Čimhová – prvý piatok - obnova pred odpustom 2009

    Dnes máme prvý piatok a zároveň deň duchovnej obnovy pre vašu farnosť. Prvý piatok je už tradične zasvätený Božskému srdcu, preto sa zamyslíme nad týmto tajomstvom. Budeme hľadať odpoveď na otázky: „Môžeme vôbec hovoriť o Božskom srdci? Má Boh srdce? Vie Boh, čo je to ľudské srdce a jeho problémy? Vie Boh, ako cíti ľudské srdce?“ Počul som ráz o jednej mladej slečne, ktorá sa nešťastne zamilovala. Vo svojom smútku prosila Boha, aby jej pomohol. Keď jej otec videl, ako sa modlí, začal si ju doberať: „Myslíš, že Pána Boha zaujíma tvoje srdce, že naozaj nemá iné starosti?“ Na to ona rozhorčene zareagovala: „Ak Boha nezaujímajú problémy môjho srdca, tak ani mňa nezaujíma Boh!“ Možno si niekto naozaj myslí, že Boha nezaujíma ľudské srdce. Ale keď pozorne čítame Písmo sväté, zistíme, že zo všetkého najviac ho zaujíma práve ľudské srdce. V knihe Zj 2,23: „Ja skúmam vnútro i srdce, a každému z vás odplatím podľa vašich skutkov."
    V Ž 103 nachádzame takéto prehlásenie: „Boh ... dobre vie z čoho sme stvorení, pamätá, že sme iba prach. Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.“ Teda Boh pozná problémy ľudského srdca. Pozná ich preto, lebo On stvoril človeka a vie z čoho ho stvoril. On je náš Stvoriteľ a Pán. Boh vie, aké potreby a aký hlad vložil do ľudského srdca. Sv. Augustín výstižne vyjadril túto základnú potrebu ľudského srdca: „Nespokojné ľudské srdce, kým nespočinie v Teba Bože!“.
    Boh vie, čo je to ľudské srdce aj preto, lebo je všetko prenikajúci, všetko poznajúci a so všetkým súcitiaci Duch. Moderná veda prichádza k názoru, že základom hmotnej skutočnosti je Vedomie Ducha Stvoriteľa. Hmota bez vedomia nemá žiadny zmysel. A Stvoriteľské Vedomie je „priestorom“ pre každý priestor. Boh vo svojej fantázii nielen svet tvorí, ale ho aj udržuje v bytí. Boh si uvedomuje všetko, čo stvoril, uvedomuje si šťastie i nešťastie jednotlivých bytostí. A preto, že je Láska, solidarizuje sa so všetkým, súcití so všetkým. Jeho bytie je Súcit. Je to sám Boh, ktorý nás skrze naše svedomie tisne k tomu, aby sme Ho hľadali, aby sme našli Blaženosť.
    Boh vie, čo je to ľudské srdce aj zo svojej „osobnej skúsenosti“ a to z dôvodu svojho Vtelenia. Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. V osobe Ježiša Krista sa tajomne spája Božský a ľudský svet. Po Nanebovstúpení Pána, keď Ježiš aj ako človek dosiahol zbožštenie, môžeme hovoriť o ľudskom srdci v Tajomstve Najsvätejšej Trojice. Pápež Ján Pavol II. v jednej svojej meditácii hovorí: „V Kristovi Boh skutočne prijal „srdce z mäsa“. Má teda nielen Božské Srdce, bohaté na milosrdenstvo a odpustenie, ale aj ľudské srdce, schopné všetkých záchvevov citu. Ak by sme na to chceli dôkaz z evanjelia, nebolo by ťažké nájsť ho v dojímavom rozhovore Krista s Petrom po zmŕtvychvstaní: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Na trojnásobnú otázku Peter Kristovi trikrát odpovedá: „Pane, ty vieš, že ťa mám rád“ (por. Jn 21,15–17). Bez ohľadu na špecifický význam tejto pasáže, takej dôležitej pre Petrovo poslanie, nikomu nemôže uniknúť krása tohto trojitého opakovania, v ktorom sú naliehavá otázka a príslušná odpoveď vyjadrené spôsobom známym zo všeobecnej skúsenosti ľudskej lásky."
    Skrze počuté Božie Slovo máme možnosť nahliadnuť do Božského Srdca. Neuvidíme tam žiadne farebné lúče, ani oheň a trnie, ale skrze Slovo, ktoré hovorí o Božích skutkoch, si môžeme a máme uvedomiť veľkosť Lásky, ktorá horí v tomto Srdci. Boha môžeme „vidieť“ skrze Jeho Slovo. Božie Slovo nám ohlasuje čosi nesmierne vznešené, že Absolútno, ktoré stvorilo celý vesmír, je Láska, že za všetkým čo existuje, nie je studená hmota a tvrdý kameň, ale plápolajúca Vrúcnosť, ohnivá Láska.
    Táto Božia láska sa úžasne prejavila už v tom, že nás Boh stvoril a postavil do Raja a keď sme si život vlastnou vinou skomplikovali a dostali sme sa pod moc Zlého, znovu je to jeho nesmierna dobrota, ktorá nám ponúka návrat k Životu, skrze prijatie Božieho Slova, Božieho Syna. V prvom liste sv. Jána: „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.“ V jeho Tele a Krvi sa uzatvára Nová zmluva a spojenectve Boha a človeka, zmluva o spáse človeka, skrze prijatie Ježiša Krista. Ježišovo srdce je ohniskom Božej Lásky. V ňom sa dá Božská Láska zažiť na konkrétnom mieste. Božská láska vstupuje do jeho ľudského srdca ako Slovo a ako Duch.
    Naša tragédia je v tom, že po dedičnom hriechu sme zranení a neschopní z vlastnej prirodzenosti milovať Boha a dokonca ani ľudí. Sme ako ľudia vo väzení, ktorí žijú stále vo vedomí odsúdenia na smrť. Ale do tejto našej zranenosti Boh prehovoril tým, že poslal svojho jednorodeného Syna do nášho sveta. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Boh robí to, čo my nemôžeme urobiť. On vystiera ruku na zmierenie. Veriť v Boha v kresťanskom náboženstve neznamená len veriť v absolútny Rozum, ktorý stvoril svet, ale veriť v Lásku. Uveriť v Lásku ako základ a cieľ všetkého, v Lásku ako podstatu všetkého. Toto je ťažisko našej viery, ktoré zasahuje a mení situáciu v ľudskom srdci. Ten istý apoštol Ján na inom mieste tvrdí: „A my čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám.“
    I medzi nami ľuďmi je to tak. Niekto príde a vyzná ti lásku. Trebárs ti povie, že si bez teba nevie predstaviť svoj život. A ty môžeš zareagovať rôzne: Môžeš sa nad tým pousmiať a povedať mu: „Nerob si zo mňa dobrý deň!“, ale môžeš jeho výpoveď zobrať vážne. A keď uveríš jeho slovu a bude to človek tebe milý, začnú sa v tvojom srdci odohrávať zaujímavé veci. Keď uveríš už len v ľudskú lásku, tvoje srdce sa roznežní, zaplaví ho radosť a udeje sa mnoho iných pozitívnych vecí. O čo väčšia radosť i nežnosť musí zaplaviť naše bytosti, keď si uvedomíme, že nie smrteľný človek, ale Nesmrteľný a Nestvorený Boh nás miluje, že On sa chce s nami stretnúť a stále stretať v Slove i vo Sviatostiach cirkvi.
    Občas sa stretávam u niektorých pokrstených ľudí s takou tvrdosťou voči Bohu, že mám pocit, akoby mu slúžili so zaťatými päsťami. Dajú Bohu to, čo musia dať, ale nikdy viac. Nedeľnú bohoslužbu prestoja vonku, nechcú prísť bližšie. Príjmu ho raz do roka a dosť. Mám pocit, že absolútne nepochopili o čom je naše náboženstvo. Náš Boh je Láska. Ich postoje vyjadrujú, že v Lásku ani neveria, ani Boha nemilujú. Boja sa jeho trestu, ale to je celá ich nábožnosť. Ich nábožnosť je skôr urážkou Boha, ako bohoslužbou.
    Boh je Láska a prvé prikázanie je o milovaní Boha. O tom istom je aj sväté prijímanie. Vo svätom prijímaní dovoľujem Bohu, aby vstúpil do môjho života, aby ho naplnil dobrom a láskou. Je smiešne a často sa nám to stáva v nemocnici, že narazíme na taký postoj: „Však som bol včera na svätom prijímaní, dnes už nepôjdem!“ To určite nie je prejav lásky voči Bohu. Láska je o vzájomnom chodení. Ak sa muž a žena milujú, často trávia spolu čas. Ak milujem Boha, mám s ním chodiť, mám ho nasledovať, ako apoštoli Ježiša, mám na neho ustavične myslieť a mám sa snažiť páčiť sa mu svojím životom, vyhýbať sa hriechu.
    Tajomstvo Božského srdce, ale môžeme povedať aj tajomstvo Ježišovho ľudského srdca, je výstižne vyjadrené v litaniovom zvolaní: „Srdce Ježišovo so Slovom Božím podstatne zjednotené!“ V tejto invokácii je naznačené, ako do nás môže prenikať Božia dobrota, lebo ľudské srdce je určené k tomu, aby cez neho prúdila Božia Láska.
    Máme sa stále viac a viac zjednocovať so Slovom Božím. V tomto máme nasledovať Pannu Máriu, ktorá nás učí, ako sa správne postaviť k Slovu Božiemu. S ochotou a vierou dovoliť: „Nech sa mi stane, podľa Tvojho Slova!“ V liste Hebrejom nachádzame pravdu o tom, že Božie Slovo je živé a účinné. Je nielen napísané, ale je zároveň II. Božskou osobou. Teda ide o to, dovoliť mu, aby nás zasiahlo a zmenilo. Zázrak zmeny nášho srdca spočíva v tom, chcieť to isté ako Boh, chcieť rovnako. Je potrebný súhlas so Slovom, aby mohol Duch Svätý pôsobiť. Ježišovo srdce je vzorom pre naše ľudské srdce, pretože to, čo sa odohrávalo a odohráva v tomto srdci sa môže odohrávať aj v našich srdciach, ak sa plne zjednotíme so Slovom Božím.
    Sv. Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci; totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu.“
    Ak tvrdí sv. Pavol, že Ježiš je Pán, tak robí podobne, ako Židia, ktorý pre veľkú úctu k Božiemu menu, toto meno v texte nevyslovovali, ale nahrádzali slovom „Adonaj“ a do gréčtiny prekladali ako „Kyrios“, čo po slovenský prekladáme slovom „Pán“. Ježiš aj ako človek sedí po Božej pravici, na Božej úrovni. Je Pravý Boh a Pravý človek a práve preto „Pravý človek“, lebo pravým človekom je Bohočlovek - „Vtelená Láska!“ - skutočný Boží obraz. V ňom sa nám dostáva poznanie Boha. Pán Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca!“
    Druhým posolstvom je skutočnosť, že ak chceme byť spasení musíme prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Predovšetkým ide o to, aby sa naše ego pokorilo pred Slovom Božím, aby zostúpilo z trónu srdca, ktorý zaujalo od okamihu prvotného hriechu, zrieklo sa miesta, ktoré hriešne zaujalo a uvoľnilo ho Bohu, ktorý sa zjavuje v Božom Slove a ktorému jedinému patrí miesto zbožňovania a poklony. Trón ľudského srdca patrí Božiemu Slovu. Zapretie seba je snaha zrieknuť sa vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť „svoj“ život, ale prijať Božie Slovo ako svoj život. Takto začína Kristov život v nás a takto sa v nás môže objaviť aj Máriina pieseň: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi, lebo veľké veci mi urobil, ten ktorý je mocný...“