Pôst a modlitba

    Bratia a sestry, v dnešnej úvahe o pôste budem hovoriť o vzájomnosti modlitby a pôstu. Mnohí ľudia si dnes myslia, že modlitba ako činnosť je čiste duchovný úkon. Avšak duchovní učitelia svorne tvrdia, že modlitby sa má účastniť celý človek, teda telo i duša. Napríklad svoju modlitbu môžeme prejaviť gestom. To, že v našej západnej kultúre pri modlitbe obyčajne stojíme alebo kľačíme bez pohybu, je možno znakom aj toho, že sa až tak veľmi z Boha netešíme. Na svadbe sa tancuje, ale v kostole sa stojí strnulo. Afričania aj svojím tancom vyjadrujú svoju radosť z viery. Ale o tomto dnes nechcem hovoriť Dnes chcem hovoriť o inom spojení tela a duše pri modlitbe.
    Táto jednota sa prejavuje i v úzkom spojení modlitby a pôstu. Duchovní majstri sú si vedomí toho, že pôst zintenzívňuje modlitbu. Platí to predovšetkým o prosebnej modlitbe. Ak sa chceme za niekoho vážne modliť, je dobre podložiť svoju modlitbu pôstom. Vtedy modlitba prestáva byť „len záležitosťou hlavy“, neredukuje sa len na pár vyslovených slov a viet, ale sa v nej angažuje celá moja bytosť. Vtedy volám k Bohu telom i dušou. Vyznávam svoju slabosť a nemohúcnosť pred Bohom. Akoby som pôstom naschvál umenšoval svoju vitálnu silu, aby som tým vyjadril, že všetku pomoc očakávam jedine od Boha.
    Aj Pán Ježiš zjavuje, že človek môže svoju modlitbu posilniť pôstom. Starokresťanský spis „Didache“ nabáda, aby sa kresťania postili za tých, ktorí ich prenasledujú. V pôste sa modlíme aj telom. Sám pôst je už modlitbou, pretože je naliehavým krikom tela k Bohu. V pôste sa zjednocujeme s tým za koho prosíme. Tým, že neprijímame náhražkové uspokojenie vo forme jedla, stávame sa súcitnými.
    Veľmi pekne nám o tomto rozmere pôstu hovorí sv. Bernard z Clairvaux: „Chcem vám povedať niečo ľahko pochopiteľné, niečo čo ste často sami prežili: Pôst dodáva modlitbe dôveru a rozohňuje ju...Modlitba vyprosí silu k pôstu a pôst získa milosť k modlitbe. Pôst posilňuje modlitbu, modlitba posilňuje pôst a prednáša ho pred Božiu tvár.“
    Pôst podporuje modlitbu aj tým spôsobom, že dáva silu bdieť. Jedlo nasycuje človeka a uvádza ho do ospalosti. V pôste je človek bdelejší a otvorenejší pre duchovné veci. V kláštoroch bývalo veľmi často aj nočné bdenie, ktoré sa dalo lepšie uskutočniť práve pri lačnosti. Toto nočné bdenie bolo a je výrazom očakávania Pána. Noc je časom najhlbších skúsenosti s Bohom. Pôst nás vychováva aj k bázni Božej, bez ktorej nemožno Boha milovať ako Boha. Pôst nás vedie k vedomiu vlastnej slabosti a odkázanosti na Boha. Človek v raji sa prehrešil tým, že jedol, alebo ako hovorí sv. Bazil, tým, že sa nepostil. Doslova jeho výrok znie: „pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní, preto sa budeme postiť, aby sme sa mohli do raja vrátiť.“
    Sv. Izák z Ninive hovorí: „Ako je svetlo radosťou pre zdravé oko, tak je umiernený pôst predpokladom modlitby. A naozaj, akonáhle sa začneme postiť, sme v duchu bezprostredne pudení k rozhovoru s Bohom. Postiace sa telo nevydrží celú noc na lôžku: pôst ho úplne prirodzene núti ku bdeniu v spoločenstve s Bohom nielen vo dne, ale aj v noci. Pre telo človeka, ktorý sa postí, nieje boj proti spánku obzvlášť veľkou námahou. Nech sú jeho zmysly akokoľvek slabé, prinajmenej jeho srdce bdie: volá po Bohu.“
    Pôst a modlitba má podľa svedectva Písma ešte jeden rozmer. Ide v ňom tiež o pokánie a zmier. Pôstom sa človek priznáva pred Bohom, že je hriešnik, a dáva najavo, že nechce vo svojom hriechu zotrvať, ale že sa chce obrátiť. Hriechom človek rozbil harmóniu medzi sebou a Bohom. Pôst ho znovu dáva do poriadku, znovu nastoluje harmóniu medzi dušou a telom a vracia pokoj tomu, kto sa hriechom znepokojil. Jeden z otcov, Afrates hovorí: „Náš Pán Ježiš Kristus nám prikázal, že sa máme stále postiť a bdieť, aby sme mocou rýdzeho pôstu dosiahli jeho pokoj.“
    Pozrime sa na pôst ešte z jednej strany. Je to vzťah pôstu a Eucharistie. V predošlých dobách si kresťania viacej uvedomovali túto spojitosť, pretože bol pred svätým prijímaním predpísaný dlhší pôst ako dnes. Kto sa postí, zrieka sa jedla i pitia. V Eucharistii však oslavujeme jedlo i pitie. Človek sa v raji prehrešil jedením, teraz získava spásu a spoločenstvo s Bohom skrze Eucharistiu. Práve to, čo si človek v pôste odopiera, stáva sa tou najvnútornejším úkonom vzťahu s Bohom. Dary chleba a vína sa premieňajú v Kristovo Telo a Krv a sú podávané človeku. Ich požívanie človeka privádza k jednote s Bohom. Tak sa stáva jedlo i pitie posvätným. Eucharistia je v tomto zmysle prekonaním prvotného pádu človeka, ktorý sa chcel jedením zmocniť božstva. Premena nášho pokrmu a nápoja v najvyššiu formu stretnutia s Bohom v Eucharistii ukazuje, že pôst má v zásade vždy kladnú funkciu. Nie, že by nám nechcel dopriať jedlo a pitie, ale chce, aby pre nás oboje zduchovnelo.