Slávnosť sv. Františka 2009

    Dnes máme nedeľu a zároveň na dnešný deň pripadá slávnosť sv. Františka z Assisi, zakladateľa nášho rádu. Sv. František, hoci sám seba považoval za nevzdelaného a naozaj mal asi len základné školské vzdelanie, predsa nám zachoval vo svojich spisoch obdivuhodnú, od ľudí nenaučenú, múdrosť. Preto ho v dnešný deň nechám prehovoriť k vám prostredníctvom listu, ktorý adresoval všetkým veriacim, ale zvlášť tým, ktorí nasledovali príklad jeho pokánia:
    „V mene Pánovom! Všetci, ktorí milujú Pána z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily a milujú svojich blížnych ako samých seba a majú v nenávisti svoje telá s neresťami a hriechmi a prijímajú telo a krv nášho Pána Ježiša Krista a prinášajú plody hodné pokánia:
    O akí blažení a požehnaní sú tí a tie, keď toto konajú a v tom vytrvajú, lebo spočinie na nich Duch Pánov a urobí si v nich príbytok a domov a sú deťmi nebeského Otca, ktorého skutky konajú, a sú ženíchmi, bratmi a matkami nášho Pána Ježiša Krista.
    Ženíchmi sme vtedy, keď je v Duchu Svätom verná duša spojená s naším Pánom Ježišom Kristom. Jeho bratmi sme, keď konáme vôľu Otca, ktorý je na nebesiach.     Matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele skrze božskú lásku a čisté a úprimné svedomie, rodíme ho skrze sväté konanie, ktoré má iným svietiť ako príklad.
    O, aké je slávne, sväté a veľké mať v nebesiach Otca!
    Aké sväté, vynikajúce, krásne a obdivuhodné je mať takého Ženícha!
    Aké sväté a milé, príjemné, pokorné, upokojujúce, sladké a láskyplné a nad všetko túžené je mať takého Brata a takého Syna: nášho Pána Ježiša Krista, ktorý položil život za svoje ovce a modlil sa k Otcovi, hovoriac: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktorých si mi dal vo svete; boli tvoji a dal si ich mne. A slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im; a oni ich prijali a naozaj uverili, že som vyšiel od teba, a spoznali, že si mi ty poslal. Prosím za nich a nie za svet. Požehnaj a posväť ich; a pre nich sa ja sám posväcujem. Neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby boli aj oni posvätení v jednote, ako sme i my. A chcem, Otče, aby boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu v tvojom kráľovstve.“ Amen.
    No všetci tí a tie, čo nežijú v pokání a neprijímajú telo a krv nášho Pána Ježiša Krista a páchajú neresti a hriechy, čo kráčajú za zlou žiadostivosťou a zlými túžbami svojho tela a nezachovávajú to, čo sľúbili Pánovi, a telesne slúžia svetu telesnými žiadosťami, svetskou starostlivosťou a starosťou o tento život, sú v područí diabla, ktorého sú deťmi, a robia jeho skutky; sú slepí, lebo nevidia pravé svetlo, nášho Pána Ježiša Krista. Nemajú duchovnú múdrosť, lebo nemajú Božieho Syna, ktorý je pravou múdrosťou Otca. A to o nich sa hovorí: „boli v koncoch so všetkou svojou múdrosťou“; a „Prekliati sú, čo bočia od tvojich príkazov.“ Vidia, poznajú, vedia, a tak konajú zle a vedome si zatracujú duše.
    Pozrite, slepci, oklamaní vašimi nepriateľmi: telom, svetom, diablom: že telu je príjemné páchať hriech a horké slúžiť Bohu, lebo všetky neresti a hriechy vychádzajú a pochádzajú z ľudského srdca, ako hovorí Pán v evanjeliu. A vlastne nemáte nič ani na tomto svete, ani v budúcom. Nazdávate sa, že vám márnosti tohto sveta budú dlho patriť, lenže sa klamete, lebo príde deň a hodina, o ktorých neuvažujete, neviete ani netušíte: telo chradne, smrť sa blíži a umiera sa trpkou smrťou.
    No kdekoľvek, kedykoľvek a akokoľvek človek umrie v smrteľnom hriechu, bez pokánia a zadosťučinenia, hoci mohol zadosťučinenie vykonať a neurobil, diabol uchváti jeho dušu z jeho tela za takej úzkosti a trápení, aké nikto nemôže poznať, len ten, kto to prežíva.
    Všetko nadanie, moc i múdrosť a vedomosť, o ktorých si mysleli, že ich majú, sa im vezme. A svoj majetok zanechajú príbuzným a priateľom a tí si ho vezmú a rozdelia a potom povedia: „Nech je zlorečená jeho duša, lebo nám mohol dať viac, aj nahromadiť viac, než nahromadil.“ Telo zožerú červy, a tak stratili v tomto pomíňajúcom sa svete telo i dušu, a pôjdu do pekla, kde sa budú trápiť bez konca.
    Všetkých tých, ku ktorým dôjde tento list, prosíme v láske, ktorou je Boh, aby tieto tu uvedené, vôňu šíriace slová nášho Pána Ježiša Krista láskavo prijali s božskou láskou. A tí, čo nevedia čítať, nech si ich dávajú často predčítavať; a nech ich svätým úsilím zachovávajú až do konca, lebo sú duch a život.
A ktorí tak neurobia, budú sa musieť zodpovedať v deň súdu pred súdnou stolicou nášho Pána Ježiša Krista.“
    Počuli sme útešné ale aj strašné slová. A myslím si, že všetci dáme za pravdu Františkovi a teda robme pokánie, ako on. Tých, ktorých označuje ako kajúcnikov, charakterizuje jednak úsilím o lásku k Bohu a blížnemu a teda nielen plnením povinností. Ale táto láska sa prejavuje poslušnosťou Božím príkazom a prijímaním tela a krvi Pána. Práve časté sv. prijímanie nás pripravuje na definitívne stretnutie s Kristom. Nehovorme, že ho milujeme, keď dokážme aj celý rok žiť bez neho. Tú druhú skupinu, okrem iného charakterizuje i to, že neprijímajú telo a krv Pána, s hriechom nebojujú, ale mu slúžia, i keď možno chodia v nedeľu do kostola.
    Na záver jeden príklad zo života sv. Františka: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako mohol On mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20).