievodom organa, obsahujúca aj piesne a antifóny mariánske. Krásne mariánske árie obsahuje zborník P. Floriána Vesteru, rodáka z Novej Vsi v Zemplíne. Do rádu vstúpil roku 1768. Jeho árie pochádzajú z roku 1779. Pre františkánsky noviciát v Trnave roku 1793 fr. Jozef Rehák zhotovil obšírnu chorálnu rukoväť Gregorianum chorale (Gregoriánsky chorál), ktorá obsahuje tiež mariánske árie a väčšie antifóny figurálne. Mariánske omše a árie nachádzajú sa v zborníku z XVIII. storočia od P. Panteleona Roskovského, Cantica Dulcissona Mariano-Seraphica (Sladkoznejúce mariánsko serafínske spevy). Výlučne mariánskej úcte je venovaný františkánsky zborník od neznámeho autora v XVIII. storočí: Mariánske antifóny a hymny. V knihovní františkánskeho kláštora v Bratislave sa uchovával zborník od neznámeho autora v XVIII. storočí, ktorý by sme mohli nazvať Zborník viac hlasných árií s inštrumentálnym doprovodom. Medzi inými piesňami obsahuje mariánske sóla, sonáty a ritornelly.
    (Spracované podľa P. Celestína Lepáčka: Františkánsky prínos do Slovenskej kultúry, Serafín 2005)