Sviatosť manželstva

    Čo považujeme my ľudia za jeden z vrcholných zážitkov? Myslím si, že väčšina z nás by odpovedala: svadbu. Niekedy podozrievame Boha z toho, že má presne opačný vkus ako my ľudia, že sa mu nikdy nepáči to, čo sa páči nám. Ale evanjelium o svadbe v Káne Galilejskej a mnoho iných miest Písma ukazuje, že v tomto máme rovnaký vkus. Písmo Sväté začína stvorením muža a ženy k Božiemu obrazu a podobe a konči videním „svadby Baránkovej" (Zj 19,7-9). Od začiatku až do konca Písmo hovorí o manželstve a jeho tajomstve, o jeho ustanovení a o zmysle, aký mu dal Boh, o jeho pôvode a cieli, o tom, ako sa rôznym spôsobom uskutočňovalo behom celých dejín spásy, o jeho ťažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o jeho obnovení v „Ježišovi našom Pánovi“ (1 Kor 7,39) (RK 1602) Zrátajme si v koľkých podobenstvách o Božom kráľovstve prirovnáva Ježiš Spásu človeka ku svadbe.
    Pozrime sa najprv na text (Gn 2,18-25), ktorý nám opisuje ustanovenie manželstva: „Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“ Boh veľmi dobre vie, že nie je dobre, ak zostane človek sám. K tomu, aby človek dozrel v láske až ku Láske, potrebuje spoločenstvo. Vedecký výskum ukazuje, že duchovný rozmer človeka sa prebúdza len v kontakte s inou osobou. Ak ponecháme človeka od narodenia medzi zvieratami, osvojí si ich životný štýl, ale nebude vedieť hovoriť, dokonca ani chodiť po dvoch. Aj jeho myslenie zostane zakrpatené na úrovni zvierat. Toto svedčí o tom, že človek na počiatku prijal intelektuálny náboj od svojho Stvoriteľa. Nie každá spoločnosť je pre človeka vhodná. Potrebuje niekoho, kto by mu bol rovný a predsa od neho odlišný, v ktorom by sám seba poznával a pri tom v ňom nachádzal svoje doplnenie.
    „Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetky nebeské vtáky, priviedol ich k Adamovi, aby videl, ako ich pomenuje. Lebo ako Adam nazval každú živú bytosť, tak sa ona volá.“ Aby vynikla to jedinečné, čo Boh zamýšľa urobiť, počujeme najprv o sformovaní živočíchov, ktoré sú privedené k človeku. Človek všetky živočíchy pomenuje. Podľa starovekých predstáv ten, kto dáva meno, alebo pozná meno, získava moc nad pomenovaným. „A Adam dal mená všetkému dobytku, všetkým nebeským vtákom a všetkým poľným zvieratám. Ale pomocník, ktorý by bol podobný Adamovi, sa nenašiel.“ Pri pohľade na všetko živočíšstvo si Adam ešte viac uvedomí svoju odlišnosť a zároveň osamelosť. Zvierací svet nie je svetom človeka. V židovskej mimo biblickej literatúre sú niektoré zaujímavé legendy. Jedna napr. hovorí o tom, že keď Pán Boh stvoril človeka, Adam mal ešte chvost ako ostatné zvieratá. Neskôr mu ho Boh pred očami všetkých zvierat odňal, aby ho povýšil.
    „Pán, Boh, teda dopustil na Adama hlboký spánok.“ Boh však pomoc pre človeka nájde. To, čo sa teraz bude diať je obostreté tajomstvom. Človek upadne do mrákot, v ktorých nič nevie a nič nevníma. Nebude to on sám, ktorý by svojou vôľou vytvoril nové spoločenstvo. Sám Stvoriteľ mu ho pripraví. „A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. Z rebra, ktoré Pán, Boh, Adamovi vybral, utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi.“ Hovorí sa tu o rebre. Hebrejský termín „cela“, ktorý prekladáme ako rebro, len na tomto mieste, má na iných miestach Starého Zákona význam „bok“, „bočná stena“ (napr. oltára, archy, svätostánku, chrámu). Zvlášť sa tu hodí obraz chrámu, čomu nasvedčuje aj sloveso utvoril, ktoré by bolo správnejšie prekladať ako vybudoval. Muž so ženou majú byť obrazom Božieho chrámu. „Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3,16)
    „A Adam zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať Mužena, lebo z muža bola vzatá.“ I tieto slová „moja kosť, „moje telo“ sú ustálené termíny, ktoré vyjadrujú vnútornú i vonkajšiu jednotu a spoločenstvo. V spoločenstve s druhým je pomoc pre osamelého človeka. Žena je pre muža darom a nie korisťou. Boh sám ju k nemu privádza a Adam túto pomoc z rúk Božích radostne prijíma. Vidí v nej bytosť sebe rovnú.
    Starý Zákon užíva k vyjadreniu tejto zvesti motív, ktorý bol známy aj v pohanských mýtoch. Podľa sumerského eposu o Dilmunovi, zemi nesmrteľnosti, bolo jedným z chorých orgánov Enkiho jeho rebro. Sumerské slovo pre rebro je „ti“. Bohyňa stvorená k vyliečeniu Enkiho rebra sa nazýva „Nin-ti“, doslova pani rebra. Sumerský výraz „ti“ znamená tiež „dávať žiť“. Meno „Nin-ti“ môže teda znamenať aj pani, ktorá dáva žiť.
    Boh stavia vzťah muža a ženy na základ, ktorý je obdobou vzťahu Boha ku človeku a Krista k Cirkvi: „Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať, svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela. Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža.“ (Ef 5,23-32)
    „Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú jedno telo.“ Ako doslov je pripojené slovo, ktoré vyjadruje spojenie muža a ženy v manželstve. To, že muž opustí svojho otca i matku kvôli žene, vonkoncom neodpovedá patriarchálnemu poriadku Izraela, kde si muž dokonca ženu mohol kúpiť. Vytvoria spolu nové spoločenstvo a úplnú jednotu v oblasti ducha, duše i tela. Toto je základ pre Stvoriteľskú lásku, ktorá sa prejaví v dare nových bytostí. Stálosť manželstva a rodiny.
    „Obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa.“ Zmienka o tom, že obidvaja boli nahí a nehanbili sa, ukazuje na nenarušené vzťahy. Boží život v ich dušiach sa ukazuje i na ich vzájomných vzťahoch. Život uprostred zvierat a v nahote nie je teda obrazom predkultúrneho stavu. Je to zvesť o tom, že Boh sa o človeka otcovský stará a všetko mu pripravil a dal na tejto zemi, aby mohol žiť plne a radostne a pokojne.
    „Manželský zväzok, ktorým muž a žena medzi sebou vytvárajú najvnútornejšie spoločenstvo celého života, zamerané svojou. prirodzenou povahou na prospech manželov a na plodenie a výchovu deti, je medzi pokrstenými povýšené Ježišom Kristom na sviatosť." (RK 1601)
    Všimnite si, že kresťanské manželstvo stojí v tej istej línii ako krst, birmovanie, sviatosť oltárna, pokánie, pomazanie chorých a kňazstvo. Vyslovene hovoríme o kresťanskom manželstve, lebo kresťanské manželstvo nie je to isté ako len biologické spolužitie muža a ženy. Kresťanské manželstvo môžu uzatvoriť len dvaja kresťania, dvaja pokrstení, ktorí prijali Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Keď si všimneme určitú postupnosť prijímania sviatostí v našom živote, tak zistíme, že sv. prijímanie je skôr ako manželstvo. Na to, aby sa človek stal kresťanom, sa musí naučiť prijímať Ježiša, chodiť s Ježišom, vydávať sa najprv Bohu skrze Ježiša Krista. Toto je základ nášho posvätenia a záruka života, ktorý sa Bohu páči. Len tí ľudia, ktorí prijali Ježiša ako svojho Pána, môžu uzatvoriť platné a plodné manželstvo, na ktoré dáva Boh záruku. Človek sa stáva kresťanom vtedy, keď prijíma Ježiša ako svoj Život. A len takýto ľudia si môžu skutočne porozumieť, lebo majú, skrze prijatie Ježiša, toho istého Ducha.
    Manželstvo môžeme aj preto nazvať sviatosťou, lebo sa človek skrze osobu partnera stretá s Ježišom. Ježiš tvrdí, že všetko, čo sme urobili jednému z najmenších, jemu sme urobili. Keď sa stretáme s človekom, narážame súčasne na Tajomstvo Boha. Preto nemôžeme so žiadnym človekom ani v manželstve narábať ľubovoľne, podľa svojej vôle. Každé privlastnenie si človeka bez Božieho súhlasu a požehnania, môžeme nazvať svätokrádežou. Človeka si môžeme privlastnil len v Božom Duchu, to znamená, keď dodržujeme a chceme dodržať vo vzťahu k nemu Boží zákon. Človeku ubližujeme, ak k nemu nepristupujeme v Božom Duchu. Prijatie človeka sa týka nielen partnera v manželstve, ale aj deti, s ktorými takisto musí človek narábať v Duchu Svätom. Preto človek potrebuje zvláštnu Božiu pomoc, aby dokázal druhého správne prijať.
    „Dôverne spoločenstvo života a manželskej lásky, ktoré Stvoriteľ založil a vybavil vlastnými zákonitosťami, sa uskutočňuje manželskou zmluvou. Sám Boh je pôvodcom manželstva." Povolanie k manželstvu je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli z rúk Stvoriteľa. Manželstvo nie je čisté ľudské zriadenie, napriek všetkým zmenám, ktorými prešlo behom stáročí, v rôznych kultúrach, sociálnych štruktúrach a v duchovných postojoch. (Rk 1603) Hovorí sa tu o manželskej zmluve. Ako náhle začíname hovoriť o zmluve, dostávame sa do oblasti Práva. Viete dobre, že zmluva sa uzatvára za účastí svedkov. Preto hrajú dôležitú rolu svedkovia aj pri uzatváraní manželstva.
    Manželská láska je predobrazom Božej lásky voči človeku. Láska, ktorou nás chce zahrnúť Boh, nie je o nič menšia ako láska vo vydarenom manželstve. Samozrejme, že duchovný život prechádza tými istými úskaliami ako manželstvo. Láska môže len tam trvať, kde sa do nej nejakým spôsobom vkladajú obidve stránky. Láska manželská i duchovná žije z obeti. Božia láska sa chce zjaviť v ľudskom manželstve. Jeden pre druhého má byt obrazom stálosti a vernosti, ako je stály a verný Boh sám. Jeden pre druhého má byt oponou, ako je pre človeka oporou Boh sám.
    Viem, že pri všetkom tom, čo sme si povedali, mnohým sa objavuje v duši akýsi zahorklý pocit. Takto by to malo byt, ale ako to v skutočnosti vyzerá. Každý človek zakúša zlo okolo seba i v sebe samom. Táto skúsenosť sa prejavuje i vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich spojenie je ohrozované nesvornosťou, vládychtivosťou, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viest až k nenávisti a rozchodu. Viera nás učí, že tento neporiadok nevyplýva z prirodzenosti muža alebo ženy, ani z povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, ktorý spočíva v prerušení spojenia s Bohom, má ako prvý dôsledok zlom v pôvodnom spoločenstve muža a ženy. Ich vzťahy sú pokrivené vzájomnými obžalobami: ich vzájomná príťažlivosť, ktorá je darom Stvoriteľa, sa zmení vo vzťahy vlády a žiadostivosti. Úchvatné povolanie muža a ženy, aby boli plodní a množili sa a aby si podmanili zem, je zaťažené pôrodnými obtiažami a pracovnými námahami. (Rk 1606-7)
    Existuje jedno ruské príslovie: „Keď ideš do boja, pomodli sa raz. Keď ideš na more, pomodli sa dvakrát. Ale keď sa ideš ženiť, pomodli sa trikrát." Toto príslovie nám chce povedať, že manželstvo je omnoho ťažší podnik ako vojna alebo cesta po mori. Bez Božej pomoci to nepôjde. Určite príde okamih, keď manželia budú musieť uznať ako tí v dnešnom evanjeliu, že víno sa minulo, že víno čisto prirodzenej náklonnosti sa minulo a potrebujeme Božiu Lásku, Ducha Svätého. Aj preto, je kresťanské manželstvo sviatosťou, lebo len Kristus v nás môže urobiť tento zázrak.
    I preto je potrebné nežiť svoje manželstvo len z čiste ľudskej sily, ale prijať Boha, ktorý prichádza ako Ženích. Spomeňte si? Keď ste boli na prvom svätom prijímaní, ako ste boli oblečení? Nielen ako hostia na svadbe, ale ako tí, ktorí sa prišli sobášiť. Kresťanstvo a eucharistická hostina, sv. prijímanie – to je svadba človeka s Bohom. V každej svätej omši narážame na symboliku svadby. Je tu hostina, je tu vzájomné vydanie a vzájomné prijímanie. Nielen my prijímame Krista, ale aj Kristus prijíma nás v tajomstve eucharistie. Aj to najvydarenejšie pozemské manželstvo je len nepodareným predobrazom toho, čo Boh pripravuje pre tých, ktorí po ňom túžia a ktorí ho ustavične hľadajú. Každý deň môžeme žiť tajomstvo tohto manželstva s Bohom skrze Eucharistiu. V každej svätej omši sa Boh znovu a znovu vydáva nám a my jemu, ak sme účastní na svätom prijímaní. Všetci máme žiť v Novej zmluve, ktorá sa uzatvára v Tele a Krvi Božieho Syna. Sv. Augustín hovorí: „Stávaš sa tým, čo prijímaš!“
    Na záver jeden citát z prvokresťanskej doby o manželstve: „Ako mám dostatočne vykresliť šťastie onoho manželstva, ktoré cirkev spája, obeť posilňuje a požehnanie pečati, ktoré oznamujú anjeli a ktoré uznáva nebeský Otec? Aký je to pár: dvaja veriaci s jednou nádejou, s jednou túžbou, s jedným spôsobom života, v jednej službe! Obidvaja sú deťmi toho istého Otca, obidvaja služobníkmi jedného Pána: nič ich nerozlučuje ani v duchu, ani v tele, naopak sú skutočne dvaja v jednom tele. Kde je jedno telo, tam je tiež jeden duch." (Tertulian).