O úcte sv. Františka ku kňazom

    Dnes by som sa chcel s vami zamyslieť nad významom cirkvi a kňazstva a to tak, ako ho vnímal náš sv. otec František z Assisi, vo svojej dobe a vo svojich spisoch. Niekedy sa v modernom podaní jeho osoby stretávame so snahou ukázať Františka ako nejakého reformátora, ktorí stojí kdesi nad cirkvou alebo proti cirkvi takej, aká bola v jeho epoche. Keď sa však začítame do jeho vlastných výpovedi, alebo do výpovedi autentických svedkov jeho života a jeho myslenia, nájdeme takú hlbokú a čistú vieru, že ešte aj po stáročiach môžeme z nej čerpať. Jeho postoj k Cirkvi možno najlepšie vyjadruje jeho termín, ktorý často užíval, keď o nej hovoril: „Svätá matka Cirkev Rímska.“
    Vieme, že aj v dobe sv. Františka bolo mnoho vecí, ktoré vzbudzovali pohoršenie a podporovali vznik rôznych siekt. Môžeme povedať, že aj v jeho dobe existovali medzi duchovenstvom rôzne, možno až do neba volajúce nešváry a hriechy. Možno nám na tomto historickom pozadí napadne, odkiaľ vlastne pramenila Františkova úcta voči Cirkvi a zvlášť k biskupom a kňazom, ktorí žijú v jednote s katolíckou cirkvou ? Či František nevidel, alebo nechcel vidieť to, čo tak rozhorčovalo Katarov a Albigéncov?
    Najlepšie jeho vzťah k Cirkvi vyjadrujú slová, ktoré nám ostali zachované v jeho Duchovnom testamente, kde píše: „Potom mi Pán dal a dáva takú dôveru ku kňazom, čo žijú podľa svätej rímskej Cirkvi, kvôli ich sväteniu, že i keby ma prenasledovali, chcem sa k ním utiekať. A keby som mal takú múdrosť ako Šalamún a našiel by som najúbohejších svetských kňazov na farách, na ktorých pôsobia, nechcem kázať proti ich vôli. Voči ním a všetkým ostatným chcem mať bázeň, chcem ich milovať a ctiť ako svojich pánov. A nechcem posudzovať ich hriechy, lebo v nich poznávam Božieho Syna a sú mojimi pánmi. Robím to preto, lebo z Najvyššieho Syna Božieho telesným zrakom na tomto svete nič nevidím, iba Najsvätejšie telo a Najsvätejšiu krv, ktoré sami prijímajú, a len oni iným vysluhujú. A tieto najsvätejšie tajomstvá chcem nadovšetko uctievať, vážiť si ich a uchovávať na vznešených miestach. Kdekoľvek nájdem najsvätejšie mená a jeho slová napísané na nevhodných miestach, chcem ich pozbierať a prosím, aby sa zbierali a uložili na čestnom mieste. A všetkých teológov a tých, čo nám ohlasujú sväté Božie slová, máme si ctiť a vážiť ako tých, čo nám dávajú ducha a život.“
    Možno žasneme nad hĺbkou úcty sv. Františka ku kňazom a ku Cirkvi. Nie je to úcta, s ktorou by sme sa bežne stretali. Je to nadprirodzený pohľad milosti. Je to vlastne nadprirodzený pohľad milosti, pohľad ako Kristus vidí svoju Cirkev. On sám vyhlasuje, ako sme počuli, že túto úctu dostal od Pána ako milosť. Tak ako priznáva, že Pán mu dal spoločenstvo bratov, tak isto mu dal Pán úctu ku kňazom. Táto úcta nachádzala dôvod v ich svätení. Od okamihu vysviacky sa človek stáva tým, skrze ktorého prichádza Kristus dennodenne na oltár, stáva sa tým, skrze ktorého Pán odpúšťa hriechy, stáva sa tým, ktorí vysluhuje Božie Slovo, skrze ktoré sa deje aj premenenie na oltári.
    Všimnime si ešte niektoré ďalšie výroky vzťahujúce sa na jednotlivé oblasti duchovného života. Sv. František mal k Písanému Božiemu Slovu taký postoj, aký objavujeme u ortodoxných židov. Podľa ich názoru: „Boh sa vtelil do Tóry a jej svätých Písiem a tak sa nám odovzdal.“ Sv. František učí: „Skrze Božie Slovo do nás hlboko preniká Vznešenosť nášho Stvoriteľa. Preto napomínam všetkých svojich bratov a povzbudzujem ich v Kristovi, aby ak nájdu kdekoľvek napísané Božie Slovo, zachádzali s ním, čo najúctivejšie, a pokiaľ to záleží na nich, zbierali ich a ukladali ich ak ich nájdu na nedôstojných miestach alebo niekde pohodené a tak v nich ctili Pána, ktorý ich vyslovil. Mnoho veci sa totiž posväcuje Božím Slovom a mocou Slov Kristových sa uskutočňuje aj Sviatosť Oltárna.“
    Sv. František na inom mieste tvrdí: „Len duchovní Cirkvi zvestujú slová Pána a len oni môžu konať túto službu“ (List veriacim). Chce, aby oni a všetci bohoslovci, ktorí ohlasujú presväté Slová Božie, boli vysoko vážení a ctení, „lebo nám dávajú Ducha a Život“ (Závet) . On sám si pri hľadaní svojej duchovnej cesty necháva kňazom poslúžiť Slovom Božím. Slovo Božie z úst kňaza ho predovšetkým uistilo o tom, že volanie, ktoré zachytil vo svojom srdci, pochádza od Boha. A od tej chvíle mu bol plne a bezpodmienečne poslušný. S rovnakým postojom viery vyznal: „Na počiatku môjho obrátenia vložil Pán svoje Slovo do úst assiskému biskupovi, aby mi radil a posilňoval ma v Kristovej službe“( Zrkadlo dokonalosti 10)
    Svätá Matka Cirkev Rímska sprostredkúva pravý život nielen prostredníctvom hlásania Slova, ale aj prostredníctvom vysluhovania sviatosti a to zvlášť sviatosti Krstu, zmierenia a sviatosti Oltárnej. Vedomie vznešenosti sviatosti krstu vyjadruje sv. František už tým, že nazýva Cirkev Matkou.
    O sviatosti zmierenia sa vyjadruje na viacerých miestach: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Keď to nie je možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. Keď však nemôžu práve vyhľadať kňaza, potom môžu vyznať hriechy niektorému bratovi, ako hovorí apoštol Jakub: „Vyznávajte sa navzájom zo svojich hriechov.“ (Jak 5, 16).
    Preto však nesmú prestať sa obracať na kňaza, pretože moc zadržovať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný“, a „ toto robte na moju pamiatku.“
    Sv. František preniká k týmto tajomstvám ani nie priamym teologickým štúdiom ako skôr nazeraním. Hovorí: „Máme vyznávať kňazovi všetky svoje hriechy a prijať od neho Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, lebo kto neje jeho Telo a nepije jeho Krv, nemôže vojsť do Božieho Kráľovstva.....Všetci musíme byť pevne presvedčení, že nik nemôže byť spasení ináč, iba Krvou nášho Pána Ježiša Krista a svätými slovami Pána, ktoré kňazi vyslovujú, zvestujú a vysluhujú.“ (List veriacim) . A tu nachádza ďalší dôvod svojej úcty ku kňazom: „A to preto robím, lebo na tomto svete nepozorujem telesnými očami z Najvyššieho Syna Božieho nič, iba Telo a Krv, ktoré oni prijímajú a iba oni rozdávajú iným. A tieto presväté tajomstvá chcem nadovšetko uctievať, vážiť si ich a uchovávať na miestach dôstojných.“
    Toto veľké eucharistické tajomstvo sa postupne stane stredobodom, okolo ktorého krúži celá jeho zbožnosť: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20) .
    Chcel som vám všetkým ukázať vznešenosť kňazského povolania. Moja viera v kňazstvo sa pri slovách svätého Františka posilnila. Možno keby som vo svojom krízovom období nenarazil na vieru a príklad sv. Františka, bol by zo mňa zúrivý reformátor, ktorý všetko rúca ale sám nič nové nepostaví.