Piata pôstna nedeľa „A“

    Evanjelium „O slepom od narodenia“, ktoré sme mali možnosť počuť minulú nedeľu, nám postupne otváralo duchovný zrak, aby sme pochopili, kto je Ježiš. Podobne ako slepec, aj my sme najprv poznávali v Kristovi nesmiernu ľudskú dobrotu, potom sme si uvedomili jeho moc, ktorou disponuje a to nás doviedlo až k tomu, že sme pred ním padli na kolená, ako pred Bohom. Dnešné čítanie z evanjelia podľa sv. Jána vzbudzuje v nás ešte väčšiu istotu viery. Ježiš robí niečo, čo je ľudský nemožné. Kriesi človeka štyri dni po smrti.
    Už pred narodením Pána Ježiša existovalo v židovstve presvedčenie o tom, že určité skutočnosti dokáže urobiť jedine Mesiáš. Išlo o tak zvané mesiášske zázraky. Sem napríklad patrilo uzdravenie malomocného, alebo vyhnanie zlého ducha z hluchonemého človeka, alebo otvorenie očí slepému od narodenia. Jedným z týchto zázrakov bolo aj vzkriesenie mŕtveho na štvrtý deň. Verilo sa, že aj zbožný rabín alebo spravodlivo žijúci Žid, dokáže silou svojou modlitby do troch dní po smrti vzkriesiť mŕtveho. Verilo sa tomu preto, lebo vládlo presvedčenie, že tri dni po smrti sa duša zosnulého ešte stále pohybuje v blízkosti svojho tela. Ale na štvrtý deň už musela na boží príkaz opustiť pozemskú realitu a už nebolo v ľudskej moci priviesť takúto dušu naspäť do tela. Len Mesiáš, o ktorom sa verilo, že bude zvláštnym spôsobom spojený s Bohom, to môže urobiť.
    Kráľovi Dávidovi prorok Nátan, v súvislosti so stavbou chrámu, predpovedal: „Až sa tvoje dni dovŕšia a ty sa uložíš na odpočinok k svojim otcom, ustanovím po tebe potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví dom môjmu menu a ja upevním jeho kráľovský trón naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom... Tvoj dom a tvoje kráľovstvo budú trvať predo mnou naveky, tvoj trón bude upevnený navždy!“ (2 Sam 7,12 – 14.16). Z povedaného jasne vyplýva to, v čo veríme, že Mesiáš je Pravý Boh ale súčasne pravý človek. O tom nakoniec hovoria aj ostatní proroci, ktorí toto bohoľudské tajomstvo postupne vo svojich predpovediach odhaľujú. A Ježiš naozaj v dnešnom evanjeliu, vzkriesením Lazára, potvrdzuje svoje výnimočné spojenie s Bohom.
    Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu o sebe záväzne prehlasuje: „Ja som vzkriesenie a život!“ Koľko vedeckých teórii sme už počuli o vzniku života. Každá nová vyvracia platnosť predošlej, lebo život nie je vôbec samozrejmosťou. V celom vesmíre vládnu sily a zákony entropie, teda opačne sily ako sily organizujúce živú hmotu. Prečo sa živá hmota chová proti zákonom hmoty. Zákony entropie hovoria, že sa vesmír „snaží“ všetko zjednodušiť a priviesť k vyrovnaniu, mohli by sme povedať k pokoju smrti. Energetická hladina sa snaží vyrovnať so svojím okolím. Zložité organické molekuly sa rozkladajú na jednoduchšie. Ale prečo potom život vytvára komplikované štruktúry, ktoré majú v sebe odlišné prostredie ako okolie, inú teplotu, iný vnútorný tlak, iné vnútorné počasie. Ako môže tá istá hmota hovoriť ráz áno k životu a ráz nie. Prečo len do určitého času platí áno k životu a potom behom pár dni nastupuje v tom istom tele, ktoré sa po materiálnej stránke až tak veľmi nezmenilo, rozklad. Život nie je len hmotný fenomén, aj keď sa skrze hmotu prejavuje a nedá sa vysvetliť len hmotou.
    Život je informácia vložená do hmoty. Ale ani toto nie je dostačujúca definícia. Aby informácia dávala zmysel, musí tu byť akási dohoda medzi tvorcom informácie a čitateľom. Dieťa nevie čítať, lebo nevie, čo ktoré písmeno podľa ľudskej dohody znamená. A podobne je to aj z informáciou vloženou do hmoty DNK. Je tam v štvorznakovom kóde uložený program života. Podľa tohto kódu vytvára bunka potrebné bielkoviny. Ale kód nie je čitateľný sám zo seba, kdesi nad ním musí byť dohoda, čo ten, ktorý znak znamená a schopnosť čítať tento kód. A to je záhada pre vedu i filozofiu. Evanjeliu nám odhaľuje pravda o tom, že život nie je čosi, ale Ktosi. Ježiš je Logos, Božie Slovo, Informácia a zároveň Život. Život je naozaj pôvodu mimozemského, dokonca môžeme povedať nadprirodzeného. Život je Ktosi väčší ako my. My žijeme, máme účasť na živote, sme živý ale nie sme Život. Boh je Život.
    Ježiš sa však nezjavuje len ako Život, ale aj ako Vzkriesenie. Vzkriesenie je možnosť obnovy všetkého, čo hriech zahubil, či už ide o mŕtvych ľudí, potratené deti, alebo vyhynuté prírodne druhy. Boh, ktorý stvoril pozemský život, má moc ho znovu oživiť v tej istej vznešenosti, funkčnosti a zložitosti. Je zaujímavé, že hriešny človek dokáže veriť, že sa tento úžasný projekt života kedysi sám poskladal, ale takmer s istotou tvrdí, že po smrti už nič nebude, lebo taká zložitosť sa predsa nemôže len tak znovu sama poskladať. Boh, ktorý stvoril život má moc vytvoriť ho znovu v celej jeho kráse a zložitosti, ako to ukazuje Ježiš vzkriesením Lazára.
    Viera a modlitba vďaky robí veľký zázrak. Ježiš sa modlí: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale povedal som to pre zástup, čo tu stojí, aby uveril, že si ma Ty poslal." A keď to povedal, zvolal mocným hlasom: „Lazár, poď von!" Človek nikdy nie je natoľko mŕtvy, žeby nepočul na Boží hlas. A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plachtami a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedala: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!" V Ježišovej dobe mala táto výzva svoje opodstatnenie. Život v osobe Pána Ježiša bol prítomný na tomto svete medzi ľuďmi. V našom čase je Ježiš v nebeskej sláve. A táto výzva dostáva skôr iný zmysel. Rozviažme mŕtveho! Nezväzujme ho svojimi citmi, nechajme ho odísť, nechajme ho ísť za Ježišom. To je snáď ta najväčšie služba lásky, ktorú môžeme preukázať mŕtvemu. Povzbudiť jeho vieru: „Pán je tu, volá ťa!" Preukázať mu veľkodušnosť a prepustiť ho na slobodu. Uvoľniť putá svojich citov a plný vďačnosti prepustiť zosnulého na Slobodu. Tešme sa spolu sním, že už je tam, kde život nekončí. Kde žiť znamená Kristus a kde smrť je pre neho ziskom!
    „Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho." Aj my verme, že Ježiš je Život v ešte omnoho úžasnejšom zmysle. Ježiš je Život našej duše. Sv. Ján hovorí, že „Kto má syna, má život, ale kto nemá Syna Božieho, nemá Večný Život." Naša duša po dedičnom hriechu stratila svoju vitalitu. Po hriechu nie je schopná žiadnej skutočnej čnosti. Všetko je to len pretvárka navonok. Ale keď prijmeme Krista, ako svojho Pána, keď ho v eucharistii prijímame, ako svoj Život, vtedy naša duša začne produkovať ovocie Ducha, ktorým je Láska, Radosť, Pokoj, Šťastie, Trpezlivosť.. Ozajstná Dobrota z Boha, človek ako Boží Obraz.
    Sv. František nás napomína týmito slovami: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Keď to nie je možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste oslobodení od hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu telo a krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pritom na pamäti, čo sám Pán hovorí: »Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný« (Jan 6,54) a »to konajte na moju pamiatku« (Lk 22,l9).“