1. pôstny štvrtok – (Mt 7,7-12)
V dnešnom evanjeliu nás Pán
Ježiš učí dôvere v Božiu dobrotu. Najprv nás vyzýva k vytrvalosti: „Proste a
dostanete. Hľadajte a nájdete. Klopte a otvoria vám.“ Postoje ku ktorým nás
Ježiš vyzýva sú vlastne odskúšané ľudské prístupy. Už ľudia často vyhovejú
človeku pre jeho neodbytnosť, možno ani nie tak z lásky, ale pre to, aby konečne
mali od neho pokoj. O čosi lepšie sa chováme ku svojím blízkym: „Alebo je medzi
vami človek, ktorého by syn poprosil o chlieb, a on by mu dal kameň?“ Bohužiaľ v
našej dobe sú aj takí ľudia, ktorí vlastným deťom neprajú a nežehnajú. Ale medzi
ľuďmi, ktorí sa otvárajú Božiemu Slovu, sa to nestáva. Ježiš sa prihovára práve
takým ľuďom, ktorí ho nasledujú.
Nakoniec nás Pán vyzýva uvažovať: „Keď teda vy, hoci ste zlí,
viete dávať dobré dary svojim deťom; o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na
nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.“ Pán Ježiš nás paušálne hodnotí ako
zlých ľudí. Prečo? Lebo človek v stave, v akom sa rodí následkom dedičného
hriechu, nemá v srdci Božiu lásku a dobrotu. Teda aj ten najcharakternejší
človek, ak sa neotvorí Kristovi, trpí touto bytostnou zlobou. My sme zlí a
predsa vieme pre svojich urobiť čosi dobré! Už medzi rodičmi a deťmi existuje
puto akejsi prirodzenej lásky, ktoré nám vlieva dôveru v rodičov. A to sme
všetci ranení bezbožnosťou, nemáme v srdci Božiu lásku, pre ktorú sme stvorení.
Ale Pán Ježiš chce tým povedať čosi iné, chce poukázať na
toho, ktorý jediný je skutočne dobrý alebo ešte lepšie povedané Dobro samo: „O
čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.“ Naša
dôvera v Boha môže čerpať z našej skúsenosti s „dobrými“ ľuďmi. Na Orave sa
hovorí: „Pán Boh je dobrý človek!“ Stretnutie s dobrým človekom vedie k dôvere v
Boha. Boh je Láska a pohnútkou každého jeho činu je Láska.
Sv. Lukáš trošku v inej forme zachytil tento Ježišov výrok:
„o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!" (Lk 11,13) Teda
namiesto dobrých vecí, ktoré sa nachádzajú u Matúša, je u Lukáša Duch Svätý,
bytostná dobrota Boha, ktorý je tou najúžasnejšou skutočnosťou a zároveň rieši
problém zlého človeka. Keď je v nás Duch Svätý, tak sme bytostne dobrí ľudia a
máme otvorený prístup k Bohu. Teda v modlitbe nejde natoľko o to, čosi pozemské
si vyprosiť, ale skôr ide o to, prosiť aby sa Boh vrátil do človeka, aby sa v
nás zjavilo jeho kráľovstvo a aby sme znovu mohli žiť na tej úrovni, ktorú Adam
svojím hriechom stratil a ktorú nám zjavuje Kristus – Bohočlovek.
Jeden staroveký kresťanský autor hovorí o modlitbe:
„Modlitba, čiže rozhovor s Bohom, je najvyšším dobrom, lebo je spoločenstvom a
zjednotením s Bohom. Ako sa telesné oči rozjasňujú, keď vidia svetlo, tak aj
duša upriamená na Boha je ožiarená jeho nevýslovným svetlom. Hovorím o modlitbe,
ktorá nie je zvyková, ale vychádza z duše; ktorá nie je obmedzená na určitý čas
alebo hodinu, ale sa koná stále, v noci i vo dne. Lebo nestačí, keď sa duch len
vtedy narýchlo pozdvihne k Bohu, keď sa sústredíme na modlitbu; ale aj vtedy,
keď nás zamestnávajú nejaké úlohy, či už starostlivosť o chudobných, či iné
starosti alebo užitočné dobročinné skutky, máme do toho miešať túžbu po Bohu a
spomienku naňho, aby sa všetko láskou k Bohu, sťa soľou okorenené, stalo
lahodným pokrmom pre Pána vesmíru. A stále, cez celý život môžeme sa tešiť zo
zisku, ktorý plynie z toho, že mu venujeme viac času.
Modlitba je svetlom duše, pravým poznaním Boha,
prostredníčkou medzi Bohom a ľuďmi. Duch, modlitbou povznesený až do neba,
objíma Pána v nevýslovnom šťastí. Dychtí po božskom mlieku ako dieťa, keď volá s
plačom matku. Chce, aby sa splnili jeho vlastné túžby, no dostáva lepšie dary,
ako je celý viditeľný svet.
Modlitba je úctyhodná sprostredkovateľka pred Bohom, rozveseľuje srdce a utišuje
jeho túžby. Keď hovorím o modlitbe, nemysli si, že sú to slová. To je túžba po
Bohu, nevýslovná láska, ktorá nepochádza od ľudí, ale má pôvod v Božej milosti.
Aj Apoštol o nej hovorí: „My nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a
sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“
Ak Pán niekomu daruje takúto modlitbu, je to bohatstvo, ktoré
nemôže byť odňaté. Je to nebeský pokrm, ktorý nasycuje dušu: kto ho ochutná,
vzplanie večnou túžbou po Pánovi, akoby jeho dušu rozpaľoval najhorúcejší oheň.
Túto modlitbu potom svojím úsilím zdokonaľuj: Okrášľuj svoj
dom skromnosťou a pokorou, rozjasňuj ho svetlom spravodlivosti; vyzdobuj svoj
dom dobrými skutkami ako ušľachtilým zlatým poťahom a namiesto maľovky a
ozdobných kameňov použi vieru a veľkodušnosť. A nad celú stavbu polož na
dokončenie domu modlitbu ako strechu. Tak pripravíš Pánovi dokonalý príbytok a
prijmeš Pána ako v skvelom kráľovskom paláci. A skrze jeho milosť budeš vlastniť
naozaj jeho samého ako obraz umiestnený v chráme duše.“ (Z Homílií
Pseudo-Chryzostoma; Supp., Hom. 6 De precatione: PG 64, 462-466)