Drobunký kód DNK vyvracia evolučnú teóriu

    Stvorenie alebo evolúcia... skutočne na tom tak záleží? Mario Seiglie

    V r. 1953 vedci narazili na nový vesmír ukrytý vo vnútri živej bunky, objavili informačné systémy omnoho zložitejšie ako čokoľvek, čo vymysleli najlepšie mozgy ľudstva. Ako sa sem dostali a čo to znamená pre evolučnú teóriu?
    James Watson Francis Crick r. 1953 dosiahol niečo, čo sa predtým javilo ako neuskutočniteľné, odhalil genetickú štruktúru ukrytú v jadrách buniek. Tomuto genetickému materiálu hovoríme kyselina desoxyribonukleová, skrátene DNK. Objav dvojitej skrutkovnice štruktúry molekuly DNK otvoril bránu pokusom o preskúmanie kódu, ktorý je v nej uložený. Dnes, viac ako polstoročia po tomto objave, bol tento kód praktický už rozlúštený, i keď mnohým jeho elementom ešte stále správne nerozumieme. Zistené skutočnosti majú hlboký dopad na teóriu darvinovskej evolúcie, v ktorej intenciách školy po celom svete učia, že sa všetky živé bytosti vyvíjali v prírodnom procese vplyvom mutácii a prirodzeným výberom.
    Ohromujúce poznatky o DNK: Akonáhle vedci začali dekódovať molekulu ľudskej DNK, objavili niečo úplne neočakávaného, dokonalý (programovací) „jazyk“, ktorým sú napísané asi 3 miliardy génových slov. „Jedným z najneočakávanejších objavov 20 st. je, že v DNK sú skutočne uložené informácie, detailné inštrukcie pre kompletizáciu (tvorbu) proteinov – vo forme štvorznakového kódu“, tvrdí dr. Stephen Meyer, riaditeľ Strediska pre vedu a kultúru pri Discovery Inštitúte v Seattle. (Lee Strobel, „The Case for Creator“, 2004, str.224) Dosah tohto tvrdenia nieje ľahké pochopiť, a preto snáď len pre zrovnanie: množstvo informácii obsiahnutých v ľudskej DNK zodpovedá zhruba dvanástim kompletným sadám Britskej encyklopédie, teda neuveriteľným 384 zväzkom podrobných informácii, ktoré by v knižničnom regáli zaplnili asi 16 metrov. Podľa molekulárneho biológa Michaela Dentona by jedna čajová lyžička DNK, napriek tomu že jej molekuly merajú len dve milióntiny milimetra, mohla obsiahnuť všetky informácie potrebné ku stavbe všetkých pozemských organizmov a „ešte by zostalo dosť miesta k záznamu všetkých informácii zo všetkých kníh, ktoré boli vôbec niekedy napísané“. („Evolution: A Theory in Crisis“, 1996 str.334) Čo, alebo kto mohol podobné informácie miniaturizovať a umiestniť tak enormné množstvo „písiem“ v správnom poradí k použitiu ako genetický návod?
    DNK obsahuje genetický jazyk: Skúsme najprv pouvažovať o niektorých z charakteristických rysov tohto genetického „jazyka“. Aby sme ho mohli nazvať jazykom, musí to byť systém obsahujúci nasledujúce prvky: abecedu, čiže kódovací systém, presný pravopis, syntax (vetnú skladbu) zaručujúci správne usporiadanie slov, sémantický zmysel a úmysel či zámer. Vedci zistili, že genetický kód spĺňa všetky uvedené kľúčové podmienky. „Kódovacie oblasti DNK“, vysvetľuje Dr. Meyer, „vykazujú presne rovnaké dôležité vlastnosti ako počítačový kód či programovací jazyk“. (Strobel str.237)
    Všetky známe kódy, ktoré možno považovať za jazyky, sú ľudského pôvodu. Samozrejme vieme, že psy štekajú, keď si všimnú nebezpečie, včely tancujú aby upozornili ostatné na nový zdroj potravín a veľryby vydávajú zvuky, aby sme menovali aspoň niektoré ukážky ďalších druhov komunikácie, ale žiadny z nich nemá skladbu jazyku, o ktorej sme už predtým hovorili. Všetky tieto prejavy možno považovať za nízko - úrovňové komunikačné signály. Jediným druhom komunikácie, ktorú môžeme považovať za vysoko – úrovňovú, sú ľudské jazyky a človekom zostavené umelé jazyky ako napríklad počítačové, morzeovka. Dnes k ním musíme zaradiť i genetický kód, ktorý nevytvoril človek a predsa obsahuje rysy inteligentnej reči. Žiadny iný komunikačný systém obsahujúci základné charakteristické rysy jazyka dosiaľ nebol objavený. Zakladateľ Microsoftu Bill Gates to komentoval takto: „DNK je ako programový software, len omnoho komplexnejší než čokoľvek, čo človek vôbec kedy vymyslel.“ Dokážete si vôbec predstaviť, že sa niečo omnoho zložitejšieho, než najkomplexnejšie programy bežiace na super PC, mohlo „vymyslieť náhodou“ v rámci evolúcie; bez ohľadu na to, koľko času, zmien a prirodzených výberov vezmeme do úvahy?
    Jazyk DNK a molekula DNK nie sú to isté: Posledné štúdie o informačných teóriách prišli s ohromujúcimi závermi – totiž, že informáciu nemožno považovať za záležitosť patriacu do rovnakej kategórie ako hmota a energia. Je pravdou, že hmota či energia môžu niesť informáciu, ale samé o sebe informáciou niesu. Kniha, napr. Homérova Ilias, obsahuje informáciu, ale je touto informáciou samotná fyzicky prítomná kniha? Isteže nie. Materiál knihy – papier, farba a lepidlo síce obsiahnú obsah, ale sú len sprostredkovateľom. I keď bude informácia obsiahnutá v knihe prečítaná, po prípade opísaná alebo reprodukovaná elektronický v počítači, samotná informácia týmto prenosom kvalitatívne nijako neutrpí. „Obsah správy je v skutočnosti úplne nezávislý na nosnom fyzikálnom médiu“, hovorí profesor Phillip Johnson. (!Defeaitng Darwinism by Opening Minds“, 1997, str. 71) Ten istý princíp platí i pre genetický kód. Molekula DNK je nosičom genetického jazyka, ale jazyk samotný je nezávislý na nosiči. Ta istá genetická informácia môže byť zapísaná do kníh, uložená na kompaktný disk alebo odoslaná cez internet v digitálnom kóde, a napriek tomu sa jej kvalita ani obsah zmenou spôsobov uloženia a prepravy nezmenia. Ako dodáva George Williams: „Gén je balíček informácii, nie objekt.“
    Informácie z inteligentného zdroja: Akýkoľvek typ vysoko úrovňových informácii vyviera vždy z inteligentného zdroja. Ako vysvetľuje Lee Strobel: „Údaje v jadre života nie sú zmätené, to nieje jednoduchý rad ako napríklad u kryštálov soli, ale ide o súbor špecifických informácii, ktoré môžu plniť ohromujúcu úlohu – budovať biologické stroje ďaleko predčiace všetky technologické schopnosti človeka.“ (str 244)
    Precíznosť tohto genetického jazyka je taká, že napríklad priemerná nepodchytená chyba sa vyskytne len raz na 10 miliárd kópii. Ak dôjde k chybe v jednej z najvýznamnejších častí kódu, ktorý je v génoch, môže to vyvolať anomáliu, napr. anémiu. Ale ani najlepší a najinteligentnejší pisár na svete by sa nedokázal ani len priblížiť k výsledku jednej chyby na 10 miliárd kópii.
    Viera v postupný vývoj genetického kódu v Darvinovom zmysle teda porušuje všetky známe pravidla o hmote, energii a pôsobení prírodných zákonov. V skutočnosti nebol v prírode nájdený ani jediný príklad informačného systému, ktorý by vo vnútri bunky postupne vyvíjal ďalší funkčný informačný program. Prof. Michael Behe, biochemik na Pensylvánskej univerzite vysvetľuje, že genetická informácia je v prvom rade návod. Uvádza niekoľko príkladov: „Berme krok za krokom do úvahy zoznam genetických inštrukcií. Mutácia je zmena na jednej z línii týchto inštrukcií. Táto, namiesto toho, aby hovorila: „Vezmi osmičku maticu“, môže hovoriť: „Vezmi šestku maticu“. Alebo namiesto príkazu: „Umiestni valcový kolík do okrúhleho otvoru!“ môže vzniknúť „umiestni valcový kolík do hranatého otvoru“. Čo žiadna mutácia nedokáže, je zmeniť v jednom kroku všetky inštrukcie a vydať nariadenie: „Postav namiesto rádia fax!“ („Darwins Black Box“ 1996 str. 41)
    V genetickom kóde teda máme úžasne komplexnú príručku, grandiózne navrhnutú omnoho inteligentnejším zdrojom, než je ľudská bytosť. Jeden z jeho objaviteľov, nedávno zosnulý Francis Crick, po desaťročiach práce na dešifrovaní genetického kódu pripúšťal, že: „poctivý muž vyzbrojený všetkými znalosťami, ktoré dnes máme k dispozícii, môže len konštatovať, že pri množstve podmienok, ktoré museli byť splnené, aby bol uvedený do chodu, sa pôvod života momentálne v istom zmysel javí ako zázrak.“ („Life Itself“, 1981, str. 88)
    Evolúcia neponúka odpoveď: Je dobré mať na pamäti, že napriek všetkému mnoho rokov trvajúcemu úsiliu všetkých prírodovedeckých laboratórií sveta, nedokázala veda vytvoriť ani jediný ľudský vlas. O čo náročnejšie je vytvoriť telo zložené z nejakých 100 biliónov buniek! Evolucionisti sa dosiaľ mohli pokúšať vzdorovať kritike všemožnými výhovorkami na komplexnosť života. Dnes ale majú čo do činenia s informačnou dilemou: Ako môže zmysluplná precízna informácia vzniknúť náhodne? Mutáciou a prirodzeným výberom? Nič z toho nezahrňuje inteligentný mechanizmus, ktorý je nutnou podmienkou vytvorenia súboru informácie objavených v genetickom kóde. Darvinistická evolúcia je dosiaľ vyučovaná na väčšine škôl, akoby išlo o nezvratnú skutočnosť. Ale stále viacej vedcov tuší, že ide o stav vyžadujúci zmenu: „Donedávna, ako už dvadsaťpäť rokov predtým, by sa každý racionálny človek skúmajúci výhradne vedecké dôkazy v otázke Stvoriteľa na skeptikov pravdepodobne oboril. Dnes to už tak nieje,“ tvrdí Patrik Glynn a dodáva: „Konkrétne dáta dôrazne ukazujú smerom k hypotéze o božom stvorení. Je to najjednoduchšie a najzrejmejšie riešenie“. (God The Evidence, 1997 str. 53 –55)
    Kvalita genetickej informácie: Evolúcia tvrdí, že veci sa vyvíjajú prirodzeným výberom v rámci náhodných zmien (mutácii). Vývoj teda znamená postupné zmeny istých aspektov nejakej živej veci, dokiaľ sa nezmenia na iný typ bytosti. K tomu ovšem môže dôjsť len zmenou genetickej informácie.
    Tak sa teda znovu pozrime na to, čo dnes vieme o genetickom kóde. U každej aj tej najjednoduchšej baktérie či rastliny existuje základná informácia rovnakej kvality ako u človeka. Genetický kód u baktérie je síce kratší, ale kvalitatívne poskytuje rovnako presné a bezchybné inštrukcie ako kód ľudskej bytosti. U kódu jednoduchých baktérii a rias sa stretávame s rovnako nutnými predpokladmi jazyka: abecedou, gramatikou a sémantikou, ako u človeka.
    Podľa molekulárneho biológa Michaela Dentona „...genetická informácia v každej bunke, od baktérie až po človeka, sa skladá z umelého jazyka a jeho dekódovacieho zariadenia, pamäťových blokov k uloženiu a znovu načítaniu informácií, prepracovaných kontrolných systémov riadiacich automatizovanú montáž jednotlivých súčiastok a komponentov. Ďalej je tu zabezpečenie proti zlyhaniu a kontrolné monitorovacie zariadenie sledujúce kvalitu, montážne procesy zahrňujúce princíp výroby prefabrikátov a modulárne konštrukcie...To všetko organizmu poskytuje schopnosť neporovnateľnú so žiadnymi z našich najpokročilejších strojov, ktoré by museli dokázať replikovať celú svoju štruktúru v priebehu niekoľkých málo hodín“. (Denton p. 329)
    Ako by sa mohla genetická informácia baktérie postupne zmeniť v informáciu zodpovedajúcu inému typu bytosti, keď by ju už jediná chyba, alebo niekoľko menších chýb v miliónoch písmen jej DNK, mohlo zahubiť? Evolucionisti v tejto veci necharakterne mlčia. Dokonca ani neprišli so žiadnou hypotézou.
    Lee Strobel k tomu píše: „Šesť stôp DNK zvinutej vo vnútri každej zo sto biliónov našich telesných buniek obsahuje štvorpísmenkovú chemickú abecedu, ktorou je napísaný precízny montážny návod pre všetky proteiny, z ktorých sa skladá naše telo. K objasneniu, ako sa táto informácia mohla prirodzeným spôsobom dostať do biologickej hmoty, sa dosiaľ žiadna hypotéza ani nepriblížila.“ (Strobel str. 282)
    Werner Gitt, profesor vyučujúci problematiku informačných systémov, je stručný: „Slabinou všetkých evolučných názorov je neznalosť pôvodu informácie v živých bytostiach. Nikdy nebolo dokázané, že by kódovací systém a sémantická informácia (v hmote) mohli vznikať spontánne... Informačný teorém predikuje, že to nebolo a nebude možné nikdy. Myšlienka čiste materiálneho pôvodu života je teda už v základe neprípustná.“ (Gitt, str. 124)
    Pádny dôkaz: Okrem všetkých dôkazov, ktoré sme vo veci inteligentného návrhu informácie v DNK dosiaľ prebrali, ostáva ešte iná ohromujúca skutočnosť – ideálny počet genetických písmen pre uloženie a preklad kódu DNK. Aby kopírovací mechanizmus DNK dosahoval maximálnu účinnosť musí byť počet písmen v každom „slove“ párny. Bolo vypočítané, že zo všetkých možných matematických kombinácii predstavujú ideálny počet pre ich uloženie a prepis štyri písmena. Štvorznakový číslicový kód je presne to, čo nachádzame v génoch všetkých živých bytostí na Zemi. Ako konštatoval Werner Gitt: „Kódovací systém použitý pri živých bytostiach je z inžinierskeho hľadiska úplne optimálny. Tento fakt podporuje argument, že ide skôr o prípad cieľavedomého plánu, než nejakej (šťastnej) náhody.“ (Gitt, str. 95)
    Ďalšie svedectvá: V dobe zverejnenia Darvinovej práce „O pôvode druhov“ (1859) sa život javil omnoho jednoduchšie. Pod vtedajšími primitívnymi mikroskopmi sa bunky zdali byť jednoduchými hrudkami rôsolu alebo nekomplikovanej protoplazmy. Tento pohľad sa však takmer po 150 rokoch dramatický zmenil po tom, ako veda objavila virtuálny vesmír vo vnútri bunky.
    „Kedysi sa predpokladalo,“ píše profesor Behe, „že základ života je mimoriadne prostý. Toto očakávanie bolo úplne zdrvené. Videnie, pohyb a ďalšie biologické funkcie sa ukázali byť nemenej dômyselné, než televízne kamery a automobily. Veda urobila enormný pokrok v pochopení funkcií chémie života, ale elegancia a komplexnosť biologických systémov na molekulárnej úrovni odrazili všetky pokusy o vysvetlenie ich pôvodu.“
    Tiež Dr. Meyer považuje nedávne objavy okolo DNK za „Achilovú pätu evolučnej teórie“ a tvrdí: „Zástancovia evolučnej teórie sa v realite 21. st. ešte stále pokúšajú oprieť o Darvinovo myslenie z 19. st., a ono to nefunguje... myslím, že informačná revolúcia v biológii zvoní darvinizmu a syntetickej evolučnej teórii umieráčik“. (Strobel, str. 243) „Usudzujem, že najnovšie vedecké dôkazy podporujú skôr teizmus. I keď tu vždy budú nejaké trecie plochy či nevyriešené rozpory, podstatné vývojové trendy vo vede bežali v posledných piatich dekádach dôrazne teistickým smerom!“ (Tamtiež str. 77)
    Profesor biológie Dean Kenyon, ktorý odvolal platnosť obsahu svojej skôr vydanej knihy o darvinistickej evolúcie – hlavne kvôli objavom informácie nájdenej v DNK – konštatuje: „V novo otvorenej oblasti molekulárnej genetiky môžeme vysledovať tie najpresvedčivejšie dôkazy plánovaného vzniku pozemského života.“ (tamtiež str. 221)
    Jeden z najvyhlásenejších ateistov na svete profesor Antony Flew, pred nedávnom priznal, že nedokáže vysvetliť, akoby sa DNK mohlo vytvoriť a ďalej vyvíjať evolúciou. Dnes sám prijíma potrebu inteligentného zdroja, zapojeného do vytvorenia kódu DNK. „Myslím, že materiál DNK zreteľne ukazuje, že na prepojenie všetkých jeho mimoriadne rôznorodých elementov sa musela podieľať inteligencia,“ povedal. (Richard Ostling: „Leading Atheist Now Beliewes in God, správa Associated Press z 09.12.2004)
    „Je to tak báječné, že z toho ide posvätná hrôza“: Kto všetko dnes opúšťa myšlienku evolúcie? Agnostický vedec Michael Denton konštatuje: „Darvinová vývojová teória nakoniec nebola nič viac a nič menej než významný kozmogonický mýtus dvadsiateho storočia“ (Denton, str. 358)
    To všetko má značný dopad na spoločnosť i kultúru. Profesor Johnson mieni: „Každá historická kniha o dvadsiatom storočí vymenováva troch význačných vplyvných mysliteľov: Darvin, Marx a Freud. V dobe ich slávy bolo učenie všetkých troch považované za vedecké a preto zdanlivo omnoho spoľahlivejšie než čokoľvek, čo sa javilo ako náboženské predstavy. Marx a Freud napriek tomu padli a ani slabnúce skupinky ich stúpencov už dnes netvrdia, že ich pohľad spočíval na metodológii i keď len vzdialene zrovnateľnej s metódami experimentálnej vedy. Som presvedčený, že ďalším na rade je Darwin. Jeho pád ovšem bude mať ďaleko väčšie dôsledky než pád oboch predchádzajúcich.“ (Johnson str. 113)
    Evolúcia mala svoju konjunktúru takmer 150 rokov vo všetkých školách, na univerzitách i v tlači. Avšak dnes, po zistení, čo vlastne kód DNK je, po odhalení všetkej zložitosti bunky a pochopení skutočnosti, že informácia je čosi, čo sa nesmierne líši od hmoty a energie, sa evolučná teória nevyhne definitívnemu koncu. Dôkazy ju nemilosrdne ženú do rohu, kde ju čaká zaslúžený šach – mat.