3. pôstna nedeľa „C“ - (Lk 13,1-9)

    Dnešné evanjelium nám ukazuje reakciu Pána Ježiša na zvesť o katastrofe, ktorá postihla určitú skupinu ľudí. Jeho súčasníci mali tendenciu všetko vykladať ako tresty za hriechy. Teda tí, ktorí takto ťažko trpeli, museli byť podľa nich aj mimoriadni hriešnici. Pán Ježiš ich usmerňuje v tom zmysle, že neboli o nič horší ako ostatní a že ani my nie sme lepší ako oni a ak nebudeme robiť pokánie, všetci rovnako zahynieme. To platí aj o nás. Aj my sme vnútorne presvedčení, že tie miesta na zemi, ktoré postihujú nejaké prírodné katastrofy, sú miestami, kde žijú horší ľudia ako my a nie je to pravda. Ak nebudeme robiť pokánie, všetci rovnako zahynieme.
    Ale čo to je pokánie? Kto dnes ešte správne rozumie tomuto slovu? Potreba pokánia patrí k základným požiadavkám Písma Svätého. Skutočnosť pokánia si môžeme predstaviť ako výšivku. Na jednej strany sa objavujú krásne vzorky, z druhej strany nevkusná spleť uzlíkov a nití. Pokánie má tiež dve stránky. Tá škaredá strana nám predstavuje odvrat od hriechu, zápas s hriechom, na druhej strane sa objavuje návrat k Otcovi.
    V liste sv. Pavla Rimanom čítame, že naším najväčším hriechom je ASEBEIA. Doslova toto slovo prekladáme ako bezbožnosť a možno si povieme: Toto slovo sa snáď netýka nás zbožných. Pre nás zbožných by som to slovo skôr preložil ako sebestačnosť. Snaha vystačiť si sám. Žiť sám pre seba a podľa seba. Človek si aj svoju zbožnosť môže vytvárať podľa svojho vkusu a nie podľa Božích požiadaviek. Doslova táto bezbožnosť vyjadruje stav odmietnutia Boha ako Boha, stav nevďačnosti voči Bohu a stav odmietnutia oslavy Boha svojho Stvoriteľa. Do tohto stavu odmietnutia Boha zaznieva Ježišova výzva k pokániu.
    Týchto troch oblastí sa týka aj naše pokánie. Predovšetkým je pokánie snahou počúvať Boha. Nechať aby Boh prehovoril do našich životov. Meniť svoj životný štýl, aby bol v zhode s Božím Slovom. Pokánie – gr. metanoia znamená potrebu zmeniť zmýšľanie, zmýšľať ako Ježiš Kristus a to dokážeme len vtedy, keď budeme pravidelne čítať a meditovať Božie Slovo a snažiť sa žiť Božie Slovo.
    Potom sa naše pokánie dotýka vďačnosti. Aby sme boli Bohu vďační. Aby sme žili eucharistickí. Eucharistia to je naše vďakočinenie a naša oslava Boha. Nemôže správnym spôsobom Boha osláviť človek, ktorý ho neprijíma a nezakusuje v sebe jeho moc. Možno sa naše pokánie predovšetkým týka práve zmeny postojov, vďačnosti a oslavy Boha
    Kajúcnosť je čnosť, ktorá nám umožňuje robiť správnym spôsobom pokánie. Výsledkom, ku ktorému nás čnosť kajúcnosti dovedie, je znovu nadviazanie kontaktov s Božím svetom a to správnym spôsobom. Kajúcnosť vedie k ospravedlneniu v Božích očiach. Kajúcnosť je zvláštnym spôsobom blízka práve nám nasledovníkom sv. Františka z Assisi, pretože Františkova duchovná škola je školou kajúcnosti a aj prvé spoločenstvo bratov sv. Františka ľudia nazvali „kajúcnici z Assisi“. O sv. Františkovi sa dozvedáme: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy.“ A brat Egíd hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný otec, lebo vám hovorí to najlepšie.“ Nádhera pravej kajúcnosti je v tom, že vedie k obnove strateného vnútorného života. Namiesto vnútornej prázdnoty objavuje človek znovu život z Boha.
    Kresťanský duchovný boj to je cesta žitého pokánia, žitej kajúcnosti. Kajúcnosť je ustavičné hľadanie strateného božieho priateľstva, ustavične hľadanie Boha. Vieme z Božieho Slova a aj z teológie, že žijeme, existujeme a hýbeme sa v Bohu. Toto Božie prostredie je pre našu dušu rovnako dôležité ako vzduch pre telo. Boh nás v každej chvíli udržuje v bytí a človek akoby bol zakliaty, nevníma túto Božiu moc a lásku. Boh stále človeka preniká svojou láskou a človek, akoby stratil zmysel pre Boha. Niečo podobné, ako keby ste Slepého pozvali na Západ Slnka. Celá krása ostáva bez odozvy, lebo on nevidí. Medzi človekom a Bohom leží tajomný ale veľmi silný múr rozdelenia a tento múr tvorí hriech.
    Kajúcnosť ako snaha znovu nájsť pramene života je vlastne úsilím o čistotu srdca. Dokiaľ je v mojom srdci hriech, nemôže do neho v plnej moci a sile vstúpiť Duch Boží. Žitá kajúcnosť to je zápas s hriechom. U mnohých bratov a sestier sa úplne vytratilo vedomie, že s hriechom treba bojovať a nielen ho vyznávať vo svätej spovedi., ale mu aj aktívne odporovať. Mnohí kresťania prijímajú hriech ako realitu, s ktorou sa musíme akosi vyrovnať a hľadajú možné i nemožné kompromisy., aby v tomto svete ovládanom hriechom mohli akosi bez úrazu prežiť. Svoje kompromisy zdôvodňujeme tým, že to ináč v tomto svete nejde, ale zabúdame, že tento svet sme vytvorili svojimi nesprávnymi postojmi my sami.
    Ako môžeme vystúpiť z tohto začarovaného kruhu? Tak, že sa budeme riadiť Božím Slovom a nie vlastnou chytrosťou. To je aj podstata pokánia. Zmeňte zmýšľanie, zmýšľajte ako Ježiš Kristus. Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa je naklonená ku zlu. Musíme robiť to, čo Ježiš vyžaduje do svojich učeníkov: „Ak chce ísť niekto za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma!“ Teda je nutné seba zaprieť a nasledovať Krista, žiť Krista. Zaprieť sám seba je niečo iné ako naše sebazaprenie. Sebazaprenia môžu byť určitými dielčími krokmi k zapretiu seba ale úplne ho neuskutočňujú. Pán Ježiš hovorí: „Ak sa nezrieknete všetkého, čo máte, nemôžete byť mojimi učeníkmi.“
    Zaprenie seba to je predovšetkým zrieknutie sa sebavlastnenia. Je to darovanie sa Kristovi. Naša vydanosť. To, že niekto existuje sám pre seba bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nie je v poriadku. Sv. Pavol stav skutočného kresťana vyjadruje slovami: „Či žijeme, či umierame, Pánovi sme!“ Žitá kajúcnosť to je boj s naším egom. Snaha žiť Božie Slovo. Dať prednosť Božiemu Slovu pred pokušením, žiť len pre seba a podľa seba. Kajúcnosť je snaha o čistotu srdca a čisté srdce nás vedie k poznaniu Boha. Kajúcnosť je snaha o obnovu dýchania našej duše z Boha.
    Sv. Ján z Kríža nám vydáva takéto svedectvo: „Duša zjednotená s Bohom a pretvorená v neho dýcha v Bohu pre Boha akýmsi najhlbším dychom, podobným Božiemu, ktorým Boh v nej prítomný dýcha sám v sebe ako jej vzor. Toto chcel, nakoľko to chápem, vyjadriť sv. Pavol, keď povedal: „Pretože ste synmi, poslal Boh do vašich sŕdc Ducha Svojho Syna a on volá Abba, Otče.“ To sa deje v dokonalých mužoch. A niet sa čo diviť, že duša je schopná niečoho tak vznešeného. Veď ak jej Boh dáva tú milosť, že môže dospieť k jednote podobnej tej božskej v Najsvätejšej Trojici, prečo by bolo prosím, neuveriteľné, že aj ona myslí, poznáva a miluje v Trojici, spolu s Trojicou, a to v najväčšej podobnosti s ňou, ale iba účasťou, lebo to v nej pôsobí Boh? Duše stvorené na to, aby ste sa kochali v týchto vynikajúcich daroch, čo robíte? Okolo čoho sa točia vaše túžby? Aká žalostná je slepota Adamových detí, keď nevidia, hoci ich zalieva toľké svetlo, a sú hluché na také hlasné volanie.“