Chudobný ako František

    „Najvyššiu chudobu, družku svätej pokory, si zvolil v dokonalom nasledovaní Krista vo večnej láske za nevestu. Preto opustil nielen otca a matku ale vzdal sa i všetkého, čo mohol vlastniť. Nikto by nedokázal vášnivejšie túžiť po peniazoch, než on túžil po chudobe; nikto by horlivejšie nestrážil svoj poklad, než on tuto drahocennú perlu evanjelia. Pretože boli od počiatku jeho rehoľného života jeho jediným majetkom habit, povraz a nohavice až do smrti, dokazuje to, ako bola chudoba jeho jedinou pýchou a núdza jedinou radosťou. Keď videl niekoho, kto sa mu zdal zovňajškom chudobnejším, než bol on sám, ihneď sa mu snažil pripodobniť ako by sa bál, že má niekto v chudobe rytierskejšie zmýšľanie ako on, tak horlivo usiloval o chudobu. Pretože dával prednosť chudobe pred všetkými pomíňajúcimi vecami - ako preddavku večného dedičstva - pohŕdal všetkým klamným bohatstvom ako darom, ktorý mu požičali len na hodinu. Chudobu miloval ako veľké a pravé bohatstvo a chcel v nej všetkých predstihnúť. Ona ho totiž naučila, ako sa považovať za najmenšieho zo všetkých." (Legenda Minor III/5 Fr.pr.str.451)
    Sv. Edita tvrdí, že „Boh stvoril svet z ničoho a keď chce človeka použiť pre svoj cieľ, najprv ho premení na nič“. Bez chudoby nie je žiadny skutočný začiatok, každá opravdivá obnova začína chudobou. Prečo? Je treba opustiť všetko staré, aby bolo miesto pre nové. Chudoba je sloboda pre to nové, sloboda pre Boha. Pán Ježiš sa preto narodil v chudobe v chlieve, pretože začínal novú epochu dejín spásy. Preto zomrel v absolútnej chudobe kríža, pretože prechádzal do nového osláveného života. Všetko dáva za to, aby človek mal otvorený prístup do tohto nového života - a prijíma absolútnu chudobu v smrti z lásky. František začína novú epochu v dejinách cirkvi, keď stojí nahý pred biskupom a všetko čo mal, vracia svojmu pozemskému otcovi, a otca potom vracia jeho dobe a jeho svetu. Tým sa vyviazal zo všetkých pút, viažucich ho k minulosti - a je pripravený prijať nový život, celkom nasledovať Krista. Preto nechce byť mníchom, nechce prijať žiadnu z osvedčených rehôl, chce len Krista a toho nachádza v šírke i v láske Evanjelia.
    Praktická chudoba je nám vymedzená spoločnosťou, v ktorej žijeme. Podľa ústavy pracujeme a máme zaručené právo na existenciu. V práci prežívame spoločenstvo s ľuďmi. V chudobe, ktorú prežívame v diskriminácii pri pracovnom zaradení, svedčíme o existencii vyšších hodnôt než je finančná odmena či prístup k informáciám, čo je výsadou vedúcich postavení. Takáto chudoba však ešte nie je novým východiskom.
    Je možné zvyknúť si na určitý štandard chudoby a byť na neho pyšný. Byť pyšný na svoj sud. I chrobák môže byť pyšný na svoju guličku hnoja, ku ktorej priľne a do ktorej vkladá všetky svoje nádeje, a táto sa mu stáva celým svetom. Zmysel Kristovej chudoby je práve v tom, že je východiskom k novému životu - a tak isto je to u Františka. Chudoba oslobodzuje - keď od sveta ani od človeka nič nechcem, potom som slobodný, predovšetkým slobodný od svojich žiadostivostí. Ale táto sloboda nie je samoúčelná, je tu k niečomu. Sme oslobodení pre niečo. V tomto smere je úsilie o chudobu nutné či pre kňaza ale rovnako aj pre kresťanského laika. Zmysel konzumnej spoločnosti a jej reklám, spočíva v tom, že sa v človeku vzbudí vedomie potreby a to ho potom pripravuje o slobodu a činí ho závislým, a teda ľahko zraniteľným.
    Kristova chudoba taktiež vyväzuje Pána zo spoločenstva jeho ľudu, ktorý ho neprijal pod svoju strechu, takže sa musí narodiť v chlieve – štátna moc ho chce dokonca zabiť, a tak uteká a svoje prvé roky prežíva ako emigrant a vyhnanec bez domova a bez právnej ochrany. A neskoršie túto chudobu činí spôsobom svojho života. „Líšky majú nory a vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá, kdeby hlavu sklonil" (Mt 8,20) Ježiš sa úplne vydáva do rúk našej lásky, vo viere v lásku v ľuďoch, že nezomrie od hladu, že Boh Otec i ľudia sa o neho postarajú. Chudoba je takto vyjadrením dvojnásobnej viery v Boha Otca a v človeka. Ježiš prijíma absolútnu chudobu svojho umierania v opustenosti, v temnote, v prekliatí zákona, aby bol pre nás dokonalé vyviazaný z existujúceho poriadku veci a schopný prežiť v absolútnej chudobe novy počiatok Života.
    Chudoba je predstupňom lásky. I v najintímnejšom akte manželskej lásky platí, že obaja vstupujú do neho úplne nahý a ani v rukách si nič nenesú, aby ich mali voľné pre objatie. Aj my musíme byť úplne prázdny a uvoľnený pre Boha. Život je dar, ktorý môže prijať len slobodný, chudobný, pre ktorého je chudoba východiskom k prijatiu rizika viery a lásky, neseného nádejou, že len touto cestou je možné dôjsť k Životu.
    „Pre svoju lásku k chudobe bol Boží muž bohatý čnosťou prostoty. I keď tu na zemi nič nenazýval vlastným, zdalo sa, že skrze Stvoriteľa má všetko dobro. Veď jasnými očami holubice, prostým zmýšľaním srdca a čistým pohľadom ducha všetko vzťahoval k Najvyššiemu Pánovi a vo všetkých veciach poznával a miloval i chválil ich Stvoriteľa. Tak Božia dobrota spôsobila, že v Bohu všetko vlastnil a vo všetkom poznával Boha. Pretože považoval Boha za poslednú príčinu všetkých vecí, i najmenšie tvory nazýval bratmi a sestrami, pretože všetky tieto tvory i jeho samého vyvolal k životu ten istý Stvoriteľ. Tie tvory, ktoré podľa prirodzenej podobnosti alebo podľa slov Písma pripomínajú Kristovu dobrotivosť a jemnosť, miloval ešte vrúcnejšie a srdečnejšie. Preto Boh spôsobil, že sa k nemu cítili priťahované i divoké zvieratá, a že ho i nerozumné tvory poslúchali, ako by pre svoju prostotu a svätosť dosiahol svätec stav nevinnosti".
    Chudoba Pánova i Františkova nie je samoúčelná ani ako cesta k slobode, ani ako sloboda sama. Je to schopnosť stále a v každom okamžiku všetko opúšťať. Človek však nemôže žiť z negácie, z opustenia. I v jeho vnútri platí zákon strachu z prázdnoty. Preto chudoba je len realizáciou viery, nádeje a lásky - teda úplnou väzbou na Pána a jeho vôľu. Chudoba teda znamená, nemať seba, svoju vôľu, svoje záujmy, svoje ciele, ani svoj život a byť otvoreným pre Boha a pre jeho vôľu, pre jeho vedenie vo viere, ktorá všetko opúšťa pre jeho Slovo: „Kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom" (Lk l4,33)
    Františkova chudoba bola pokornou revolúciou. On chcel ísť len za Pánom a problém svojej reformy postavil tak, že došiel najvyššieho schválenia od cirkevnej inštitúcie. Svojím bratom predpisuje len zachovávanie Evanjelia, ale chce, aby bratia mali ducha modlitby, a nadovšetko túžili mat ducha Pánovho a jeho sväté pôsobenie..“ - čo znamená, že si praje, aby boli v stálom styku s Pánom a chceli byť len jeho oddanými nástrojmi. Preto ani František nechcel založiť rád ako inštitúciu, ale len hnutie, ktoré by stále hýbalo stojatou vodou ľudstva ako anjel Pána (Jn 5,4). Preto sa nakoniec vzdal vedenia svojho rádu, keď sa tento zinštitucionalizoval. Jeho jedinou zbraňou bola láska, ktorá sa poddávala každej autorite a bola poddaná a položená u podnože svätej rímskej cirkvi a práve tým si uchovala slobodu prorokov.
    Františkova chudoba bola teda len nástrojom chvály Stvoriteľa, pre ktorého žije, na ktorého sa vešia celou svojou i fyzickou existenciou, pretože pre Neho všetko opustil, akékoľvek materiálne zabezpečenie, ale i svoj rád a jeho správu - a to vierou v slovo Pána: „Kto opusti...dostane stokrát viac“ (Mt 19,29), nádejou, pretože v Ňom vidí Život, ktorý sa nám ponúka. „To je ta vznešenosť najvyššej chudoby, ktorá vás.. .učinila dedičmi a vládcami nebeského kráľovstva... to je váš údel, ktorý vás vedie do zeme živých“. A to všetko je pre Františka výrazom všeobjímajúcej, oblažujúcej a všetko premieňajúcej lásky. Je naša chudoba, ktorú žijeme, výrazom našej viery v Slovo Pána, nadeje vo vernosť Božiu voči jeho Slovu lásky voči Láske - a je tým chválou Božou?
    „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské". Je mnoho tých, ktorí sú horliví pri modlitbe a bohoslužbe a ukladajú svojmu telu mnoho postov a umŕtvovaní. Pohoršujú sa však pre jediné slovíčko, ktoré sa zdá pôsobiť bezprávie ich ja, alebo pre nejakú vec, ktorú im niekto vezme a hneď sa za to rozčuľujú. Tí nie sú chudobní v duchu; lebo kto je skutočne chudobný v duchu, nenávidí sám seba a miluje i tých, ktorí mu dajú facku."
    Chudoba sama - ako negácia - neuspokojuje a nenasycuje. Je len nástrojom, len výrazom lásky a túžby po nasýtení Bohom. Preto len maličkí majú prístup do Kráľovstva (Mk 10,15). „Blahoslavení tí, ktorí stoja pred Bohom s prázdnymi rukami". Tí, ktorí nemajú vedomie vlastných zásluh.
Františkova chudoba nebola len negáciou, pretože bol uspokojený a nemusel si kompenzovať prázdnotu ani mocou ani majetkom. Bol naplnený láskou. Za ňu bol ochotný stále dávať všetko, aby sa tak stále viacej pripodobňoval Chudobnému. A tak jeho láska, prežívaná v chudobe viery a nadeje, sále smerovala k hľadaniu a bezpodmienečnému naplňovaniu Božou vôľou na každom kroku. Pre tuto realizáciu Božej vôle chcel byť plne slobodný od všetkých pút voči stvoreniu. Božia vôľa však smeruje k rozvíjaniu Života a k jeho zbožšteniu. Otec neposlal svojho Syna na svet len pre spásu jednotlivcov, ale pre vybudovanie nového Kráľovstva. Preto Pán kladie na pery tých, ktorí ho prijali a stali sa deťmi Božími (Jn 1,12) prosby o posvätenie -oslávenie Boha, čo sa uskutoční vybudovaním Božieho kráľovstva, čím sa naplní Jeho vôľa. Preto Františkovi stačí len modlitba Pána ako liturgická modlitba, lebo pre neho obsahuje všetko po čom túži a čím žije. Preto František obracia všetky hodnoty sveta na hlavu, pre naho je Chudoba vznešenou Paňou a vznešenosť najvyššej chudoby dáva svojím synom a bratom ako dedičný podiel. Chváli Pána za to, že nikto nie je chudobnejší, slabší a horší než on sám - pretože chce byť maličkým a chudobným, aby bol blahoslaveným vlastníkom Kráľovstva (Lk 6,20).
    Tak sa stáva František znamením pre svoju dobu a dokáže ju svojím bláznovstvom Kríža zapáliť, pretože má lásku. Celý jeho zjav svedčí o láske, v ktorú uveril. Pre ňu je ochotný ku všetkému - preto ide hlásať Krista sultánovi a vo svojej prostote a opravdivosti je úspešnejší ako zbrane križiakov. On neborí, ale buduje - buduje božie kráľovstvo lásky už tu a stave sa zjednocujúcou silou v ľudstve, ale ešte väčšiu jeho slávu očakáva na večnosti.
    Aby sme dobre pochopili a mohli plne prijať toto Františkove charizma za svoje, je treba vidieť ho v celej súvislosti a byť pritom maličkí, aby sme nezmalomyseľneli nad svojou biedou. Tá je pre nás veľmi dôležitá a my ju prijímame do svojej slávne vznešenej chudoby, pretože len na tomto pozadí môže vyniknúť Hospodinova vernosť, ktorý nás nepotrebuje, všetko chce urobiť sám, len keď sa mu zveríme do ruky ako poslušné nástroje.
    Budeme však musieť podstúpiť skúšku pravdy. Svet, ktorý musí mat istotu o hodnote chudoby ducha, aby sa mohol rozhodnúť pre Boha a pre lásku, chce sa presvedčiť o tom, že je i pre neho možno žiť len pre Boha a pre lásku, a vyskúša si to na nás. Preto musíme počítať s tým, že budeme prenasledovaní a vydávaní súdom a do väzení. To nám dá príležitosť ku svedectvu (Lk 21,12) I my budeme súdení pre nádej (Sk 23,6) a nesmieme sklamať ani Pána ani svet, pretože Pán sám vydal toto svedectvo krvi a života nám, aby sme nemali strach, že láska je len chiméra – a nás posiela, aby nikto nezahynul (Jn 3,15), ale vierou získal život.
    Prijali sme celým srdcom túto chudobu, ktorá otvára Kráľovstvo svetu a naplňuje Boží zámer? Sme ochotní prijať akýkoľvek kríž, na ktorom sa chudoba prežíva najpravdivejšie, aby sme boli svedkami i nástrojmi lásky, ktorá chce všetko pritiahnuť k sebe? (Jn 12,32) Máme strach zo svojej slabosti a zbabelosti? I deti sa boja bolesti, ale veria svojím rodičom, ktorí ich uisťujú, že bolesť, ktorú im kladú na ramená, je dobrá a slúži životu. To je potom víťazstvo, ktoré premáha svet, naša viera (1 Jn 5,4). Potom až môžeme byť istí, že ideme s Františkom za jeho vznešenou Pani chudobou – ku spáse sveta a sláve Lásky.
    Je pre mňa Františkova chudoba touto dispozíciou k prijatiu Života ako daru Lásky alebo je mi bremenom, či zdrojom pýchy, separovania od druhých, že som lepší? Na záver by som dodal len toľko: „Nie som lepší, ale som šťastnejší. Nie som lepší, ale je mi lepšie. Nie som ženatý, ale som Bohatý!“