1. pôstny utorok - (Mt 6,7-15)

    Dnešné evanjelium nám odhaľuje tajomstvo kresťanskej modlitby. Kvalita modlitby sa nemeria množstvom prednesených slov. Ani spása sveta nezáleží od množstva našich slov. Pán Ježiš vyslovene hovorí, že pri modlitbe nemáme mnoho hovoriť ako pohania. Mnohovravnosť nevedie k vyslyšaniu a Boh nemá v nej záľubu a nie je ani nutná, pretože Boh vie všetko. Bohu o svojich problémoch nemáme hovoriť v domnienke, že snáď o nich nevie. O svojich problémoch nehovoríme s ním kvôli Nemu, ale kvôli sebe. „Veď váš Otec vie, čo potrebujete prv, ako by ste ho prosili.“ Zmyslom modlitby nie je snaha informovať Boha. Hovoriť o svojich problémoch s Pánom Bohom máme preto, aby sme si my uvedomili, že On o nich vie. Dokonca zmyslom modlitby nemôže byť ani snaha presvedčiť Boha, aby bol milosrdný, pretože On sám je vo svojej podstate Nekonečne milosrdný. My sa nemáme snažiť svojimi modlitbami vylúdiť milosrdenstvo z hlbiny jeho srdca, ale máme v Lásku Božiu veriť a v modlitbe toto Božie milosrdenstvo zakúšať. Naša modlitba má mnoho chýb. Predovšetkým je to naše zlé bytie, ktoré po hriechu zostáva hriešne. Často sa tiež nemodlíme s vierou a s láskou.
    Pán Ježiš hovorí: „Vy sa budete modliť takto!“ A potom nasleduje modlitba „Otče náš“. Modlitba „Otče náš“ obsahuje všetko, čo potrebuje kresťan povedať Bohu. Tajomstvo Ježišovej modlitby nespočíva v nejakých nových slovách ale v novom duchu. Ježiš sa modlil v Duchu Svätom. Modlitba Otče náš bola zjavená preto, aby si každý z nás podľa nej opravil svoju osobnú modlitbu. Naša osobná modlitba je chorá. Všimnite si sami, začo sa prednostne modlíte, keď sa modlíte. Za zdravie, za pozemské veci.... Mohli by sme povedať, že sa modlíme prednostne a na prvom mieste za zachovanie a rozvoj svojho ega a to sa Pánu Bohu nemôže páčiť.
    Modlitba Otče náš je vzorom našej osobnej aj spoločné modlitby. Modlitba Otče náš, je modlitba, ktorá nás chce predovšetkým naučiť správnemu postoju voči Bohu. Boh je Otec. Pán Ježiš dokonca užíva výraz, ktorý by sme do slovenčiny preložili najvhodnejšie ako tati. Pán Ježiš oslovuje Boha ako dieťa svojho otca. Aj keď môžeme Boha osloviť až takto familiárne, predsa si musíme uvedomovať, že On je na nebesiach, že absolútne prevyšuje všetko, čo poznáme a čo sme. Máme sa s ním rozprávať nielen formálne a úradne a to, čo sme sa naučili kedysi v katechizmu, ale zo srdca, svojimi vlastnými slovami, tak ako s otcom. Ktorému otcovi by sa páčilo, keby mu deti miesto rozhovoru s ním sústavne recitovali naučené básničky. Boh je náš Otec a Stvoriteľ, s ktorým môžeme hovoriť o všetkom. Nikto nám nemôže lepšie rozumieť ako On, ktorý nás stvoril. Do modlitby máme vložiť celý svoj život. Ježiš ma však učí, že Boh nie je len mojím Otcom, ale predovšetkým naším Otcom, že mu záleží na tom, aké sú moje vzťahy k ostatným. Nemôžem ísť svojou individualistickou cestou k Bohu. Učí nás, že jednou z hlavných podmienok vypočutie našich prosieb je zmierenie a odpustenie ostatným ľuďom. Ak tak neurobíme, ani Boh neodpustí nám.
    Naše prvoradé úsilie v živote a prvý prosba v modlitbe má byť zameraná nato, aby jeho meno bolo vyvýšené a uctené. Boh sám v sebe nepotrebuje posvätenie, ale posvätiť sa má jeho meno vzhľadom k nám ľuďom, pretože my nezmýšľame správne o Bohu. Židia mali vo zvyku, vždy keď počuli meno Božie, hovoriť: „Nech je posvätené, nech je vyvýšené!“ Božie meno mali v nesmiernej úcte, vo väčšej úcte ako meno svojej matky a otca. Nikdy ho zbytočne nevyslovovali, ale nahradzovali ho slovom hebr. Adonaj, gr. Kyrios čo prekladáme ako Pán.
    Ďalej máme veľmi úpenlivo prosiť za príchod Božieho kráľovstva. Žijeme vo vyhnanstve ďaleko od Pána. Tento svet nie je našou vlasťou. Nemáme sa ho kŕčovito držať až tak, že nás doslova a do písmena musí Boh násilím vytrhnúť z nášho vyhnanstva. Naša smrť často pripomína skôr tragédiu o troch dejstvách, než radostný návrat domov. Keď vplyvom rokov začíname pociťovať ťarchu a kliatbu tohto života, o to úpenlivejšie volajme: „Príď, Pane Ježišu!“, „Príď, kráľovstvo tvoje!“
    Ďalej máme prosiť nie o to, aby sa stalo ako my chceme a potom sa hnevať, že Pán Boh neurobil to, čo sme chceli, ale máme prosiť, aby sa stala jeho vôľa. „Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi!“ Nebo je práve preto blaženým miestom, že tam všetci a všetko plní Božiu vôľu. Plnenie Božej vôle je láska.
    Až potom môže nastúpiť naša prosba o chlieb. „Chlieb náš každodenný, daj nám dnes!“ Niektorí cirkevní otcovia sa domnievajú, že to nie je prosba za bežný chlieb, ale že sa tu myslí skôr na „náš“ kresťanský chlieb, ktorým je Ježiš v Eucharistii. Prosíme o to, aby sme z Ježišovho tajomstvo mohli žiť každý deň. Sv František vo svojom výklade k modlitbe „Otče náš“ tiež hovorí: „Chlieb náš každodenný, svojho premilého Syna, daj nám dnes!“
„A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom!“ Pri tejto prosbe by sme sa mali zastaviť a premýšľať, či sme odpustili a či sme ochotní odpustiť každému, lebo tu prosíme, aby Boh použil na nás rovnakú mieru, ako používame my voči druhým. Ak zistím, že sa túto prosbu nemôžem s čistým svedomím modliť, mal by som skončiť a ísť sa najprv zmieriť so svojím protivníkom. Keď viem, že som niekomu ublížil, mám napraviť, čo som urobil zlé. Na záver máme pokorne prosiť, aby sme neboli uvedení do pokušenia a aby sme boli oslobodení od skúsenosti so zlým a so zlom.