Prvý pôstny týždeň, piatok - (Mt 5,20-26)

    „Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Biblická archeológia nám podáva svedectvo o tom, že farizeji a zákonníci tvorili akúsi náboženskú elitu Izraela. Byť farizejom, to čosi v očiach prostých veriacich znamenalo. Možno by sme to aspoň približne mohli prirovnať k úcte, ktorú jednoduchí ľudia preukazujú kňazovi alebo rehoľníkovi. Farizeji a zákonníci sa snažili dodržiavať prikázania Mojžišovského zákona a to veľmi prísne. Keby sme my s takou horlivosťou zachovávali cirkevné prikázania a predpisy, matka cirkev by mohla byť na nás hrdá. Ale toto všetko sa dialo drezúrou. Títo ľudia neboli vnútorne spravodliví, oni len konali ako spravodliví ľudia. V spravodlivosti, ktorú Kristus požaduje a zároveň umožňuje ide o vnútornú zmenu človeka. „Tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa Božími deťmi.“ Tá väčšia spravodlivosť, ktorú Ježiš vyžaduje, spočíva v našej odovzdanosti. Dať Bohu, čo je Božie. Človek je určený, aby sa stal Božím obrazom a teda patrí Bohu, je Božím vlastníctvom. Dať sa Bohu, to je súčasne víťazstvo nad sebou samým. Dať sa Bohu a zároveň prijať Boha v osobe Ježiša Krista.
    „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ!' Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: ,Hlupák,' pôjde pred Veľrada. A kto mu povie: ,Ty bohapustý blázon,' pôjde do pekelného ohňa.“ Boh vyžaduje úctu k človeku. Aj toto vyplýva z nášho predurčenia. Človeku ako Božiemu obrazu patrí úcta. Boh, jeho Stvoriteľ, má nesmiernu úctu voči svojmu človeku. Nielen dokonaná vražda patrí pred súd, ale už dobrovoľne živená nenávisť patrí pred súd. Povedať niekomu: „ty bohapustý blázon“ je niečo také, ako zobrať mu vieru v Boha, ktorý ho miluje a chce spasiť. Je to opak toho, ako sa Boh díva na človeka.
    „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ Prístup k Bohu majú len ľudia so zmiereným srdcom. Len tí, ktorí nikoho nevylučujú ani zo svojej a ani z Božej lásky. Ktorí súhlasia s tým, že On chce spasiť všetkých ľudí. Boh neprijme ani obetu ľudí, ktorí nechcú odpustiť. Možno i preto sa často necítime Bohom prijatí, že si túto Božiu požiadavku zmierenia vážne k srdcu neberieme.
    „Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera." Pokonaj sa včas, kým je ešte čas. Neodpustené veci vedia vyvolať veľké psychické tlaky v človeku, ktoré často vedú až k fyzickým ochoreniam. Spomínam si na prípad ženy, ktorej lekári zistili rozsiahle metastázy. Od onkológa dostala zalepenú obálku pre obvodného lekára. Bola zvedavá, čo jej našli a obálku otvorila. Našla tam hroznú diagnózu a blízku smrť. Keď si to uvedomila, začala sa možno po mnohých rokoch znovu modliť. Pri modlitbe dostala vnuknutie, ktoré ju viedlo k tomu, aby sa snažila zmieriť s Bohom i s ľuďmi. Chodila po dedine a prosila o odpustenie tých, ktorým ublížila, alebo o zmierenie tých, ktorí ublížili jej. Výsledok bol veľmi zaujímavý. Metastázy zmizli a ona po dvojročnej invalidite mohla znovu nastúpiť do práce. Aj toto je sila a dôsledok odpustenia a zmierenia.