Niektoré osvedčené zásady duchovného života

    Bratia, keď som sa s bratom Matúšom dohadoval, o čom by som mal v týchto prednáškach hovoriť, dal mi aj taký návrh, aby som porozprával o svojich skúsenostiach s duchovného života, alebo čo ma nesie napriek mojej ľudskej narušenosti a hriešnosti.
    1. Veľmi mi pomohlo, keď som pochopil, že duchovný život, nie je predovšetkým moje dielo, ale Ježiš je Životom mojej duše. Pre rozvoj dobra v nás je potrebné prijať Ježiša, ako svojho Pána a Spasiteľa. V podstate to robíme vo svätom prijímaní, ale niekedy zabúdame, že správnou odpoveďou na Ježišov dar, je naša vydanosť a odovzdanosť. Duchovný život to je chodenie s Pánom. A tak ako medzi ľuďmi, aj tu musí nastúpiť snaha, stále sa mu páčiť. Naozaj je to stále o seba zapretí. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Vedomie Krista, skrze ktorého a pre ktorého žijem, je asi to najdôležitejšie, základ na ktorom stojí celá budova.
    2. Je potrebné stále sa modliť. Ruské príslovie hovorí: „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí." V ustavičnej modlitbe nejde o vytrvalé recitovanie nejakých modlitebných formuliek, ale ide o stálu myšlienku na Boha. Sústredenou mysľou ustavične prenikať do Božieho svetla. Boh je svetlom pre náš rozum. Ak ho stratíme z obzoru, zamotáme sa vo svojich myšlienkach a zahynieme. Je potrebné, aby sme oči duše mali stále upreté na Pána Ježiša. Boh má byť ustavičným predmetom našej mysle a srdca. Najrýchlejšie to dosiahneme ta, ak všetky svoje myšlienky zmeníme na rozhovor s Bohom, teda na modlitbu.
    Na začiatku sa človek musí k tejto myšlienke na Boha nútiť. I to je dôsledok dedičného hriechu, že naša myseľ je stopercentne sústredená na seba. O ľuďoch po dedičnom hriechu hovoríme, že sa im rozum zatemnil. Náš rozum stratil sústredenosť na večné Svetlo. Preto musíme myseľ nasilu orientovať k Bohu. Myšlienka na Boha, ktorá je pre svätca tak blaživá, sa pre hriešneho stáva ťaživou a temnou. A napriek tomu človek vo vlastnom záujme musí kráčať touto temnou cestou viery k Bohu. Ak sa snaží o ustavičnú myšlienku na Boha, prinesie to ovocie. Objaví sa v ňom niečo, čo otcovia nazývajú „spomienkou na Boha“. Akési vedomie Boha, zo začiatku temné, ale postupne sa začne rozsvecovať. Ale už toto temné vedomie je akoby otvoreným oblokom v našej duši smerom k Bohu. Je to uvedomenie si Boha, i keď zatiaľ bez chute, alebo dokonca s horkou príchuťou. Už toto vedomie dáva silu: „Pán je po mojej pravici, nezakolíšem sa!“. Modlitba sa rovná láske a preto má byť ustavičná.
    3. Strážiť svoje ľudské túžby. Niekedy si kresťan neuvedomuje, že 9. a 10. božie prikázanie nás rovnako zaväzujú ako ostatné. Tieto prikázania sa týkajú našich túžob. Hriech nesmie byť ani predmetom našej túžby a ani predmetom nášho očakávania. Musíme uveriť, že jedine Boh je riešením nášho života. Nesmieme hľadať spásu v hriechu. S ľudskou túžbou je to ako s hurikánom, o ktorom sa tvrdí, že je dôsledkom nepatrného zvírenia vzduchu v oblasti rovníka, ktorému sa ale nič nepostavilo do cesty. Keď prechádza nad oceánom, naberá takú silu, že po príchode na pevninu je zničujúci. V jeho začiatkoch by ho možno dokázala zlomiť nejaká skala, alebo strom, ale neskoršie sa už nedá takto zlikvidovať. Podobne je to s hriešnou ľudskou túžbou, ktorá keď sa v začiatku neusekne, tak sa stáva hnacím motorom ducha a ženie ho do záhuby. Namiesto hriešnej túžby si máme vyprosovať stálu túžbu po Bohu. Tak ako to vyjadril žalmista: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša Bože túži po tebe." Ak nemáme v sebe túto túžbu po Bohu, smrť sa stane pre nás miestom hrôzy. Ale ak ju máme, poletíme k Večnému Svetlu ako vystrelený šíp.
    4. Treba si zvyknúť na to, aby sme stále praktikovali tzv. „duchovné dýchanie" alebo tiež to, čo sa u nás nazýva dokonalou ľútosťou za hriechy a to čo najskôr po spáchanom hriechu. Ak nás čosi znepokojuje, tak sa treba zmôcť na priznanie toho zla pred Bohom a na vyznanie našich chýb, treba sa zmôcť na vieru v moc Kristovej krvi a spasiteľnej smrti na kríži. Ak sa jedná o ťažký hriech, treba čo najskôr hľadať možnosť zmierenia vo svätej spovedi. Totiž sv. spoveď je aj účinnou formou exorcizmu. Ťažký hriech vytvára medzi nami a zlým duchom také puto, ktoré nie sme schopní roztrhnúť vlastnými silami. Preto potrebujeme sviatostnú spoveď a rozhrešenie. Ľútosť nad hriechom nespočíva predovšetkým v citoch, ale spočíva v odvrate našej ľudskej vôle od hriechu. Treba uveriť Božej láske, Božiemu milosrdenstvu a zároveň odovzdať Bohu svoje problémy a urobiť obrat svojej vôle k Slovu Božiemu, ku Kristovej požiadavke. Ak to budeme stále vo svojom duchovnom živote praktizovať, vtedy už nebudú obdobia klesania na duchu a znechutenia, ale budeme stále na patričnej ceste a budeme na nej postupovať.
    5. Aby sme si overili, či skutočne žijeme podľa Ducha Sv., je dobré si pomáhať veľmi prostým, veľavravným obrazom. Ide o jednoduchú kresbu kruhu a trónu uprostred a o otázku: či Kristus je skutočne Pánom, či je na tróne môjho srdca, či zaujíma v mojom živote centrálne postavenie, či je mu všetko v mojom živote podrobené? Či vládne Kristus a či ja? Duch Svätý nám bude postupne odkrývať tie oblasti a sféry nášho života, našej osobnosti, ktoré ešte nie sú očistené a podrobené Kristovi. Neprestajne sa musíme k tomu vracať a takto sa musí diať stála premena človeka telesného na človeka duchovného. Ten nový život, život v Duchu, život podrobený Kristovmu vedeniu, vedený skrze neho, nebude samozrejme životom oslobodeným od vnútorného boja, od určitých napätí a konfliktov, lebo Písmo sv. jasne hovorí, že kresťanský život je boj a dokonca nám zreteľne ukazuje nepriateľov, s ktorými musíme ustavične viesť boj a to je svet, telo a diabol.
    Sv. Ján hovorí vo svojom liste, aby sme nemilovali svet. Ak niekto miluje svet nemá lásky k Otcovi. 1 Jn 2,15-17: "Nemilujte svet ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom láska Otcova. Lebo všetko, čo je vo svete, po čom dychtí človek a čo chcú jeho oči a na čom si v živote zakladá, nie je z Otca, ale zo sveta. A svet pomíňa i jeho chtivosť; kto však činí vôľu Božiu, zostáva na veky." Nejde tu o svet, ktorý tak Boh miloval, že dal jednorodeného Syna, aby nik , kto v neho verí, nezahynul...“ Ale ide o svet, ktorý vytvára človek svojou pomýlenou a hriešnou kultúrou.
    „Lebo telo si žiada, čo je proti Duchu a Duch, čo je proti telu“, hovorí sv. Pavol v liste Gal 5,16-17. Treba tu ešte vysvetliť, že "telo" neznamená iba sféru zmyslovú, telesnú v doslovnom význame. Tu nejde o akýsi protiklad duševnej a telesnej zložky v človeku. V jazyku sv. Písma telo je celý človek, nakoľko tvorí akoby pre seba uzavretý systém, to znamená, žije pre seba, jeho život nie je otvorený k Bohu a podrobený Božím spasiteľným plánom. To je nakoniec to isté, čo je povedané kresbou, že naše "ja" je strediskom všetkého, lebo vtedy utvárame z vlastnej ctižiadosti a vlastných plánov uzavretý systém, ktorý je neprístupný pre Božie spasiteľné plány. To je naša záhuba. Vtedy nemôžeme mat plnosť života. Je to boj so starým človekom v nás.
    Bojujeme aj so silami temnosti, bojujeme so Satanom, ktorý nás chce odtrhnúť od Boha a chce, aby sme sa uzavreli v sebe, vo svojom tele, vo vlastnom svete, lebo vtedy sa stávame nevoľníkmi. Ale ak sa snažíme žiť podľa Slova Božieho, vtedy premôžeme tak ako Kristus - i svet, i telo, i Satana a pozvoľne vchádzame na cestu duchovného života. Života podľa Ducha života vedeného Kristom, a ten život je víťazným životom vo vzťahu k tým silám, ktoré nás chcú ovládnuť a priviesť do záhuby.
    6. Nasledujúca zásada hovorí, že by sme svoj život nezakladali na pocitoch, ale na viere. Pocity sú, nezávislé od nás, premenlivé, a ak sa im podrobíme, tak vtedy prežívame vzlety a pády, sme hračkou menlivých nálad, vtedy sa staneme závislí na počasí, na tlaku, celý náš život je vtedy hojdačkou nálad. Pravdaže, človek je závislý od všetkých tých vplyvov, ale vďaka viere máme moc, ktorá nám dovoľuje nad nimi vládnuť, nemusíme sa im poddávať. Viera je reláciou ku Slovu Božiemu a dovoľuje nám držať sa Slova a neobracať pozornosť na takú či onakú náladu, rozpoloženie, city. Je veľmi dôležité, aby sme vždy hľadali oporu v Slove Božom skrze vieru a nepodliehali menlivým náladám našich pocitov.
    Niekedy sa dopúšťame chyby, že duchovné veci hodnotíme podľa intenzity citového zážitku. Myslíme si: „Tam sa človek tak dobre cíti, tam musí byť Božie pôsobenie." Zatiaľ skutočnosť je taká, že Božie pôsobenie v našej duši, môže byť ľudský povedané vrcholne boľavé, a predsa vedie k uzdraveniu. Nezabúdajte, že aj drogy sú príjemne, možno dokonca omnoho príjemnejšie, ako to, čo môžeme cítiť na miestach rôznych súkromných zjavení, a predsa každý uznáva, že vedú k závislosti, k neslobode a k mnohým iným hriechom. Práve sv. Ján z Kríža učí, že k Bohu sa ide cez duchovnú púšť a noc zmyslov. Vtedy človeka neteší nič, ani modlitba, ani rozjímanie a ani zo svätého prijímania nemá žiadny citový zážitok a predsa sa približuje ku zdroju absolútnej blaženosti. K Bohu sa ide cez očistec a kto to myslí s Pánom Bohom aspoň trochu vážne, vstupuje do očistca už tu na zemi. Ak to Bohu dovolíme, ak sa mu odovzdáme, začne čistiť svoju ratolesť, aby prinášala ešte viac úrody. A toto je paradox mystiky. Rozhodli sme sa hľadať absolútnu blaženosť a krásu, ale narazili sme na nehostinnú púšť. Rozhodli sme sa hľadať Večne Blaženého Boha a narážame na Ukrižovaného Ježiša. A ak chceme prísť ku prameňu blaženosti musíme prejsť púšťou a utrpením očistca. Toto všetko je potrebné preto, aby sme vyšli zo svojho ega, aby sme skrze bolesť boli oslobodení spod tyranie zlých duchov, ktorí sa človeka držia, dokiaľ v ňom môžu zažiť príjemnosť a rozkoš.
    7. Treba sa držať Božieho Slova, ktoré k nám hovorí v prvom liste Solúnčanom 5,18: „pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! Musíme sa naučiť postoju stáleho vďaky vzdávania Bohu za všetko, bez výnimky. Naša modlitba sa musí vždy začínať s vďaky vzdávaním a nie nariekaním. My máme skôr tendenciu nariekať a miešať sa do Božieho plánu.
    Za všetko treba ďakovať a potom sa ukáže koľko dobra vyplýva z toho, že neplánujeme my, ale Boh. Lebo Pán Boh vie lepšie ako všetko usmerniť a priviesť k dobrému. Nič tak neupevňuje našu vieru ako postoj ustavičného vďaky vzdávania. Učíme sa vtedy prenikaniu do Božích myšlienok, ktoré nie si našimi myšlienkami, učíme sa hádať vyššie Božie plány, úmysly, učíme sa iným hodnotám, nie len ľudským. Učíme sa objavovať hodnotu utrpenia. Proste odhaľujeme iný svet hodnôt.
    Vďaka tomu, že sa dokážeme zmôcť na vďaky vzdávanie, odrazu padá svetlo na náš život a začíname myslieť podľa Božej vôle. A vlastne ide o to, že musíme zmeniť spôsob pozerania sa na všetky záležitosti, prechádzať z ľudského myslenia na myslenie v kategóriách Božích plánov. Dnes je ustavičné vďaky vzdávanie nutné v každej situácii, hoci by to aj vyžadovalo od nás veľkú námahu. Od nás to nakoniec závisí, a ak sa na vďaky vzdávanie v ťažkých chvíľach zmôžeme, uvidíme ako je neobyčajne prospešné v našom vnútornom živote, v našom živote modlitby. To sú spoľahlivé praktické odkazy týkajúce sa vedenia života podľa Ducha. To je cesta veľmi prostá a pre každého dostupná. Všetci sa jej musíme učiť.
    8. Máš Slovo Božie a tak rob, ako ti ono káže a vtedy budeš postupovať v Duchu, budeš naplnený Duchom Sv. Ide o stále úsilie podriaďovania života požiadavkám Slova Božieho, požiadavkám toho svetla, ktoré dostávame od Krista skrze jeho Slovo. Ak takto postupujeme, ak sa takto usilujeme žiť, vtedy máme nový život, žijeme, rozvíjame sa, postupujeme v Duchu. Duch Svätý nás preniká v tej miere, nakoľko sme poslušný Božiemu Slovu. Božie Slovo nám zjavuje Boží charakter, ale Duch Svätý nám ho privlastňuje, ak ho chceme, ak s Božím Slovom súhlasíme. Znovu sa dostávame k postoju Panny Márie pri Zvestovaní: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“