3. pôstna nedeľa „A“ - (Rim 5,1-2.5-8, Jn 4,5-42)

    Dnešné čítanie z listu sv. apoštola Pavla Rimanom nám odhaľuje podstatu nášho náboženstva. „Bratia, pretože sme ospravedlnení z viery, skrze nášho Pána Ježiša Krista, žijeme v pokoji s Bohom.“ Hovorí sa tu o viere ako základe nášho náboženstva. Nie každé náboženstvo rovná sa viere. Ale kresťanstvo je postavené na viere. Ale, čo to vlastne viera je? Keď prichádza nový človek na tento svet, keď sa v okamihu počatia objaví v tele matky, prináša si so sebou úžasný Boží dar, psychológia ho zvykne nazývať „prvotná dôvera“. Základný postoj počatej ľudskej bytosti môžeme nazvať „viera - dôvera“. Viera sa tu javí, ako najzákladnejší pozitívny vzťah ku skutočnosti, do ktorej sme svojím stvorením vstúpili. Aj tento fakt nasvedčuje tomu, že sme stvorení pre Dobro. Dobro je pre nás normálne a samozrejme. Na dobro sme nastavení, po dobre túžime. Viera, ktorú Boh od nás očakáva, predpokladá dobro a zážitok dobra znovu vedie k viere. Boh je nekonečne Dobro a všetky jeho diela sú dobré.
    Prvotná dôvera spôsobuje, že naša duša je úplne obnažená a priechodná. Bez tohto základného pozitívneho postoja by v nás neexistovala žiadna otvorenosť a žiadne prijímanie. A vieme ako je zvlášť rozvíjajúci sa život odkázaný na prijímanie. Dokiaľ je tu viera, je tu aj otvorenosť a je tu schopnosť prijímať. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako duchovná úvaha o viere, sa týka tých najzákladnejších skutočností ako dýchanie, pitie materského mlieka, prijímanie potravy, uvoľnenosť v náruči matky, otca, ale aj vzdelávania a akéhokoľvek rastu. V tomto zmysle môžeme vieru definovať ako bytostnú otvorenosť, ktorá umožňuje prijímanie a z neho vyplývajúci rast. Viera je prvotinou lásky. Viera je ako otvorená náruč, ktorá umožňuje objatie a zakúsenie Boha – Lásky.
    Pán Ježiš hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ Často chápeme Spásu ako ovocie našich zásluh. Aj to tak povieme: „Keď budeš dobrý, budeš spasený!“ Keď sa apoštoli prekvapení Ježišovým tvrdením, že bohatí ťažko vojdú do neba, pýtajú: „Kto teda môže byť spasení?“ Ježiš jednoznačne prehlasuje: „Ľuďom je to nemožné!“ Človek sa nemôže spasiť sám. Spása je Božia akcia na záchranu hriešneho človeka a začína vierou, ako odovzdanosťou. Je to podobný princíp ako keď ideme na operáciu. Lekár nečaká od nás, že mu budeme pri operácii asistovať a dokonca nás uspí, aby sme neprekazili niektoré boľavé zásahy, ktoré sú potrebné k nášmu ozdraveniu. Spása je Božia operácia nutná k tomu, aby sa môj slušný život stal dobrým životom. Božie Slovo i Učenie Cirkvi nám hovorí, že do Božieho Kráľovstva vstupujeme vierou.
    Vieru nesmieme zamieňať so štúdiom a znalosťou teológie ani z nejakou morálnou čnosťou. Študovať teológiu v našom katolíckom prostredí môžu len tí nadanejší a morálne bezúhonní, ale veriť ako káže Ježiš môže aj mentálne zaostalý, alebo dokonca na smrť odsúdený lotor, prostitútka. Keď sa pozrieme do dnešného evanjelia a trošku popremýšľame o Samaritánke, keď si lepšie uvedomíme, kto bola táto žena, možno pochopíme, že jej stretnutie so Spasiteľom nebolo niečím, čo predchádzala nejaká čnosť. Bola to „vrcholne nezaslúžená milosť“. Niečo čo nevyplynulo z jej zásluh, ale z nesmiernej dobroty Ježišovho srdca, v ktorom sa zjavuje Boh. Možno jediný ľudský predpoklad z jej strany bolo jej sklamanie zo života. Hanba za seba samu. I to, že prišla na poludnie pre vodu, keď nikto iní nechodil, svedčí o tom, že pre svoju narušenú povesť sa ľuďom radšej vyhýbala. Kto vlastne bola táto žena? Čo o nej vieme? Dá sa povedať, že jej prvá vada v očiach jej súčasníkov spočívala v tom, že bola žena. Žena v staroveku a dokonca ešte aj v mravne vyspelom Izraeli, bola považovaná za čosi menejcenné. Žiadny rabín nevyučoval ženy. Preto sa aj apoštoli divili, že sa Ježiš rozpráva so ženou.
    Jej druhá vada bola v tom, že bola sektárka. Nepatrila k pravoverným. Samaritáni boli potomci prisťahovalcov, ktorých tam počas babylonského zajatia, priviezli na miesto pôvodných židovských obyvateľov z iných krajín, aby zem neostala pustá. Mali síce dobrú vôľu poznať Boha tejto krajiny, ale vytvorili si akúsi zmes židovstva s pohanstvom, preto ortodoxní židia nimi pohŕdali, dokonca ich chrám, ktorý si postavili na vrchu Garizim, zrovnali zo zemou. Preto sa navzájom nenávideli. Židia ich územie radšej z bezpečnostných dôvodov obchádzali.
    Tretím nedostatkom tejto ženy bola jej morálna situácia. Bola to žena, ktorá vo svojom živote vystriedala šiestich mužov. Ktovie koľko manželstiev vo svojom nešťastí sama rozbila? A predsa vidíme, že Ježiš s ňou vedie úžasný rozhovor, plný blažených prisľúbení. Ježiš neschvaľuje jej život, ale ju ani nesúdi. Mohli by sme ju nazvať „žena šesťkrát sklamaná zo svojho manželstva“. A práve jej, ktorú by sme mohli označiť ako morálnu trosku, práve jej Ježiš sľubuje úžasne veci: „Ale kto bude piť z vody, ktorú mu ja dám, nebude nikdy smädný; ba voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“
    Na tomto mieste chcem povzbudiť tých, ktorí podobne ako ona prežili sklamanie v manželstve a sú zranení v tej najcitlivejšej oblasti svojho života, či si za to môžu sami alebo je vina na partnerovi a oni sa dokonca cítia odstrčení ešte aj cirkvou od účasti na sv. prijímaní, aby sa zmocňovali Ježiša spôsobom, v ktorom im nikto nebude môcť brániť. Je jedna forma sv. prijímania, v ktorej vám nikto nemôže brániť a to je čítanie Božieho Slova, ktoré sv. Augustín nazýva „Sacramentum audibile“. Božie Slovo nie je menej hodnotnou sviatosťou ako Eucharistia. Aj niektoré cirkvi, ktoré sú rozvedené od katolíckej jednoty a stratili apoštolskú postupnosť a teda i možnosť a právo účastniť sa na Eucharistii, ktorá je vyjadrením jednoty v Cirkvi i v manželstve, žijú len z Božieho Slova a predsa ich Boh posväcuje a premieňa.
    Sv. Pavol vo svojom liste ďalej hovorí: „V ňom totiž máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej pevne stojíme, a chválime sa nádejou, že raz budeme mať účasť na Božej sláve. A táto nádej nás nesklame, lebo v našich srdciach sa rozlieva Božia láska skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ V osobe Ježiša Krista máme skrze vieru prístup k Božej milosti. V uznaní Ježiša. V uznaní Pravého Boha i pravého človeka v osobe Ježiša Krista.
    Základný hriech Adamov bol v tom, že prestal dôverovať Bohu, že uveril zlu, ktorým diabol znesvätil Božie meno. Naša základná spravodlivosť začína práve tam, kde Boha prestávame podozrievať zo zla. Kde veríme v Božiu lásku, ktorá išla pre nás až na smrť a to na smrť kríža. Ako hovorí sám Ježiš, Bohu sa môžeme správne klaňať len v Duchu a v Pravde. Nejde o akúsi abstraktnú poklonu Bohu v našom vedomí, mimo postavený chrám. Klaňať sa v Duchu, to znamená, klaňať sa v Duchu Svätom. Tak ako i sväté prijímanie je skutočne sväté, keď sa deje v Duchu Svätom, tak ako aj prijatie človeka je dokonale, keď sa deje v Duchu Svätom, tak aj naša poklona je ozaj poklonou Bohu, keď žijeme v Duchu Svätom. A Ducha Svätého sa zmocňuje v tej miere, nakoľko žijeme v Pravde Božieho Slova.
    Sv. Pavol hovorí: „A táto nádej nás nesklame, lebo v našich srdciach sa rozlieva Božia láska skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ Duch Svätý je bytostnou dobrotou Boha. To, čo Slovo zjavuje, to Duch Svätý svojou prítomnosťou spôsobuje v nás. Duch Svätý robí zo slušných ľudí, ľudí dobrých z Boha. Duch Svätý uzdravuje naše chcenie i konanie.