Slávnosť sv. Jozefa – 19.03.2009

    Dnes mi vzhľadom na Damiánsky kríž pripadla úloha hovoriť o úcte sv. Františka k Panne Márii. Ale súčasne na dnešný deň pripadá aj slávnosť sv. Jozefa. Pokúsim sa v obidvoch týchto témach nájsť niečo spoločné, aby sa Františkov vzťah k Panne Márii ukázal ako plne biblický zdôvodnený, a aby tak aj v nás rástla úcta a poznanie významu Máriinho tajomstva, potvrdená akoby svedectvom dvoch svedkov: sv. Jozefa i sv. Františka.
    Sv. Bernardín Sienský tvrdí, že „kedykoľvek si Boh vo svojej dobrote vyberie niekoho na nejakú úlohu alebo do nejakého vyššieho stavu, dá mu všetky charizmy, ktoré takto vyvolená osoba nevyhnutne potrebuje pre svoju úlohu a ktoré ju veľmi vyznačujú.“ A ďalej rozvádza, že sa to „v najvyššej miere potvrdilo na svätom Jozefovi, domnelom otcovi Pána Ježiša Krista a skutočnom ženíchovi Kráľovnej sveta a Panej anjelov, ktorého si večný Otec vybral za verného živiteľa a strážcu svojich najvzácnejších klenotov: svojho Syna a nevesty Ducha.“
    Ak sa veľkosť nejakého svätca meria podľa dôležitosti poslania, ktoré mu Boh zveril na zemi, tak treba povedať, že po Pane Márii, nikto nie je väčší ako sv. Jozef. On bol Bohom vyvolený za hlavu Svätej rodiny. Pred svetom bol zákonitým otcom Ježišovým. Jeho zvláštne poslanie by sme mohli vyjadriť veľmi aktuálnym spôsobom: sv. Jozef v tajomstve Vtelenie figuruje ako ochranca počatého života. Bez jeho prítomnosti by celé tajomstvo Vtelenia skončilo kameňovaním Márie podľa Mojžišovho zákona. Aké dôležité je vzývať ho v našej dobe, ktorá sa domnieva, že má právo siahať na počatý život.
    Všimnime si jeho zvláštne, mohli by sme povedať, nebiologické a netelesné manželstvo s Pannou Máriou. Ako ho pochopiť a aký má zmysel? Keď sme hovorili na počiatku, že Boh dá všetky potrebné milosti človeku, ktorého povoláva ku zvláštnej úlohe, tak môžeme povedať, že ako bol Jozef ochrancom Márie v tomto viditeľnom svete, tak Mária bola sv. Jozefovi daná ako ochrankyňa vo svete duchovnom. Mária je prvou veľkou charizmou, ktorú Jozef dostal. V jeho manželstve s Máriou ide vlastne o prijatie osoby Ježiša Krista, skrze prijatie Márie.
    Evanjelium nám na príklade sv. Jozefa ukazuje, ako má Ježiša prijať človek poznačený dedičným hriechom. Panna Mária ho dokázala prijať, lebo bola Nepoškvrnená, bez hriechu. Dokázala ho nielen počať ale aj porodiť, lebo sa nikdy vedome a ani podvedome nepriklonila na stranu diabla. Pre hriešnych ľudí to však vôbec nie je také jednoduché. Veľmi často zídu z cesty odovzdanosti a ich hriešne sklony prevládnu. Sv. Jozef, o ktorom Cirkev tvrdí, že nebol uchránený dedičného hriechu tak ako Panna Mária a teda jeho situácia je v mnohom podobná našej, dostáva zvláštnu radu a príkaz od anjela: anjelskú radu: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, za svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého."
    Sv. Jozef bol vyzvaný, aby skôr ako príjme Ježiša, prijal Máriu a to veľmi blízkym a intímnym spôsobom. Cirkevní otcovia hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí ochranu pre Ježiša v nás. Duchovní otcovia hovoria, že človek má v tomto smere dve možnosti: Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou a námahou. Toto však ide veľmi ťažko. Ak sa človek cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú nám odporúča sv. Ambróz, keď hovorí: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše." Tajomstvo Máriinej duše je v tom, že všetko v nej je Božou milosťou, Božím darom, ktorá sa ponúka všetkým ľuďom. Nechaj sa tvarovať Božou milosťou. Nechci byť tvorcom svojej vlastnej dokonalosti.
    „Duch svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma.“ Mnohí svätí prežili túto skúsenosť s Máriou. Samotné evanjelia ukazujú podobný prípad, keď sv. Ján evanjelista dostáva pod krížom Máriu za matku a v Skutkoch apoštolských vidíme ako sa celý apoštolský zbor modlí o duchovné znovuzrodenie spolu s Máriou Ježišovou matkou. Mohli by sme pokračovať pohľadom do cirkevných dejín a našli by sme nesmierne množstvo svätých, ktorí vyrástli pod starostlivým vedením Božej Matky.
    (táto nasledujúca časť je spracovaná podľa Thadée Maturu: "15 dní so svätým Františkom)
    Dnes sa však zameriame na sv. Františka z Assisi. Sv. František sa takto modlieval k Panne Márii: „Zdravas, Pani, svätá Kráľovná, svätá Božia rodička Mária; Panna, ktorá sa si cirkvou stala a si vyvolená najsvätejším Otcom z neba, ktorú posvätil najsvätejším milovaným Synom svojím a Duchom Svätým Utešiteľom a v ktorej bola a je všetka plnosť milosti a všetkého dobra. Zdravas, ty jeho palác; zdravas, ty jeho bohostánok, zdravas, ty jeho dom. Zdravas, ty jeho odev; zdravas, ty jeho služobnica, Zdravas, ty jeho matka.“
    Vždy keď sa František díval na tajomstvo Boha a na jeho diela vo svete, vždy sa pred ním vynárala postava Panny Márie. Vnímal ju ako hraničnú čiaru medzi „pred“ a „po“, ako bránu, skrze ktorú vstupuje do nášho sveta spása. Jej meno, Mária, obklopuje František prívlastkami, ktoré zdôrazňujú jej dôstojnosť: slávna, najblahoslavenejšia, vždy Panna, svätá.
    Okrem textov, kde uvažuje nad postavením Panny Márie v dejinách spásy, akoby nemohol hovoriť o spáse skrze Krista bez toho, žeby zdôraznil jej výnimočné miesto v tejto udalosti, jej výslovne venoval dva krásne texty. Ten, ktorým som začal tento oddiel a ktorý je spevom úžasu a chvály a voláme ho: „Pozdravenie Panny Márie“ a potom mariánska antifóna v hodinkách o umučení Pána, ktorá začína slovami „Svätá Panna Mária..“. My teraz zameriame svoju pozornosť na „Pozdravenie Panny Márie.“ Všimnite si, že v tom pozdravení Panny Márie, ktorým som začal, nie je žiadna prosba, žiadna chvála, ani žiadna vďaka, len úplne čisté nazeranie, oslobodené od seba, mohli by sme povedať: zamilovaný pohľad.
    Prvá veta začína podobne ako latinský zdravas slovíčkom „ave“, ktoré prekladáme ako „zdravas“ alebo v novšom preklade ako „buď pozdravená!“ a združuje štyri tituly: Pani, Kráľovná, Božia rodička a Panna a dvakrát sa v nich objavuje prívlastok „svätá“. František sa na Pannu Máriu, Pani a Kráľovnú obracia s veľkou zdvorilosťou a úctou. Veď to nie je žena, ako iné, ale svätá Božia rodička (latinský Genitrix, grécky Theotokos); z tohto faktu vyplýva jej nezrovnateľná dôstojnosť. František ju vníma v majestáte románskej Madony.
    Božia rodička je tiež Panna, ktorá sa stala cirkvou. V latinčine znie táto zvláštna veta: „Virgo ecclesia facta!“ Tento teologický názor, ktorý pochádza od východných cirkevných otcov, prebral sv. František pravdepodobne z breviára. Mária je podľa neho predobrazom a ikonou cirkvi; čím ona už teraz je, tým sa cirkev ako celok má stať. Telom, v ktorom sa sprítomňuje mocou Ducha Svätého Božie Slovo. Cirkev je a má byť pokračovaním Vtelenia.
    Slovo „Cirkev“ má v niektorých jazykoch dvojaký význam. Predstavuje obec veriacich ale zároveň aj budovu „cerkov“, kostol. Vo Františkovom pozdrave sa oba významy prelínajú. Podobne ako Boží ľud a tiež jej predchodca vo viere, patriarcha Abrahám, bola i Panna Mária vybraná, vyvolená. Vyvolil si ju najsvätejší Otec z nebies, ktorý má vo všetkom iniciatívu, pretože je princíp a počiatok všetkého. Od vyvolenia Panny Márie prechádza František k posväteniu. Obraz cirkvi ako Božieho ľudu sa mení v obraz Božieho domu.
    Tento chrám, Máriina bytosť, je posviacaný pri veľkej slávnosti, pri ktorej koncelebruje Boh Otec, jeho najsvätejší milovaný Syn a Duch Svätý, Utešiteľ. Dôvod Máriinho vyvolenia a posvätenia je jasný: chrám, ktorým sa Panna Mária stáva, skrýva v sebe všetku plnosť milosti a všetko dobro. Takto ju pozdravuje aj anjel Gabriel pri zvestovaní, keď ju nazýva: „Kecharitomene“, čo prekladáme ako „milosti plná“ alebo ako plnosť milosti.
    Pretože, pre Františka je Cirkev a Mária, to isté, prechádza text jeho pozdravenia plynule od jedného k druhému. Čo sa vyslovuje o Márii, platí aj o Cirkvi a naopak. Rysy prisudzované Márii možno objaviť aj v Cirkvi. Mária je už uskutočnením toho, čím bude cirkev na konci čias. Keď František nazýva Máriu Pannou, ktorá sa stala Cirkvou, dáva obidvom nielen rovnaké tituly, ale rovnako vníma ich vnútornú skutočnosť a ich konečne zavŕšenie.
    František prechádza od kontemplácie veľkosti Panny Márie, ktorá spočíva v jej zvláštnom vzťahu ku Najsvätejšej Trojici, k vyjadreniu svojho obdivu a robí to pomocou poetického jazyka. Pannu Máriu pozdravuje šiestimi rôznymi titulmi, vždy s „ave“ na začiatku. Prvé tri sú spojené s predstavou stavby. Máriu postupne vidí ako palác, teda budovu krásnu, vyzdobenú a priestrannú; ďalej ako svätostánok, posvätný stan pri putovaní Izraela na púšti, prístrešie archy zmluvy; a konečne ako dom, pokorný a dôverne známy príbytok každodenného života. Mária je tiež titulovaná ako „jeho (boží) odev“. Teda neposkytuje len prístrešie a steny ako budova, ale Božie Slovo oblieka, odieva svojím telom, aby ho mohla ukázať, ako „dokonalý Boží obraz“, „zjavenie Najvyššieho“.
    Posledné dve pomenovania sú už z tradičného slovníku: služobnica a matka. Služobnica je jediné označenie, ktoré si dáva Mária sama a to pri zvestovaní a tiež vo svojom speve Magnifikát. Ostatní ju titulujú Pani a Kráľovná, ona sa však vníma ako služobnica. Sv. Terezka Ježiškova tvrdí, že Mária je viac matkou ako kráľovnou. Matkou, ktorá nezahmlieva slávu svojich detí, ale ju rozhojňuje. Mária je kráľovnou, ktorá vládne svojím materstvom. Matkou ju prvý raz nazvala jej sestrenica Alžbeta: „Odkiaľ mám to šťastie, že Matka môjho Pána prichádza ku mne?“
    Text Františkovho pozdravu nám stavia pred oči dojímavý výjav: Theotokos, Bohorodička, ktorej tvár je tvárou Cirkvi, tiež panenskej, tróni v pozícii služobnice a Otec i Syn v Duchu Svätom ju korunujú. Tak sa Františkovo čisté srdce norí do žiarivých hlbín tajomstva pokornej Márie. Sv. František i sv. Jozef hľadia na Pannu Máriu zaľúbeným pohľadom, lebo Ona je Bránou do Neba.
    Druhou mariánskou modlitbou, ktorá pochádza priamo od sv. Františka je antifóna, ktorou začínal a končil všetky hodinky o utrpení Pána a ktorou i ja zakončím toto zamyslenie: „Svätá Panna Mária, žiadna medzi ženami na svete nie je ti podobná: dcéra a služobnica Najvyššieho Kráľa, Nebeského Otca, Najsvätejšia Matka nášho Pána Ježiša Krista, snúbenica Ducha Svätého, pros za nás so svätým archanjelom Michalom, so všetkými nebeskými Mocnosťami a so všetkými svätými (dnes môžeme dodať: „zvlášť so svätým Jozefom a sv. Františkom“) u svojho najsvätejšieho a milovaného Syna, nášho Pána a Majstra.“