O b e t o v a n i a   P á n a

    Všimnime si v tomto rozjímaní tajomstvo „Obetovania Pána". Je to jedno z tajomstiev života Panny Márie. Je to tajomstvo jej pokory. V Marinom obetovaní ide o uznanie toho, že Boh je Otec a Pôvodca tohoto krásneho daru, ktorým je Boží Syn. Písmo Sväté nám hovorí: „Keď nadišiel pre nich, podľa Mojžišovho zákona, deň očisťovania, priniesli Ježiša do Jeruzalema, predstaviť ho Pánovi ako predpisuje Pánov zákon." Skúsme z tejto myšlienky vyvodiť niekoľko záverov pre svoj osobný i rodinný život:
    a) „Priniesli Ježiša do chrámu" Chrám podľa židovských predstav symbolizoval rajskú záhradu. Miesto, kde mal človek spoločenstvo s Bohom. Voviesť niekoho do chrámu, znamenalo, uviesť ho do spoločenstva s Bohom. Predstaviť mu Boha Otca, Stvoriteľa a Pána. Každý otec i matka dlhujú svojím deťom toto svedectvo. Toto svedectvo môže byť formulované podobnými slovami, alebo v tom istom zmysle, ako ho v knihe Makabejských formuluje matka pre svojich synov: „Neviem, ako ste vznikli v mojom lone. Ja som vám nedarovala ducha ani život, ani som nikomu z vás nedala dohromady všetky časti tela. Preto teda Stvoriteľ sveta, ktorý dáva vzniknúť človeku pri zrodení o pozná pôvod všetkých vecí, vám vo svojej milosti daruje život znovu, keď teraz dávate prednosť jeho zákonom pred sebou samým."
    Alebo si človek môže sám toto svedectvo vydať a pomodliť sa Žalm 139, ktorý hovorí: „Veď Ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky Tvoje diela sú hodné obdivu: a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred Tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil".
    Každý otec a matka dlhuje deťom svedectvo o Božej láske, ktorá nám darovala všetko, čo potrebujeme k existencii. Nielen svet okolo nás, ale nás samých stvoril. Jedine Boh vie, kto sa počne v živote matky. V knihe proroka Jeremiáša počujeme takúto myšlienku: „Poznal som ťa skôr, ako si sa počal v živote matky". Jedine Boh od úplného začiatku tvorí dieťa v živote matky. Je potrebné, aby obidvaja rodičia, otec i matka, vydali toto svedectvo svojím deťom o ich zázračnom pôvode. O úžasnosti Boha, ktorý ich stvoril. Je to veľmi potrebné, pretože len svedectvo dvoch vyznieva presvedčivo.
    b) „predstaviť ho Pánovi" Čo to znamená? To znamená uznať Božiu zvrchovanosť nad svojím dieťaťom. Boh tento život stvoril prostredníctvom vás, ale je treba za tento prijatý dar prísť poďakovať. „Predstaviť Pánovi" to znamená hovoriť Bohu o svojom dieťati, čiže modliť sa za neho. A tak isto voviesť dieťa do života modlitby. Do tajomstva osobnej modlitby. Viera je dôverný vzťah ku Kristovi. To je základný dar Ducha Svätého. Aj medzi nami sú mnohí, ktorí nikdy nemali dôverný vzťah k Bohu. Ktorí nikdy nepovedali Bohu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu ťa hľadám, za tebou túži moja duša za tebou túži moje telo." Nikdy osobne Pána Boha nepoznali. Cely život užívajú v styku s Bohom modlitebnú knižku, ale nikdy sa osobne a zo srdce Pánu Bohu neprihovorili. Nikdy sa Bohu nepredstavili, nikdy Bohu nepovedali: „Bože Otče, volám sa tak a tak, bývam tam a tam, som ženatý, som Tvoj syn a mám také a také starosti a problémy." Osobne sa s Bohom nepoznajú, hoci možno už roky prijímajú sviatosť Kristovej Lásky, Telo Kristovo. Nikdy ich nikto Pánovi nepredstavil. Možno sú to dnes už starí ľudia a nikdy neboli vovedení do tajomstva osobnej modlitby, osobného vzťahu k Bohu.
    c) „ako predpisuje Pánov zákon." Rodičia, ktorí neuznávajú Pánov zákon, nie sú skutočnými rodičmi, pretože hriechom nivočia šťastie a život svojho dieťaťa. Koľko krát počujeme náreky zo strany rodičov: „Však sme mu všetko dali." Toto nieje poslanie rodičov. Ani nesmierne dobrotivý Boh nám nedáva všetko o čo prosíme, ale len to, čo je prospešné pre nás. Poslanie rodičov je aj v tom, vedieť povedať nie. Nemôže trojročné dieťa komandovať celú rodinu, ako si dupne tak budú skákať otec, mama, starý otec, stará mama. Rodičia majú povinnosť svojím životom ukázať poslušnosť Božiemu zákonu, ktorý nám bol daný ako návod ku šťastnému životu. Prorok Izaiáš nás v mene Božom napomína: „Keby si si všímal moje prikázania, tvoj pokoj by bol ako rieka."
    d) „každý prvorodený bude zasvätený Pánovi". Prečo je potrebné toto zasvätenie a nielen u prvorodených, ale u všetkých deti. Pretože to vyplýva zo zložitej situácie, do ktorej sa narodí každé dieťa. Od Boha dostáva dar osoby, je to úžasný Boží dar jeho lásky. Boh sa zaviazal, že vždy, keď dvaja ľudia vytvoria podmienky pre vznik nového života, On dá dar osoby. Toto Božie Slovo, tak ako každé Božie Slovo, je nezrušiteľné. Boh nikdy neodvoláva svoje Slovo. A platí to aj vtedy, keď prichádza na svet dieťa nemanželské, alebo predmanželské, alebo dokonca dieťa, ktoré prichádza na svet ako plod znásilnenia. Každá nová bytosť je posvätná. Boh každému dáva dar osobného ducha. Od rodičov však dieťa dedí telo, v ktorom prebýva hriech a smrť. Narodí sa do sveta, ktorý už nieje Božím Kráľovstvom, narodí sa do sveta, kde vládne hriech a smrť. Ak chceme, aby toto dieťa bolo šťastné, aspoň nakoľko je to možné na našej zemi, treba urobiť tento úkon zasvätenia Pánovi. V krste sa prihlasujeme ku svojmu Vykupiteľovi. V moci Kristovej smrti na kríži, je toto dieťa vyslobodzované z moci Satana a odovzdáva sa Bohu ako jeho vlastníctvo.
    V tomto zápase so Zlom si však človek sám nemôže pomôcť, preto nám Boh prichádza na pomoc. Ježiš Bohočlovek nám zjavuje, že Boh a človek môžu existovať spolu v jednej bytosti. Že Boh naďalej má záujem o človeka, že veľkosť človeka je v Bohu. Pretože Boh je Láske, a my sme len vtedy skutočnými ľuďmi, skutočnými obrazmi Boha, keď je v nás Láska Božia. Sv. Ján hovorí: „Tým, ktorý ho prijali ,dal moc stať sa Božími deťmi". Panna Mária je pre nás vzorom osobného prijatia Kriste.
    V západnej liturgii ma tento sviatok názov „Obetovanie Pána“. Vo východnej liturgii sa tento sviatok nazýva sviatkom „Stretnutia Pána“ – na pamiatku toho, že sa Simeon v dieťati stretol s Ježišom, ktorého nazval svetlom na osvietenie pohanov a na slávu Izraela. Myšlienka na zamyslenie, ku ktorej nás provokuje tajomstvo dnešného sviatku je, ako vyzerá moje osobné stretnutie s Ježišom vo svätom prijímaní“.
    Udalosti opísané v dnešnom evanjeliu nám odhaľujú zopár duchovných zákonov, ktoré platia pre stretnutie človeka s Božím Synom. Otcovia tvrdia, že by sme sa nemohli s ním stretnúť, keby sa On sám nechcel stretnúť s nami. Evanjelium hovorí, že Simeon prišiel vedený Duchom Svätým do chrámu. Mnoho detí denne prinášali rodičia do chrámu. Ale toto jedno dieťa bolo v Duchu Svätom zvláštne rozpoznané. Duch Svätý zjavil Simeonovi, že toto je Spasiteľ svete. V podobnej situácii sa nachádzame, keď ideme na sv. prijímanie. Vidíme oplátku, ako mnoho iných oplatiek. Navonok sa nelíši od iných. To čo vidíme svojimi zmyslami je znak. Zmysly môžu zachytiť len znak, ale to čo sa skrýva v tomto znaku, to môže vidieť len naša viera. Vieru v srdci môže vzbudiť Duch Svätý. Len Duch Svätý nám môže zjaviť a vnútorne nás v tom uistiť, že toto je naozaj Kristus, že je to jeho pravé a životodárne telo. A pretože mal Simeon Ducha Svätého a On v ňom vzbudil vieru, preto poznal v dieťati očakávaného Spasiteľa a vyznal svoju vieru. Prvý predpoklad sv. prijímania, je vedenie Duchom Svätým, ktorý vzbudzuje v srdci človeka vieru v Ježišovo Slovo. Ježiš hovorí: „Toto je moje telo“ a ja verím, lebo Duch Svätý mi to zjavuje.
    Sväté prijímanie po latinský nazývame comunio, čo znamená zjednotenie. Zmyslom svätého prijímania je zjednotenie s Kristom. A toto môže nastať len vtedy, keď máme toho istého Ducha, akého má Kristus. Možno sa pýtame: „Ako môžeme poznať, či je v nás Duch Svätý?“ Duch Svätý je vtedy a natoľko v nás, nakoľko myslíme, chceme a konáme ako Ježiš. Keď neprotirečíme Božiemu Slovu. Aby sme mali Ducha Svätého je dôležité zharmonizovať sa so Slovom Božím.
    Prijatie Ježiša v Eucharistii je podobné manželstvu. Dve osoby, ktoré sa milujú, musia navonok vyjadriť, že sa chcú stretnúť a že sa chcú prijať navzájom. Vonkajšie gestá, symboly, slová vyjadrujú lásku ale láska je tou vnútornou silou, ktorá spôsobuje, že sa jedna osoba odovzdáva druhej. Nie ináč sa môže odohrať naše stretnutie s Bohom skrze Krista v Eucharistii. V Kristovi nám Boh Otec zjavuje Lásku, vyzýva nás na stretnutie so Sebou. Celý Kristov život hlása silu spojenectva s Bohom. Človek je dokonalý, keď je zjednotený s Bohom, skrze Božie Slovo. Najprv teda aj my musíme prijať Božie Slovo, musíme mu uveriť, uveriť v moc Božiu. Vôľou sa prikloniť k Božiemu Slovu. Rozhodnúť sa odpovedať Bohu v hĺbke svojej bytosti, dobrovoľne, vedome: „Chcem žiť pre Boha!"
    Prijať ho môžeme len natoľko a v tej miere, nakoľko sa mu sami dáme. Prijatie osoby môže nastať len v akte vzájomného odovzdania. Prijímam sviatostný znak, v ktorom je skutočne prítomný Kristus ako osoba. Ale len vierou to môžem vidieť. Tu my nepomôže ani rozum, ani zmysly. Tu my pomôže len viera. To znamená: „Oprieť sa o Slovo Božie!“ Kristus hovorí: „Toto je moje Telo". Môžem sa tiež oprieť o svedectvo kňaza, ktorý svoju vieru vyjadruje vtedy, keď mi hovorí: „Telo Kristovo". A toto svedectvo vydáva v mene cirkvi, ktorá už 2.000 rokov žije z tohto tajomstva. A ten, ktorý prichádza, má vedome povedať svoje „Amen" = „Verím a chcem prijať Krista ako osobu, chcem mu odovzdať svoju bytosť, aby ma mohol v láske pretvoriť". To amen treba vysloviť v Duchu Svatom: „Viem o tom, lebo Duch Svätý mi to zjavil. Chcem mať Syna Božieho, chcem mať život".
    Pán Ježiš sa každému z nás prihovára: „Hľa stojím predo dverami a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí mi dvere, vojdem k nemu, budem večerať s ním a on so mnou (Zj 3,20). To klopanie je výzva k viere na pozdvihovanie: „Hľa, Baránok Boží..." Otvorenie treba v Duchu dokonať, otvoriť sa jemu a jeho vôli. Bez viery neexistuje žiadne zjednotenie, ale svätokrádež. Požíva sa chlieb, nepoznajúc vierou, že je to Kristus. Vtedy sa nejedná o comunio, vtedy nenastane zjednotenie, lebo ono môže nastať len medzi osobami ako vedome stretnutie vo viere a láske, čiže v Duchu Svätom. Ak tu nieje viera, sviatosť neprináša ovocie. Preto je toľko ľudí, ktorí mnoho rokov, trebárs aj každodenne, prijímajú Pánovo Telo, ale v ich živote sa nič nemení. Preto nemožno nikdy oddeľovať od sebe prijatie sviatosti od prijatia Slova. Lebo Božie Slovo vzbudzuje našu vieru a viera oživená Božím Slovom nás robí schopnými prijať hodne a plodne Telo Kristovo. Preto pred prijatím Sviatosti má existovať liturgia Slova. Najprv prijímame Ježiša v Slove, vierou v modlitbe, potom vo sviatosti, potom to pokračuje v živote, pretože sa usilujeme chodiť s Pánom, ktorého sme prijali. Chodiť s Pánom, to znamená, ustavične brať ohľad na toho, ktorého sme prijali, a ktorý v nás zostáva, pokiaľ ho ťažkým hriechom nevyhostíme. Toto je zjednotenie, comunio, ktoré má obsiahnuť celý náš život. Len takto môžeme zvíťaziť nad svetom, telom i diablom.
    Na záver slová Sv. Františka z Assisi: „Avšak ani Syn, pokiaľ je rovný Otcovi, nie je nikomu viditeľný ináč než Otec, ani nie ináč ako Duch Svätý. Preto sú zavrhnutí všetci, ktorí síce videli Pána Ježiša v jeho človečenstve, avšak nevideli ho v jeho a neuverili v neho, podľa Ducha a božstva, že je pravý Syn Boží. Práve tak sú zavrhnutí i všetci tí, ktorí síce vidia sviatosť Kristovho Tela, ktoré je posvätne sprítomňované v rukách kňaza na oltári skrze slová Pána pod spôsobom chleba a vína, ktorí však nevidia podľa ducha a božstva, že je to skutočne najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, ako to dosvedčuje sám Najvyšší, keď hovorí: „Toto je moje telo, to je moja krv novej zmluvy“ a „Kto je moje telo a pije moju krv má život večný.“ Preto len ten, kto má Ducha Pánovho, ktorí prebýva v jeho verných, prijíma najsvätejšie Telo a Krv Pána, všetci ostatní, ktorí nemajú z toho ducha a odvažujú sa prijímať „jedia a pijú si odsúdenie“
    Nuž „ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce“, prečo nechcete poznať pravdu a „veriť v Syna Božieho“? Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z „kráľovského trónu“ do života Panny, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár. A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe, a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hľaďme a verme, že je to jeho pravé a živé najsvätejšie Telo a Krv. A takýmto spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: „Hľa, ja som s vami až do skonania tohto veku.“

    Ž i v o t v „ c o m u n i i “ – c e s t a k u s v ä t o s t i

    V západnej liturgii ma tento deň názov „Obetovanie Pána“. Je to náš sviatok, lebo my ľudia zasvätení Bohu, žijeme tajomstvo obetovania, odovzdania. Sme zasvätení a obetovaní. Vo východnej liturgii sa tento sviatok nazýva sviatkom „Stretnutia Pána“ a to na pamiatku toho, že sa starec Simeon v malom dieťati stretol s Ježišom v chráme a rozpoznal v ňom Spasiteľa sveta. Aj my sme dnes prišli na stretnutie s Ježišom v Eucharistii a v spoločenstve Cirkvi. V tomto zamyslení by som sa chcel pozrieť aj na pozadí tajomstva dnešného sviatku na skutočnosť, ktorá je základom posvätenia človeka a následne vedie aj k vytvoreniu spoločenstva. Hriech spôsobil rozdelenie, posvätenie vytvára spoločenstvo.
    Všetci sa rodíme s dedičným hriechom. Tento hriech je dôsledkom prvotného hriechu, v ktorom sa už prví ľudia, podľa otcov žijúci na úrovni Bohočloveka, rozhodli zobrať život do vlastných rúk a žiť pre seba a podľa seba. Tým stratili Božie priateľstvo a ostal im len život z vlastných síl. Z tohto základného hriechu bezbožnosti pramení bezmocnosť voči zlu. Boh sa vzdialil z ľudského života, lebo k takémuto svojvoľnému životu nedal ani svoj súhlas a ani svoje požehnanie a ani svoju záruku. Všetci, ako dedičia prvotného hriechu, sa rodíme vo zvláštnom stave: na tróne nášho srdca sedí naše Ego. Náš základný hriech a prvotný predmet Božieho hnevu je naša bezbožnosť, teda fakt, že sa rodíme ako bytosti bez aktívnej Božej prítomnosti v srdci. A táto bezbožnosť sa prejavuje aj v odmietnutí oslavy Boha a vďakočinenia, gr. eucharistein.
    Ďalší dôsledok našej narušenosti je v tom, že od prirodzenosti netvoríme spoločenstvo. Akonáhle človek stratil spojenie s Bohom, rozrušili sa aj väzby medzi ľuďmi navzájom. Hneď po prvotnom hriechu nasledovala bratovražda. Dokonca si ľudia natoľko prestali rozumieť, že to viedlo až k babylonskému pomäteniu jazykov. Môžeme si položiť otázku: „Prečo si vlastne ľudia prestali rozumieť?" Preto, lebo prestal vnímať a uznávať Božie Slovo ako princíp svojho života a každý sám seba urobil normou pre seba i svet. Ľudia prestali myslieť rovnako.
    Úplne na začiatku nášho posvätenia stojí viera, ako najzákladnejší pozitívny vzťah ku skutočnosti; z nej prameniaca otvorenosť umožňuje prijímanie a prijímanie spôsobuje rast. Toto platí o tých najzákladnejších biologických prejavoch života, ale platí to aj o Duchovnom života. Vierou sa otvárame pre prijatie Božieho Slova. Spoločenstvom môže vzniknúť len tam, kde sa Božie Slovo, II. Božská osoba znovu stane stredom ľudských bytostí. Len tí, ktorým nejde prednostne o Ego, ale o Boha a jeho Slovo, sa skutočne dokážu zjednotiť, rovnako myslieť, rovnako chcieť. Spoločenstvo sa objavuje tam, kde sú všetci zjednotení tým, že Kristus je ich Stredom a Životom. Eucharistia je riešením tohto základného problému človeka, pretože v nej máme šancu znovu prijať Boha i človeka zároveň. Spása človeka spočíva v tom, aby sme trón svojho života odovzdali tomu, komu právom patrí a tým je Božie Slovo. Ide o to, aby sme prijali Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, ako svoj Život. A toto všetko sa deje v Eucharistii, vo svätom prijímaní, ktoré je aktom prijatia Ježiša, ale aj aktom našej odovzdanosti, našou Bohoslužbou a prejavom vďačnosti.
    Evanjelium na príklade starca Simeona nám odhaľuje niektoré duchovné zákony, ktoré nám môžu pomôcť prehĺbiť naše osobné prežívanie eucharistie. Sväté prijímanie sa po latinský nazýva „comunio“, čo v našom jazyku znamená „zjednotenie“ alebo „spojenie“. Zmyslom svätého prijímania je teda zjednotenie s Ježišom. Ide o zjednotenie na všetkých úrovniach ľudskej bytosti. V slávnych katechétach sv. Cyrila Jeruzalemského čítame: „Pod spôsobom chleba je ti dávané telo a pod spôsobom vína krv, aby si účasťou na tele a krvi Kristovej mal s Ním telesné a pokrvné príbuzenstvo". „Telo a krv“ v hebrejskom myslení predstavujú celú realitu Ježišovej bytosti. Nejedná sa však len o spojenie so sviatostným Kristom, ale ide aj o vzájomne spojenie medzi nami v láske. My všetci totiž spolu tvoríme tajomné Telo. Každý hriech je akoby pancierom medzi jednotlivými bunkami Tajomného Kristovho Tela, ktorým je Cirkev a zabraňuje prúdeniu života. Skrze eucharistiu sa stávame príbuznými s Ježišom i navzájom.
    K tomu, aby sme mohli prežiť s niekým plné zjednotenie, nestačí len telesná blízkosť a telesný kontakt, ale potrebujeme poznať jeho myšlienky, slová, city a túžby. Musíme sa najprv stať učeníkmi Božieho Slova. K tomu, aby mohlo nastať zjednotenie a aby sme sa mohli zmocniť Kristových prisľúbení, musíme najprv vierou prijať jeho Slovo. Preto pred každým svätým prijímaním je najprv ohlasované Božie Slovo. Ono nám zjavuje Boží charakter. Ak s ním súhlasíme a ak ho chceme, spôsobuje prienik Ducha Svätého do nás. Sv. František Assiský učí, že: „skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká Vznešenosť nášho Stvoriteľa“. Pred svätým prijímaním sme vyzvaní povedať svoje „Áno“ k „Božiemu Slovu“. Ak ho nehovoríme, ak so Slovom Božím nesúhlasíme a odvažujeme sa prijímať, vtedy páchame svätokrádež. Toto nás v pravom slova zmysle vylučuje od svätého prijímania. Nie vedomie hriešnosti a nehodnosti, ale odmietnutie obrátenia, záľuba v hriechoch a neochota prijať Božie postoje zjavené v Písme. My všetci predsa priamo v liturgii priznávame a vyznávame: „Pane, nie som hoden!“
    Sv. František z Assisi učí: „Preto len ten, kto má Ducha Pánovho, ktorý prebýva v jeho verných, prijíma najsvätejšie Telo a Krv Pána, všetci ostatní, ktorí nemajú z toho Ducha a odvažujú sa prijímať jedia a pijú si odsúdenie“. Znovu zdôrazním, že ak so Slovom Božím nesúhlasíme a odvažujeme sa prijímať, vtedy páchame svätokrádež. Prijímame síce Telo a Krv Ježiša, ale nie v tom Duchu, v ktorom sa nám dáva. Nie sme živý tým istým Duchom ako Kristus. Ak chceme existovať v Duchu Svätom, musíme svoju bytosť zharmonizovať so Slovom Božím. Duch Svätý je činný v nás v tej miere, nakoľko myslíme, chceme a konáme ako Ježiš. Ak Božiemu Slovu neprotirečíme, zjednocujeme sa s Kristom tým istým Duchom, začíname existovať v tom istom Duchu ako Ježiš, v Duchu Svätom, v milosti posväcujúcej. A Duch Svätý je vhodným Ovzduším pre Život, ktorý nám Otec v Ježišovi dáva, a ktorý právom od nás očakáva.
    Dokiaľ Božie Slovo nezaujme v našich životoch a bytostiach čelne postavenie, dotiaľ si nemôžeme rozumieť a ani sa navzájom milovať. Naše úsilie má smerovať k vytvoreniu spoločenstva. Spoločenstvo je však niečo iné ako len chodenie do kostola. Najväčší prejav našej lásky spočíva často v tom, že si podáme ruky pri znaku pokoja vo sv. omši. Samozrejme všetci cítime, že pokiaľ nežijeme úplne pre Krista, sme jeden pre druhého nebezpeční svojou hriešnosťou. Sme ľudia bezzákona a s takými sa nedá vytvoriť spoločenstvo. Teda prvá úloha k tomu, aby sme mohli vytvárať spoločenstvo, je prijať Božie Slovo ako normu pre svoj život a základ svojho posvätenia. Stať sa ľuďmi, ktorý majú v srdci Boží zákon. Potom sa budeme navzájom chápať a budeme mať aj rovnaký cieľ.
    Evanjelium hovorí, že Simeon prišiel do chrámu vedený Duchom Svätým. Mnoho detí denne prinášali rodičia do chrámu. Ale len toto jedno dieťa bolo v Duchu Svätom zvláštne rozpoznané. Duch Svätý zjavil Simeonovi, že toto je Spasiteľ svete. V podobnej situácii sa nachádzame aj my, keď ideme na sväté prijímanie. Vidíme oplatku podobnú iným oplátkam. Navonok sa ničím nelíši od iných. To čo vidíme svojimi zmyslami je znak. Zmysly dokážu zachytiť len znak, ale to čo sa skrýva v tomto znaku, to môže vidieť len naša viera. Vieru v srdci dokáže vzbudiť len Duch Svätý. Duch Svätý nám zjavuje a vnútorne nás v tom uisťuje, že toto je naozaj Kristus, že je to jeho Pravé a Životodárne Telo. Znovu nechám prehovoriť Sv. Františka: „Preto sú zavrhnutí všetci, ktorí síce videli Pána Ježiša v jeho človečenstve, avšak nevideli ho v jeho a neuverili v neho, podľa Ducha a božstva, že je pravý Syn Boží. Práve tak sú zavrhnutí i všetci tí, ktorí síce vidia sviatosť Kristovho Tela, ktoré je posvätne sprítomňované v rukách kňaza na oltári skrze slová Pána pod spôsobom chleba a vína, ktorí však nevidia podľa ducha a božstva, že je to skutočne najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, ako to dosvedčuje sám Najvyšší, keď hovorí: „Toto je moje telo, to je moja krv novej zmluvy“ a „Kto je moje telo a pije moju krv má život večný.“
    A pretože Simeon mal Ducha Svätého a On v ňom vzbudil vieru, preto dokázal rozpoznať v dieťati očakávaného Spasiteľa a vyznal svoju vieru. Ďalším predpokladom svätého prijímania, je vedenie Duchom Svätým, ktorý vzbudzuje v srdci človeka vieru v Ježišovo Slovo. Ježiš hovorí: „Toto je moje telo“ a ja verím, lebo Duch Svätý mi to zjavuje. Niekedy zabúdame na to, že viera je istota v tom, že Božie Slovo je Pravda. Viera je bezpečnejšia a istejšia ako všetky ľudské poznatky, lebo sa zakladá na slovách samého Boha, ktorý nemôže klamať. Viera je istota v Slove Božom. Sv. František znovu hovorí: „Nuž „ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce“, prečo nechcete poznať pravdu a „veriť v Syna Božieho“? Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z „kráľovského trónu“ do života Panny, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár. A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe, a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hľaďme a verme, že je to jeho pravé a živé najsvätejšie Telo a Krv.“
    Prijatie Ježiša v Eucharistii sa podobá manželstvu. Dokonca v tradícii cirkvi je to naznačené aj tým, že k prvému svätému prijímaniu sa obyčajne pristupuje vo svadobnom obleku. A podobne ako manželstvo aj sväté prijímanie je len vtedy skutočne sväté, ak je trvalým, zodpovedným a plodným vzťahom. Ak sme tento vzťah porušili, máme ho vo vlastnom záujme, čo najskôr obnoviť skrze ľútosť a Sviatosť zmierenia. Dve osoby, ktoré sa milujú, musia navonok vyjadriť, že sa chcú stretnúť a že sa chcú prijať navzájom. Vonkajšie gestá, symboly, slová vyjadrujú lásku ale láska je vnútornou silou, ktorá spôsobuje, že sa jedna osoba odovzdáva druhej. Podobne sa môže a má uskutočniť naše stretnutie s Bohom skrze Ježiša v Eucharistii. V Ježišovi nám Boh Otec zjavuje Lásku, vyzýva nás na stretnutie so Sebou. Človek je dokonalý, keď je zjednotený s Bohom, skrze Slovo a Telo Kristovo. Najprv teda aj my musíme prijať Božie Slovo, musíme mu uveriť, uveriť v moc Božiu a v dobrotu Boha, ktorý sa s nami chce stretnúť a s nami spojiť. Vôľou sa prikloniť k Slovu Božiemu. Rozhodnúť sa odpovedať Bohu v hĺbke svojej bytosti, dobrovoľne, vedome: „Chcem žiť pre Boha!"
    Pán Ježiš sa každému z nás prihovára: „Hľa stojím predo dverami a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí mi dvere, vojdem k nemu, budem večerať s ním a on so mnou“ (Zj 3,20). To klopanie je výzva k viere na pozdvihovanie: „Hľa, Baránok Boží." Otvorenie treba v Duchu dokonať, otvoriť sa jemu a jeho vôli. Bez viery neexistuje žiadne zjednotenie, ale ide o svätokrádež. Požíva sa chlieb, nepoznajúc vierou, že je to Kristus. Vtedy sa nejedná o comunio, vtedy nenastane zjednotenie, lebo ono môže nastať len medzi osobami ako vedome stretnutie vo viere a láske, čiže v Duchu Svätom. Ak tu nieje viera, sviatosť neprináša ovocie. Preto je toľko ľudí, ktorí mnoho rokov možno aj každodenne prijímajú Pánovo Telo, ale v ich živote sa nič nemení. Preto nemožno nikdy oddeľovať od sebe prijatie sviatosti od prijatia Slova. Lebo Božie Slovo vzbudzuje našu vieru a viera oživená Slovom Božím nás robí schopnými prijať hodne a plodne Telo Kristovo. Preto pred prijatím Sviatosti má existovať liturgia Slova. Najprv prijímame Ježiša v Slove, potom v modlitbe, potom vo sviatosti, potom to pokračuje v živote, pretože sa usilujeme chodiť s Pánom, ktorého sme prijali. Chodiť s Pánom, to znamená, ustavične brať ohľad na toho, ktorého sme prijali, a ktorý v nás zostáva, pokiaľ ho ťažkým hriechom nevyhostíme. Toto je zjednotenie „comunio“, ktoré má obsiahnuť celý náš život. Len takto môžeme zvíťaziť nad sebou a vytvoriť spoločenstvo tých, ktorí sa narodili z Boha.
    Eucharistia utvára cirkev. Tí, ktorí prijímajú Eucharistiu, sú omnoho užšie spojení s Kristom. Rovnakým putom ich Kristus spája so všetkými veriacimi v jednom jedinom Tele, cirkvi. Prijímanie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto privtelenie k cirkvi, ktoré už bolo uskutočnené prostredníctvom krstu. Krstom sme boli povolaní utvoriť jedno jediné telo, Eucharistiou sa naplňuje toto povolanie: „Kalich požehnania, ktorý žehnáme - nieje to účasť v Kristovej krvi? Chlieb, ktorý lámeme - nieje to účasť v Kristovom tele? Pretože je to jeden chlieb, tvoríme jedno telo, i keď je nás mnoho, lebo všetci máme účasť na jednom chlebe" (1 Kor 10,16-17).
    Prijímam sviatostný znak, v ktorom je skutočne prítomný Ježiš ako osoba. Ale len vierou to môžem vidieť. Tu my nepomôže ani rozum, ani zmysly. Tu my môže pomôcť len viera. To znamená: „Oprieť sa o Slovo Božie“. Sám Kristus hovorí: „Toto je moje Telo". Môžem sa tiež oprieť o svedectvo kňaza, ktorý svoju vieru vyjadruje vtedy, keď mi hovorí: „Telo Kristovo". A toto svedectvo vydáva v mene cirkvi, ktorá už dve tisícročia žije z tohto tajomstva. A ten, ktorý prichádza, má vedome povedať svoje „Amen" = „Verím a chcem prijať Ježiša ako osobu, chcem mu odovzdať svoju bytosť, aby ma mohol v láske pretvoriť". To „amen“ treba vysloviť v Duchu Svatom: „Viem o tom, lebo Duch Svätý mi to zjavil. Chcem mať Syna Božieho, chcem mať Život". Sv. Augustín nás poučuje: „Ak ste telo Kristovo a jeho údy, je na oltári Pána predkladané vaše tajomstvo a vy prijímate svoje tajomstvo. Odpovedáte: „Amen" na to, čo prijímate, a touto svojou odpoveďou to podpisujete. Veď sa ti hovorí: „Telo Kristovo", a ty odpovedáš: „Amen". Búd teda údom Kristovým, aby tvoje Amen bolo úprimné".
    Prijať ho môžem len natoľko a v tej miere, nakoľko sa mu sám odovzdám. K láske patrí prijatie osoby druhého i výdaj seba samého. Niekedy práve tento rozmer chýba v našom svätom prijímaní. Prijatie osoby môže nastať len v akte vzájomného odovzdania. Dať svoj život, svoju bytosť, aby som získal Božský Život. O sv. Františkovi z Assisi sa hovorí, že: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako mohol On mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20).