Miesto P. Márie v kresťanskej spiritualite II.

    Ako sme už uvažovali v prvej prednáške, v Panne Márii začína žiť Ježiš. A nakoľko tu nejde o čiste biologický život, lebo Ježiš sa počína z Ducha Svätého a Duch Svätý je nutným predpokladom tohto života, platí, že každý vedomý a dobrovoľný hriech by mohol toto tehotenstvo prerušiť. Napriek tomu nevidíme, že by sa Panna Mária, s Ježišom pod srdcom, uzatvárala a dokonca sa vydáva na cestu. Uvedomme si, že v tom čase mala asi 14 rokov a podobrala sa na náročnú cestu. Pán Ježiš nevstupuje do nás preto, aby sme sa s ním kdesi zavreli. On je Boh Silný. Aj keď v našom prípade, teda v prípade ľudí narušených dedičným hriechom, určitá doba uzavretosti a dozrievania v samote hrá veľkú úlohu.
    Prijatie Ježiša sa v Panne Márii prejavuje vo viacerých oblastiach. Predovšetkým ho Ona sama prežíva ako svojho Spasiteľa. Zatiaľ čo Zachariáš po narodení sv. Jána hovorí aj o Vykupiteľovi: „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa.." (Lk 1,68-69), Mária vzhľadom na svoje Nepoškvrnené počatie, hovorí len o Spasiteľovi: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi... (Lk 1,46-48) O Panne Márii viac, ako o ktoromkoľvek inom stvorení platí, že ju „Boh v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním" (Ef 1,3) a že si ju v Kristovi „vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby bola pred Jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske" (Ef 1,4). Otcovia Východnej tradície zvykli nazývať Božiu Matku „Celá svätá- panhagia“ a oslavovať ju ako „oslobodenú od akejkoľvek škvrny hriechu, sťaby nové stvorenie, dielo Ducha Svätého". (zr. KKC 491-493)
    Bezhriešnosť ešte neznamená Svätosť. Ježiš v Márii posväcuje a premieňa predovšetkým jej bytosť a robí ju účastnou Božej prirodzenosti - Lásky. Toto je Spása jej duše i ducha, toto vyvoláva v nej velebenie a jasot. Kristus i po svojom narodení neprestáva v nej žiť a pôsobiť. Ona nám ho dáva ako najúžasnejší dobrý skutok, ale pritom ho nikdy nestráca. Pretože sa Mária stáva dobrou skrze Boha je schopná naozaj dobrých skutkov. Tie sa v nej prejavujú ako ohlasovanie a konanie. Ona vydáva svedectvo o Ježišovi slovom i skutkom.
    Evanjelium opisuje Máriinu návštevu u Alžbety, sme v pokušení povedať „všednú udalosť" z jej života. Mária je požehnaná a plná milosti a tak všetko, čo robí, dostáva vyšší zmysel. Naše stretnutia s inými ľuďmi môžu byť banálne, alebo aj katastrofou, ale jej Návšteva u Alžbety robí na nás iný dojem. Stáva sa vzorom pre naše stretnutia. Prvotný apoštolát je bytostný apoštolát. Viacej pôsobíme tým, čo sme, ako tým, čo hovoríme. Mária prináša svedectvo o zmenenom bytí. Pretože prijala Boha do svojho srdca, stáva sa Požehnanou a prináša Požehnanie, stáva sa Prostrednicou milosti. Ona je tehotná Božím Slovom. Tehotenstvo mení organizmus ženy a ju premieňa Božie Slovo.
    Alžbeta „zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Alžbeta nazýva Máriu Matkou Pána. A slovo Pán tu zastupuje hebrejské Božie meno - JHVH, ktoré židia z preveľkej úcty nevyslovovali, ale nahrádzali slovom Adonai, čo do gréčtiny prekladáme ako Kyrios = Pán. Keď evanjelista Lukáš opisuje Zvestovanie, používa pre zatônenie Duchom Svätým pri počatí výraz, ktorý Septuaginta používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou používa ten istý výraz pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa hovorí o posvätnom tanci kráľa Dávida pred archou. Teda v tomto prípade nejde o bežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o posvätný tanec vyznávača, ktorým Ján, ešte v tele svojej matky, naznačuje prítomnosť Boha v Márii. Sv. Lukáš chce tým povedať, že Mária je pre nás kresťanov tým, čím bola a je pre židov archa.
    Počuli sme ako Alžbeta hovorí o Márii: „Blahoslavená si, lebo si uverila“. Slovo „veriť“ v jazyku, ktorým hovorila Mária, má asi taký zmysel, ako „nechať sa viesť“, „nechať sa riadiť“. Evanjelium to vyjadruje výrazmi ako „zrieknutie sa seba vlastnenia“. Človek, ktorý zakúsil zlo, ťažšie uverí v dobro. Vidíme to na Zachariášovi, ktorý pochybuje a preto stráca schopnosť hovoriť, svedčiť. Mária plne uverila a preto mohla spievať „Magnificat“ od okamihu počatia. Mária, pretože nebola blokovaná dedičným hriechom, ani svojimi osobnými hriechmi, dokázala bezhranične dôverovať Bohu. Alžbeta nazýva Máriu blahoslavenou pre jej vieru.
    Sv. Ambróz takto vykladá jej slová: „Ale aj vy ste blahoslavení, vy, čo ste počuli a uverili, lebo každý, kto uverí, počne a porodí Božie Slovo a pochopí jeho účinky. Kiež by v každom človeku bola Máriina duša, aby velebil Pána; kiež by v každom bol Máriin duch, aby jasal v Bohu! Ak má Kristus podľa tela jednu matku, podľa viery je Kristus plodom všetkých. Veď každá duša prijíma Božie Slovo, pravdaže, ak je nepoškvrnená, bez hriechu a ak si s nepokazeným citom chráni mravnú čistotu. Teda každá taká duša môže velebiť Pána, ako velebila Pána duša Máriina a jej duch jasal v Bohu Spasiteľovi.“
    Ak sa dobre pozrieme na Magnificat, zistíme, že to nie je modlitba, lebo sa v ňom neprihovára Bohu, ale svedectvo, lebo sa v ňom prihovára nám a hovorí o tom, aké veľké veci jej urobil Boh. Nechváli sa, že ona urobila niečo veľké pre Boha. Nelipne na svojom bytí, ale celkom sa odovzdáva Bohu a preto sa v nej môže tak hojne objaviť ovocie milosti. Jej svedectvo je plodom prijatia Ježiša. Objaví sa aj v nás, ak sa celkom odovzdáme Bohu.
    „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Mária prežíva Boha ako svojho Spasiteľa. Len vtedy bude aj naším Spasiteľom, keď sa mu úplne odovzdáme. Mária v evanjeliu vydáva svedectvo o Bohu Spasiteľovi, ktorý už teraz chce byť Spasiteľom a začať v nás proces Spásy. Spása nie je niečo, čo sa týka len našej posmrtnej existencie. Boh chce spasiť celého človeka. Sviatosti Cirkvi sú pramene Spásy, vonkajšie znamenia, vnútornej milosti Božej. Od okamihu Spasiteľovej smrti na kríži sa Spása stáva objektívnou skutočnosťou a my môžeme prichádzať a čerpať z prameňov spásy. V spolupráci s Bohom môžeme uskutočňovať svoju spásu. Spása je v tom, že sa necháme Bohu operovať. Dovolíme, aby Ježiš začal v nás žiť. To je naše pokánie, naša cesta k čistote srdca.
    Mária Boha velebí. Velebenie Boha sa v človeku objavuje, keď konečne uzná Boha ako Boha, príjme jeho Múdrosť, ktorá sa prejavuje vo všetkom, uvoľní trón svojho srdca Božiemu Slovu. Velebenie je ovocím absolútnej dôvery. Velebenie vyjadruje základný smer kresťanskej modlitby. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie požehnanie. Neprítomnosť velebenia môže byť dôsledkom nášho povrchného života. Niekedy je tento nedostatok spôsobený aj neznalosťou Boha. Boh, ktorého máme velebiť, je Otcom nášho Pána Ježiša Krista. Cesta poznania Boha vedie skrze Ježiša Krista, skrze Vtelené Božie Slovo.
    Máriin duch jasá v Bohu. Jasot je radosť ducha. Tak ako telesná radosť pochádza z telesného uspokojenia, tak radosť ducha pochádza z duchovného uspokojenia. Jasot nepramení z tohto sveta a dokonca môžeme povedať, že je nezávislý od životných okolností. Jasot je radosť, ktorá pramení z viery. Je nutné s istotou uveriť, aby sme dokázali jasať aj uprostred zložitých okolností života. Nazeranie nie je zmyslové poznanie, ale schopnosť duše poznať Boha skrze jeho Slovo, preniknúť za Slovo do oblasti Ducha. Je dôležité, nestavať svoju vieru na citoch, ale svoje city na viere, ktorá s istotou prijíma Božie Slovo. Boh vyslovil svoje Krásne a Blažené Slovo a ja som uveril a preto jasám.
    Tajomstvo Navštívenia nám chce povedať, že ak sa má naše stretnutie s druhými stať požehnaním, aj my musíme byť tými, ktorí neprinášajú seba a svoje hriešne bytie ale Božie Slovo a z ktorých vyžaruje Duch Svätý. Len vtedy je naša návšteva požehnaním, ak sa odohráva v Duchu Svätom, teda v ovzduší posväcujúcej milosti. Pán Ježiš hovorí, že čokoľvek sme urobili jednému z najmenších, jemu sme urobili. So žiadnym človekom nemôžeme zachádzať podľa svojej ľubovôle. Tak ako k eucharistii, tak ako k Božiemu Slovu, tak aj k človeku máme pristupovať v Duchu Svätom, teda v milosti posväcujúcej. Ináč mu ubližujeme. Až aj z nás bude vyžarovať Duch Svätý, budú ľudia podobne ako Alžbeta hovoriť: „odkiaľ mám to šťastie“, že si prišiel, „že prišla matka môjho Pána", lebo my všetci sa stávame Božími matkami, ak sme sa rozhodli žiť Božie Slovo.
    Svätý otec Benedikt XVI. Hovorí o Jánovi Pavlovi II., že nazval Máriu eucharistickou ženou. „A naozaj, Panna Mária, Matka Božia, nás učí, čo to znamená vstupovať do spoločenstva s Kristom. Ona ponúkla Ježišovi svoje vlastné telo, vlastnú krv a stala sa živým stánkom Slova. Dovolila, aby jej telo i duch prenikla jeho prítomnosť. Matka Božia putuje s Ježišom. Návšteva Panny Márie u Alžbety bola istým spôsobom prvou eucharistickou procesiou v histórii ľudstva. S Ježišom, ktorého práve prijala do svojho lona, sa Mária vydala na cestu a navštívila svoju staršiu sesternicu Alžbetu.... Pravá radosť kresťanov spočíva v tom, že prijímajú Ježiša a prinášajú ho iným. Nasledujme Máriu, túto úžasne hlbokú eucharistickú dušu a napodobňujme ju. Potom sa aj náš život stane Magnifikátom."
    Sv. František tvrdí: „Sme Kristovými matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú druhým žiariť ako príklad!“ Viera, ktorá stojí na počiatku nášho posvätenia a spôsobuje, že v Duchu Svätom prijímame Krista, tá istá viera má viesť k prejavom Ducha Svätého navonok. Ten, ktorého sme skrze vieru prijali sa chce vierou prejaviť našimi skutkami.
    Aj o Pane Márii platí, že hoci Krista rodí ako samostatnú bytosť, nikdy ho neprestáva vlastniť ako svoj Život. Ona viac ako sv. Pavol a hocikto iní, môže povedať: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus!“ Mária ho nielen porodila, ale ho stále žije a to až natoľko, že všetko, čo sa s ním deje ako s jej synom, sa veľmi bytostne dotýka jej samotnej, nielen ako jeho biologickej matky, ale ešte viac ako matky jeho mystického tela. Máriino Božské materstvo sa realizuje v dvoch rovinách, telesnej a duchovnej. Mária je nielen Božou Matkou preto, že nosila telesne Boha vo svojom lone, ale tiež preto, že ho najsamprv počala vierou vo svojom srdci. Cirkevný učiteľ Origenes hovorí: „Čo mi prospeje, že sa Kristus raz narodil v Betleheme, ak sa nenarodí vierou v mojej duši.“
    Ako sa zmocniť tohto Máriinho bohatstva. Deje sa tak skrze naše pokánie. O Sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy." A brat Egíd hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný Otec, lebo vám hovorí to najlepšie". Vieme, že prvých bratov nazývali aj „kajúcnici z Assisi“. Teda boli to ľudia, ktorí sa rozhodli konať pokánie. Ale, čo to vlastne je pokánie. Veľmi často si zamieňame pokánie so sviatosťou pokánia, i keď nejde presne o to isté. Pokánie je významovo širší pojem. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám prorokov i Ježiša. „Robte pokánie a verte v evanjelium!“ Pokánie je ochotou prijať Božie Kráľovstvo v osobe Ježiša Krista.
    Adam zhrešil tým, že si zobral život do vlastných rúk a rozhodol sa žiť len podľa seba a pre seba. Všetci sme túto nešťastnú formu života zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační“. Základný skutok pokánia je znovu prijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, uznanie Božieho nároku na seba. Slovo „viera“ v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, má asi taký zmysel, ako nechať sa viesť. Je to opak toho, čo urobil Adam. Je zaujímavé, že v oblasti telesného života prijímame rast a fungovanie svojho tela ako čosi vrcholne dobré, i keď musíme priznať, že sme si tento život nedali a že nie sme schopní svojím vlastným úsilím pridať si, čo i len 1 cm na svojej výške. Tento život sme dostali skôr ako tu bolo naše uvedomenie. V okamihu prebudenia našej osoby, Boh stojí pred nami a pýta sa, aby rešpektoval našu slobodu, či ho chceme prijať ako Život svojej duše. A my sa zrazu začneme neodôvodnene báť. Sv. Augustín tvrdí: „Ten ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba.“
    Prvotný hriech spôsobil, že človek, ktorý je pozvaný k tomu, aby sa stal Božím obrazom (hovorcom Boha – miestom jeho Vtelenia a Zjavenia), sa rodí v stave bezbožnosti (ASEBEIA) a z nej pramení naša bezmocnosť. Ďalšie hriechy sú ovocím prvotného. Do tohto stavu zaznieva Ježišova výzva k pokániu, ktorá nekladie prednostne dôraz na vonkajšie skutky, vrecovinu, popol, pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca. Vnútorné pokánie je radikálne nové zameranie celého života, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo. Toto obrátenie srdca sprevádza spásonosný smútok. Tým, že naše srdce objaví veľkosť Božej lásky, zachveje sa hrôzou z ťarchy hriechov a začína sa báť uraziť Boha a odlúčiť sa od Neho. Sv. Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá pre Boha, jeho Otca: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia." (List Korintským).
    Vnútorné pokánie kresťana môže mať veľmi rozmanité prejavy. Písmo sv. i Otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almužna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe, k Bohu a k blížnym. Sv. Bazil hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z Raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme sa mohli do Raja vrátiť.“ Pôst sa nám tu javí, ako múdre seba – obmedzenie v záujme seba – zachovania. Čítanie Písma Sv., modlitba liturgie hodín a Otčenáša, každý úprimný úkon Bohopocty oživuje v nás ducha obrátenia a prispieva k odpusteniu hriechov. Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša. Boh je Nesmiernou Blaženosťou, ale môžeme ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme. Po dedičnom hriechu sme ako rozladené rádio. Hoci sú okolo nás rádiové vlny, nesúce krásnu hudbu, nie sme schopní sa z nej tešiť, dokiaľ nenaladíme prijímač na správnu frekvenciu. Vo vzťahu k Bohu je tou správnou frekvenciou Božie Slovo a tým naladením súhlas s Ním.
    V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠUB". Toto slovo vyjadruje radosť z návratu väzňa zo žalára alebo vyhnanca z exilu. Pokánie to je radostný návrat domov k Otcovi. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. Medzi znaky pravého pokánia patrí radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!" a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Zmeňte zmýšľanie, nie v zmysle iného ľudského spôsobu zmýšľania, ale ako hovorí apoštol: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého.... Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži." (Rim 2,68)
    Pokánie to je zrieknutie sa sebavlastnenia. Je to darovanie sa Kristovi. To, že existujeme sami pre seba, bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nie je v poriadku. Žitá kajúcnosť to je boj s naším sebectvom. Dať prednosť Božiemu Slovu pred pokušením žiť len pre seba a podlá seba. Kajúcnosť je úsilie o obnovu dýchania našej duše, keď Boh i človek dýchali v súlade. Ježiš na mnohých miestach evanjelia vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Pokánie sa koná. Ak som hrešil, mám to napraviť. Spoveď je len malou čiastkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života, je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života, musí sa stále prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.
    Väčšinou, keď sa zamýšľame sami nad sebou a nad svojou hriešnosťou, považujeme za svoju najväčšiu chybu určitú danosť, s ktorou sme sa narodili, niečo, za čo v podstate ani nemôžeme a s čím si nevieme rady. Vo víťazstve nad hriechom hľadáme svoju spásu a sme zúfalí, keď zisťujeme, že s určitými vecami nevieme napriek najlepšej vôli niečo pozitívne urobiť. Naše duchovné úsilie sa vyčerpáva v tom, na čo nemáme silu a preto po určitých sklamaniach prijímame ako normálny stav určitý kompromis s hriechom. Naša situácia sa podobná človeku, ktorý je od narodenia chorý. Múdry lekár mu nebude vyčítať stav, v ktorom sa narodil. Môže mu však vyčítať, keď mu naordinuje účinné lieky a zistí, že ich neberie. Pán Ježiš v evanjeliu sv. Jána hovorí na adresu farizejov: „Keby som nebol prišiel, nemali by hriechu. Hriech je v tom, že neuverili v Syna Božieho." (Jn 15,22)
    Každý človek má osobne prijať Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa a Pána: až potom bude môcť zakúsiť radosť z Božej Lásky a pochopiť Boží plán Spásy pre svoj život. Celá skutočnosť možnej pozitívnej zmeny spočíva v prijatí Božieho Syna. Prijatie Božieho Syna je svätým prijímaním. To čo nazývame „svätým prijímaním" však nespočíva len v tom, že otvoríme ústa po tom, čo sme povedali „Amen" k Telu Kristovmu. Vo svätom a životodarnom prijatí Božieho Syna ide predovšetkým o to, aby sa Božie Slovo, II. Božská Osoba stala riadiacim princípom - životom, môjho života. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradá je snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Božom Slove. Je to základný predpoklad duchovného boja. Ak nie je Kristus v nás, určite prehráme zápas s diablom. A naopak: „Kristus vo vás, nádej slávy".
    Existujú v podstate tri možné stavy ľudskej duše vo vzťahu ku Kristovi: Človek prirodzený: V dôsledku dedičného hriechu sa všetci rodíme v tomto stave. Je to človek, ktorý sa s Kristom ešte nestretol, alebo ho vierou neprijal ako svojho osobného Spasiteľa, lebo mu nechce podriadiť svoj život. Nechce sa zrieknuť svojho sebeckého štýlu života. Takýto človek sa necháva ovládať svojím egoizmom. Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí pocitom disharmónie. Sám je nešťastný. Vonkajší svet prežíva ako zlý. Ak nezmení svoj pomýlený štýl života, postupne príde až k zavrhovaniu sveta i seba, čo často môže viesť až k sebevražde. Takýto životný štýl ústi do satanizmu.
    Človek duchovný: Je človek, ktorý vierou prijal Ježiša ako svojho Pána. Pretože prijíma Božie Slovo, pôsobí v ňom a skrze neho Duch Svätý. Najkrajším typom takéhoto človeka je Panna Mária. Kristus skrze vieru prebýva v takomto človeku. Viera je základným predpokladom lásky, tak ako otvorená náruč umožňuje objatie. Kristus je na tróne života. „Ego“ je detronizované. Všetky záujmy sú poddané Božiemu riadeniu. Výsledkom je život v harmónii s Božím plánom. V takom človeku sa objavuje ovocie Ducha Svätého: láska, radosť pokoj, ...., láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. (Gal 5,22-23)
    Telesný kresťan: Je to tretí typ človeka a v cirkvi asi najrozšírenejší. Je to človek, ktorý Krista pozná a aj ho prijíma, ale nie celkom a nie natrvalo. Neodovzdal mu celý svoj život a preto sa často cíti bezradný a znechutený, lebo sa spolieha len na svoje vlastné sily v snahe o kresťanský život. Takýto život je poddaný vlastnému „Egu". Kristus síce vošiel do tohto života, ale človek sa mu úplne nezveril. Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí zážitkom depresie. Takýto človek nepozná svoje duchovné dedičstvo, svoju pravú totožnosť v Bohu a ani Božie prisľúbenia. Nemá vieru ako živý vzťah k Božiemu Slovu. Je neposlušný Bohu. Má nedostatočnú lásku k Bohu i ľudom. Jeho modlitebný život je úbohý, štúdium Božieho Slova nedostatočné. Chýba mu túžba po ňom a ani nerozumie, čo číta. Má len formálny vzťah k Bohu. Trápia ho nečisté myšlienky. Býva často plný zloby, hnevu a kritiky, žiarlivosti a znechutenia. Nemá jasný a pravý životný ciel.
    Ako sa deje premena z telesného kresťana na duchovného? Pán Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje.“ V duchovnom živote sa jedná o to, aby sa ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu. Musí sa zrieknuť miesta zbožňovania a uvoľniť ho Bohu. Zapretie seba to je snaha zrieknuť sa tohto vedúceho postavenia. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Nechcieť byť stredom všetkého. Obrátenie a každodenné pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, pretože v nej je sprítomnená obeť Krista, ktorý nás zmieril s Bohom: ňou sú živení a posilňovaní tí, ktorí žijú z Kristovho života. Eucharistia rieši náš najväčší problém, našu bezbožnosť a hriešnu sebestačnosť. V nej sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach. Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa tiahne ku zlému. Musíme robiť to, čo vyžaduje Ježiš. On je náš životný štýl. Nemôžeme koketovať s hriechom, keď chceme pristupovať k Eucharistii.
    Počujeme, že ľudia žasli nad Ježišovým učením, lebo učil ako ten, čo má moc. Často nariekame nad slabosťou svojho života, či už ide o krehkosť telesnú, lebo podliehame chorobám, ale i nad krehkosťou morálnou, lebo podliehame hriechu. Robíme to, čo sami vzápätí odsudzujeme. Ježiš zjavuje moc, ktorá pramení do ľudského života, skrze spojenectvo s Bohom. Jeho ľudské srdce je podstatne zjednotené s Božím Slovom. Prvotný hriech vytvoril taký pancier medzi nami a Bohom, že Boha nevnímame a ani mu nerozumieme. Boh a človek neexistujú v tom istom duchu. Sú voči sebe ako Linux a Windows, dva rozdielne počítačové operačne systémy, ktoré sa jednoducho nevidia a nespolupracujú spolu. Kvôli tejto tragédie prišiel Ježiš, aby nás naučil, ako znovu nadviazať prerušené životodarné spojenie skrze vieru, nádej a lásku a aby nám znovu zjavil krásu a moc Bohočloveka.
    Božie Slovo je ako operačný systém, ktorý si musíme vo vlastnom záujme nainštalovať na svoje srdce, aby sme sa stali pre Boha prijateľní. A tak ako pred inštaláciou je dobré prečítať si načo daný systém slúži, čo vyžaduje a čo spôsobuje, tak aj my, ak chceme Ježiša prijať, musíme najprv poznať Božie Slovo, aby sme vedeli k čomu hovoríme svoje „Áno“. A tak, ako pred prijatím nového operačného systému prebieha formácia disku, ktorá zmaže všetky predošlé súbory, tak sa aj my musíme zriecť svojho predošlého spôsobu života, hriešnej existencie zameranej len na seba, aby sa v nás krása tohto nového operačného systému, ktorý sa nazýva „Kristus – Bohočlovek“, mohla úplne prejaviť. Ježiša máme prijať ako Slovo, ako Telo, ako Život, ako Pravdu, ako svoju Cestu. Kto to robí, stáva sa Božím synom. Kto to nerobí, ešte stále nepatrí k Božím priateľom.