Ovocie prijímania

    Dnes by sme si mali niečo povedať o účinkoch sv. prijímania. Predovšetkým treba povedať, že prijímanie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom. Ako hlavné ovocie prináša dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom" (Jn 6,56). Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa" (Jn 6,57). V jednej sýrskej antifóne sa zdôrazňuje: „Keď veriaci prijímajú na Pánove sviatky Synovo telo, ohlasujú si navzájom dobrú zvesť, že je daný závdavok života, ako keď anjel povedal Márii Magdaléne: Kristus vstal z mŕtvych! Hľa, aj teraz sa udeľuje život a vzkriesenie tomu, kto prijíma Krista".
    Čo spôsobuje hmotný pokrm v našom telesnom živote, to obdivuhodným spôsobom uskutočňuje sväté prijímanie v našom duchovnom živote. Účasť na tele vzkrieseného Krista oživenom Duchom Svätým a oživujúcom, zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste. Tento rast kresťanského života sa potrebuje živiť eucharistickým prijímaním.
    Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku, ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť. A táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Keď sa nám Kristus dáva, oživuje našu lásku a robí nás schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutia na stvoreniach a zakoreniť sa v ňom. Sv. Fulgencius vyučuje: „Keďže teda Kristus zomrel za nás z lásky, keď si počas obety pripomíname jeho smrť, prosíme, aby prišiel Svätý Duch a udelil nám lásku. Úpenlivo prosíme, aby sme skrze tú lásku, z ktorej sa Kristus dal ukrižovať za nás, aj my mohli po prijatí milosti Svätého Ducha považovať svet za ukrižovaný pre nás a mohli byť ukrižovaní pre svet. Keďže sme dostali dar lásky, zomrime hriechu a žime Bohu!"
    Prijímanie nás odlučuje od hriechu. Kristovo telo, ktoré prijímame vo svätom prijímaní, je obetované za nás a krv, ktorú pijeme, je vyliata za všetkých na odpustenie hriechov. Preto nás Eucharistia nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby nás zároveň neočistila od hriechov, ktoré sme spáchali, a neuchránila pred budúcimi hriechmi. Eucharistia nás tou istou láskou, ktorú v nás zapaľuje, chráni pred smrteľnými hriechmi. Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom. Eucharistia nie je zameraná na odpúšťanie smrteľných hriechov. To je vlastné sviatosti zmierenia. Eucharistia je sviatosťou tých, ktorí sú v plnom spoločenstve s Cirkvou.
    Eucharistia zaväzuje voči chudobným. Aby sme v pravde prijímali Kristovo telo a jeho krv obetované za nás, musíme spoznať Krista v tých najchudobnejších. Sv. Ján Zlatoústy vyučuje: „Ochutnal si Pánovu krv, a ani tak nepoznáš brata;... teraz však zneucťuješ aj sám stôl, keď nepokladáš za hodného ani tvojho pokrmu toho, ktorý bol uznaný za hodného mať účasť na tomto stole... Boh ťa oslobodil od všetkých tvojich hriechov a uznal ta za hodného takého stola: a ty si sa ani tak nestal štedrejším."
    Eucharistia utvára Cirkev. Tí. čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom. Preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela - Cirkvi. Sv. Augustín v jednej zo svojich kázni hovorí: „Ak ste Kristovým telom a jeho údmi, vaša sviatosť je položená na Pánovom stole: prijímate svoju sviatosť. Na to, čím ste, odpovedáte: „Amen“ (Áno, je to pravda) a svojou odpoveďou to podpisujete. Počuješ totiž: „Telo Kristovo“ a odpovedáš: „Amen!“ Buď teda údom Kristovho tela, aby (tvoje) Amen bolo pravdivé." Pred veľkosťou tohto tajomstva zvolal: ,,Ó, sviatosť milosrdenstva! Ó, znak jednoty! Ó, puto lásky!" Čím bolestnejšie sa pociťujú rozdelenia Cirkvi, ktoré prerušujú spoločnú účasť na Pánovom stole, tým naliehavejšie sú modlitby k Pánovi, aby sa vrátili dni úplnej jednoty všetkých, ktorí veria v neho.
    Východné cirkvi, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, slávia Eucharistiu s veľkou láskou: „Tie cirkvi, i keď sú oddelené, majú pravé sviatosti a najmä - na základe apoštolského nástupníctva - kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojení veľmi tesnými zväzkami." Preto je istá účasť na svätých veciach nielen možná, ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča"
    Cirkevné spoločenstvá, ktoré vznikli z reformácie a sú oddelené od Katolíckej cirkvi, si nezachovali „pravú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstva najmä preto, že im chýba sviatosť kňazstva". Z tohto dôvodu pre Katolícku cirkev nieje možná vzájomná účasť na Eucharistii s týmito spoločenstvami. Keď si však tieto cirkevné spoločenstvá „pri Svätej večeri“ pripomínajú pamiatku Pánovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, vyznávajú, že naznačuje život v spoločenstve s Kristom, a očakávajú jeho slávny príchod."
    Keď sa podľa úsudku ordinára vyskytne naliehavá potreba, katolícki vysvätení služobníci môžu udeliť sviatosti (Eucharistiu, sviatosť pokánia a pomazanie chorých) aj iným kresťanom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ak o ne dobrovoľne požiadajú; v takom prípade je potrebné, aby vyznávali katolícku vieru, čo sa týka týchto sviatostí, a aby mali potrebné dispozície.
    V jednej starodávnej modlitbe Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistické tajomstvo: „Ó, svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy." Keďže Eucharistia je pamiatkou Pánovej Veľkej noci a našou účasťou na oltárnej obete sme naplnení všetkým nebeským požehnaním a milosťou. Eucharistia je aj anticipovaním nebeskej slávy. Vždy, keď Cirkev slávi Eucharistiu, obracia pohľad na toho, „ktorý príde" (Zjv 1,4). Vo svojej modlitbe vyprosuje jeho príchod: „Marana tha" - „Príď, Pane Ježišu!" (Zjv 22, 20). V staro cirkevnom spise Didache čítame: „Nech príde tvoja milosť a nech sa pominie tento svet."
    Cirkev vie, že Pán už teraz prichádza vo svojej Eucharistii a že je v nej prítomný medzi nami. Táto prítomnosť je však zahalená. Preto keď slávime Eucharistiu, „očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista" a modlíme sa: „Pevne dúfame, že aj my sa tam v tvojom Kráľovstve budeme naveky radovať z tvojej slávy. Tam zotrieš každú slzu z našich očí a uvidíme teba, svojho Boha, z tváre do tváre; budeme ti podobní po všetky veky a budeme ťa bez prestania chváliť." Nemáme istejší závdavok ani zjavnejší znak tejto veľkej nádeje, čiže nádeje na „nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť", ako Eucharistiu. Lebo vždy, keď sa slávi toto tajomstvo, „uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia" a my lámeme „jeden chlieb, ktorý je liekom nesmrteľnosti a protijedom, aby sme nezomreli, ale navždy žili v Ježišovi Kristovi".
    O sv. Františkovi sa píše: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20).