1. pôstny štvrtok – (Mt 7,7-12)

    V dnešnom evanjeliu nás Pán Ježiš učí dôvere v Božiu dobrotu. Najprv nás vyzýva k vytrvalosti: „Proste a dostanete. Hľadajte a nájdete. Klopte a otvoria vám.“ Postoje ku ktorým nás Ježiš vyzýva sú vlastne odskúšané ľudské prístupy. Už ľudia často vyhovejú človeku pre jeho neodbytnosť, možno ani nie tak z lásky, ale pre to, aby konečne mali od neho pokoj. O čosi lepšie sa chováme ku svojím blízkym: „Alebo je medzi vami človek, ktorého by syn poprosil o chlieb, a on by mu dal kameň?“ Bohužiaľ v našej dobe sú aj takí ľudia, ktorí vlastným deťom neprajú a nežehnajú. Ale medzi ľuďmi, ktorí sa otvárajú Božiemu Slovu, sa to nestáva. Ježiš sa prihovára práve takým ľuďom, ktorí ho nasledujú.
    Nakoniec nás Pán vyzýva uvažovať: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom; o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.“ Pán Ježiš nás paušálne hodnotí ako zlých ľudí. Prečo? Lebo človek v stave, v akom sa rodí následkom dedičného hriechu, nemá v srdci Božiu lásku a dobrotu. Teda aj ten najcharakternejší človek, ak sa neotvorí Kristovi, trpí touto bytostnou zlobou. My sme zlí a predsa vieme pre svojich urobiť čosi dobré! Už medzi rodičmi a deťmi existuje puto akejsi prirodzenej lásky, ktoré nám vlieva dôveru v rodičov. A to sme všetci ranení bezbožnosťou, nemáme v srdci Božiu lásku, pre ktorú sme stvorení.
    Ale Pán Ježiš chce tým povedať čosi iné, chce poukázať na toho, ktorý jediný je skutočne dobrý alebo ešte lepšie povedané Dobro samo: „O čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia.“ Naša dôvera v Boha môže čerpať z našej skúsenosti s „dobrými“ ľuďmi. Na Orave sa hovorí: „Pán Boh je dobrý človek!“ Stretnutie s dobrým človekom vedie k dôvere v Boha. Boh je Láska a pohnútkou každého jeho činu je Láska.
    Sv. Lukáš trošku v inej forme zachytil tento Ježišov výrok: „o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!" (Lk 11,13) Teda namiesto dobrých vecí, ktoré sa nachádzajú u Matúša, je u Lukáša Duch Svätý, bytostná dobrota Boha, ktorý je tou najúžasnejšou skutočnosťou a zároveň rieši problém zlého človeka. Keď je v nás Duch Svätý, tak sme bytostne dobrí ľudia a máme otvorený prístup k Bohu. Teda v modlitbe nejde natoľko o to, čosi pozemské si vyprosiť, ale skôr ide o to, prosiť aby sa Boh vrátil do človeka, aby sa v nás zjavilo jeho kráľovstvo a aby sme znovu mohli žiť na tej úrovni, ktorú Adam svojím hriechom stratil a ktorú nám zjavuje Kristus – Bohočlovek.
    Jeden staroveký kresťanský autor hovorí o modlitbe: „Modlitba, čiže rozhovor s Bohom, je najvyšším dobrom, lebo je spoločenstvom a zjednotením s Bohom. Ako sa telesné oči rozjasňujú, keď vidia svetlo, tak aj duša upriamená na Boha je ožiarená jeho nevýslovným svetlom. Hovorím o modlitbe, ktorá nie je zvyková, ale vychádza z duše; ktorá nie je obmedzená na určitý čas alebo hodinu, ale sa koná stále, v noci i vo dne. Lebo nestačí, keď sa duch len vtedy narýchlo pozdvihne k Bohu, keď sa sústredíme na modlitbu; ale aj vtedy, keď nás zamestnávajú nejaké úlohy, či už starostlivosť o chudobných, či iné starosti alebo užitočné dobročinné skutky, máme do toho miešať túžbu po Bohu a spomienku naňho, aby sa všetko láskou k Bohu, sťa soľou okorenené, stalo lahodným pokrmom pre Pána vesmíru. A stále, cez celý život môžeme sa tešiť zo zisku, ktorý plynie z toho, že mu venujeme viac času.
    Modlitba je svetlom duše, pravým poznaním Boha, prostredníčkou medzi Bohom a ľuďmi. Duch, modlitbou povznesený až do neba, objíma Pána v nevýslovnom šťastí. Dychtí po božskom mlieku ako dieťa, keď volá s plačom matku. Chce, aby sa splnili jeho vlastné túžby, no dostáva lepšie dary, ako je celý viditeľný svet.
Modlitba je úctyhodná sprostredkovateľka pred Bohom, rozveseľuje srdce a utišuje jeho túžby. Keď hovorím o modlitbe, nemysli si, že sú to slová. To je túžba po Bohu, nevýslovná láska, ktorá nepochádza od ľudí, ale má pôvod v Božej milosti. Aj Apoštol o nej hovorí: „My nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“
    Ak Pán niekomu daruje takúto modlitbu, je to bohatstvo, ktoré nemôže byť odňaté. Je to nebeský pokrm, ktorý nasycuje dušu: kto ho ochutná, vzplanie večnou túžbou po Pánovi, akoby jeho dušu rozpaľoval najhorúcejší oheň.
    Túto modlitbu potom svojím úsilím zdokonaľuj: Okrášľuj svoj dom skromnosťou a pokorou, rozjasňuj ho svetlom spravodlivosti; vyzdobuj svoj dom dobrými skutkami ako ušľachtilým zlatým poťahom a namiesto maľovky a ozdobných kameňov použi vieru a veľkodušnosť. A nad celú stavbu polož na dokončenie domu modlitbu ako strechu. Tak pripravíš Pánovi dokonalý príbytok a prijmeš Pána ako v skvelom kráľovskom paláci. A skrze jeho milosť budeš vlastniť naozaj jeho samého ako obraz umiestnený v chráme duše.“ (Z Homílií Pseudo-Chryzostoma; Supp., Hom. 6 De precatione: PG 64, 462-466)