Z V E S T O V A N I E

    I. Advent

    Vstúpili sme do obdobia adventu. Adventné obdobie má dvojaký význam: je časom prípravy na slávnosť Narodenia Pána, v ktorom sa pripomína prvý príchod Božieho Syna na tento svet a zároveň je to čas, v ktorom sa touto pripomienkou zameriava naša pozornosť na očakávanie druhého Kristovho príchodu na konci vekov. V našom ponímaní je to často čas, ktorý sa nám aj podľa povrchného čítania evanjelia môže javiť ako čas hrôzy a katastrof. Katastrofou je pre tých, ktorým oťaželo srdce pozemskými starosťami, ktorí nemyslia na koniec a na Pánov príchod, ale pre tých, ktorí bdejú a očakávajú Pána platí: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“
    Toto obdobie nás má prednostne upozorniť na skutočnosť Vtelenia Božieho Syna v plnosti času, na jeho príchod na túto zem, na jeho narodenie. Treba ho prežívať v pohľade na celé dejiny spásy, počnúc prísľubom Spasiteľa, ktorý dal Boh po hriechu prvých rodičov v raji, cez všetkých prorokov, ktorí predpovedali jeho príchod a udalosti s tým spojené, taktiež pozerajúc na jeho predkov, ale najmä na Máriu, ktorá je Najsvätejšia, Najčistejšia a Najslávnejšia Bohorodička, vždy Panna.
    Položme si otázku: „Kto je v centre pozornosti v rodine pred narodením dieťaťa?“ Predovšetkým je to jeho matka. Na ňu je upätá všetka pozornosť. Ju skúmavými pohľadmi a zvýšeným záujmom sleduje manžel, rodina i okolitý svet. Ťažko to možno utajiť. Najbližší sledujú s matkou prvé pohyby plodu ešte v jej lone, sledujú ako plod rastie a hlási sa k životu. Aj naše oči sa v období adventu upierajú na Máriu. Na západe to vyjadrujeme tým, že do obdobia adventu kladieme slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie a od 17. decembra sú všetky čítania z evanjelia zamerané na Máriino tajomstvo. Na východe začína toto obdobie už na sviatok Uvedenia Bohorodičky do chrámu, ktorý sa časovo aj významovo kryje s naším sviatkom Obetovania Panny Márie (21. novembra).
    V našom chápaní adventu niekedy zabúdame na to, že je obdobím radosti zo skutočnosti, že sa v ľudstve objavuje Bohorodička, Matka Spasiteľa, ktorá je jednou z nás ľudí. Tento čas má byť rozvinutím vrcholnej udalosti dejín spásy, vtelenia Božieho Syna a uvedomením si faktu, že „máme Bohorodičku“, už je tu Bohorodička. Toto zistenie má byť aspoň tak radostné, ako je radostné vyhlásenie najstaršieho kardinála v konkláve, keď je zvolený nový pápež. Kardinál vystúpi na balkón a hlasne zvolá: „Habemus papam!“ „Máme pápeža!“ Až neskoršie ohlási ďalšie podrobnosti, ako sa volá, akej je národnosti atď., no kresťanský ľud prepukne v radosť už pri ohlásení faktu, že máme pápeža.
    To isté máme prežívať aj my počas Adventu. On je radostným očakávaním Spasiteľa s konkrétnym pohľadom na tú, ktorá je jeho Matkou, ktorá ho už nosí pod srdcom. Tá, na ktorej sa plnia všetky proroctvá, od predpovede ustanovenia nepriateľstva medzi diablom a ženou a jej potomstvom, ktoré porazí diabla, ktorá ako panna počne a porodí, až po pozdrav Alžbety: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.“
    Vidíme, že na Kresťanskom východe stojí v popredí Bohorodička a nie druhý a v našich predstavách, často strašný, príchod Pána ale aj Spasiteľa. O tejto spiritualite hovorí aj veľký znalec liturgie východných cirkví prof. Róbert Taft SJ, prednášateľ na východnom inštitúte v Ríme: „Filipovka (tak sa nazýva na východe 40 denný pôst pred sviatkom narodenia Pána) je prastaré a pravé mariánske obdobie, kým tie, ktoré teraz prežívame cez máj a október, sú oveľa mladšie a nemajú tak hlboké korene v tradícii Východu.“
    Filipovka začína už sviatkom Uvedenia Presvätej Bohorodičky do chrámu (Obetovania Panny Márie) s krásnymi modlitbami. „Do Božieho chrámu vstupuje živý Boží chrám...“ „Dnes vidíme predobraz spasenia ľudského rodu, tú, ktorá všetkým zvestuje príchod Krista...“ „Raduj sa, lebo skrze teba Boh uskutočnil svoje plány...“ Sv. Bazil sa modlí: „Kriste, ako sa ti odvďačíme za milosť, že si zostúpil na zem a stal sa človekom? Každé stvorenie, ktoré je tvojím dielom, ti prináša svedectvo vďačnosti: Anjeli spev, nebesá hviezdu, pastieri obdiv, zem jaskyňu, pustatina jasle, ale my ľudia ti ponúkame Matku a Pannu.“ Aby sme sa mohli pripojiť k slovám „my ti, Bože, dávame Bohorodičku“ musíme spolu s Pannou Máriou povedať: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova, Bože.“
    Panna Mária nám môže pomôcť naučiť sa, ako sa aj my môžeme stať matkami Ježiša Krista. Toto je podstatná a najdôležitejšia úloha človeka v adventnom období, aby sa aj v nás narodil živý Ježiš Kristus ako v Márii. Cirkevný učiteľ Origenes hovorí: „Čo mi prospeje, že sa Kristus raz narodil v Betleheme, ak sa nenarodí vierou v mojej duši.“ Máriino Božské materstvo sa realizuje v dvoch rovinách, telesnej a duchovnej. Mária je nielen Božou Matkou, pretože nosila telesne Boha vo svojom lone, ale tiež preto, že ho najsamprv počala vierou vo svojom srdci. Sám Kristus vyhlásil: „Moja Matka a moji bratia sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 8, 21; Mk 3, 31; Mt 12, 49)
    Mária svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Boha duchovne, skôr než ho počala telesne. Ani nám nikto nebráni, aby sme túžbou po Bohu, otvoriac sa Kristovmu Duchu panensky, nie so žiadosti tela, ani muža, ani krvi, ale z Ducha počali a zrodili Krista a stali sa tak jeho matkou. Sv. Augustín takto hovorí veriacim: „Stali ste sa dietkami Božími, buďte tiež matkami.“ Toto sme volaní uskutočniť vo svojej duši. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela je len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, ktorí prijímajú Božie Slovo a praktizujú ho. Sv. Maxim Vyznavač hovorí: „Kristus sa ustavične tajomne rodí v duši, lebo si berie telo z tých, ktorí sú spasení a dušu, ktorá ho rodí, robí panenskou matkou.“ Kresťanský východ túto skutočnosť panenského materstva a zrodenia Krista v nás vyjadruje slovami adventného pozdravu: „Christos raždajetsja, slavite!“– „Kristus sa rodí, oslavujte ho! Krista z nebies vítajme! Kristus je na zemi, jasajme!“ To, že tieto slová sa spievajú niekoľko týždňov pred sviatkom Narodenia Ježiša Krista, samo zdôrazňuje tento fakt duchovného zrodenia sa Krista ešte pred jeho telesným zrodením.
    Východný obrad maronitov dokonca počas tohto obdobia zanecháva bežné nedeľné čítania a miesto nich v tieto nedele preberajú tajomstvá zo života Presvätej Bohorodičky. Teda náplňou tohto obdobia nie je len druhý príchod Krista, ale to, že Kristus sa teraz má zrodiť v tebe, tak ako sa to stalo jednej z nás, Panne a Matke Márii. Lebo ak sa zrodí v tebe Kristus, tak kráľovstvo Božie je už v nás a netreba sa obávať jeho strašného príchodu. Každý z nás potom môže volať s prvými kresťanmi „Maranatha – Príď, Pane Ježišu!“ Preto nasledujme Bohorodičku, ktorá ho už pred telesným pôrodom v plnosti duchovne zrodila.

    II. Osobný Spasiteľ

    Aby sme dokázali správne pochopiť prvé čítanie z proroka Izaiáša, musíme skúmať, čo predchádzalo tomuto zvláštnemu Božiemu prisľúbeniu. V 7. kapitole proroka Izaiáša, v ktorej sa nachádza prisľúbenie Panenskej Matky, sa najprv opisuje obliehanie Jeruzalema dvomi nepriateľskými kráľmi, z ktorých má Jeruzalemský kráľ Achaz skutočný strach. V situáciách, v ktorých sa jedná o život a o existenciu celého národa, si človek sám nepomôže. Jedine Boh môže pomôcť. Avšak človek má problém a vážnu pochybnosť: „Stojí Boh o mňa a má ma rád? Zaujíma sa o môj život a o moje problémy?“ Toto všetko prežíva kráľ Achaz.
    Do jeho strachu a obáv zaznieva zvláštna Božia ponuka: „Žiadaj si znamenie od Pána, svojho Boha, žiadaj ho, či už v hĺbkach podsvetia, alebo hore na výsostiach.“ Prorok v mene Božom ponúka znamenie, ktoré má posilniť vieru Achaza. Ponúka znamenie Božieho záujmu. Nehovorí: „Žiadaj si znamenie od Boha!“ ani nehovorí: „Žiadaj si znamenie od môjho Boha!“, ale: „Žiadaj si znamenie od svojho Boha!“ Chce tým povedať, že tu nejde o nejakého abstraktného boha, ktorý nemá k človeku žiadny osobný vzťah, dokonca sa tu nedá vystačiť ani z prorokovho osobného vzťahu k Bohu, ale Boh musí byť tvojím osobným Bohom. Ide o Boha, ktorý je tvojím Bohom, Bohom tvojho života.
    Možno je v tom naznačená aj jemná výčitka. Hoci chodíme do toho istého chrámu a sme údmi tej istej cirkvi, počúvame to isté Božie Slovo, predsa boh našich predstáv nemusí byť ten istý. Naša predstava Boha je predovšetkým tvarovaná zážitkom otca v rodine. Či chceme a či nie, keď prvý raz oslovíme neviditeľného Boha, ako Otca, siahneme ku skúsenostiam s vlastným otcom. Ak bol náš otec správny človek, tak nemáme problémy s vierou a láskou, ale ak zlyhal ako otec, nevieme dôverovať Bohu. Až druhotne sa naša predstava upravuje podľa toho, čo sme sa o Bohu učili na náboženstve. Práve krízové situácie preverujú našu predstavu, či je náš boh skutočne živý a mocný, alebo sa zrúti pod veľkosťou problému. Dokiaľ nepoznáme Boha, ako svojho osobného Boha, ako Boha s ktorým zdieľame svoj život, ako Boha, ktorý kráča s nami a nesie naše starosti, tak neviem, čo je to zbožnosť a viera. Čo z toho, že kdesi vo vesmíre existuje nejaký Boh, keď nie je súčasne naším osobným Bohom, ktorý nás pozná a miluje.
    Boh sám prostredníctvom proroka Izaiáša vyzýva kráľa, aby si žiadal znamenie, aby nepochyboval o Božej láske a solidarite s človekom. Aby nepochyboval, že Boh je tak isto jeho osobným Bohom, ako Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. Toto ponúknuté znamenie má poslúžiť, aby človek uveril v Božiu lásku, osobnú Božiu lásku k sebe samému. Človek sa bojí tohto znamenia Lásky, lebo poznanie Lásky zaväzuje. Boh nechce tvoje peniaze, tvoj majetok, tvoje zlato, ale chce teba. Chce, aby si mu na poznanú lásku odpovedal láskou, aby si sa mu slobodne oddal. Často sa podobáme rodičom, ktorí sa pokúšajú svoje plačúce dieťa utíšiť hračkou, aby sa mu nemuseli venovať osobne. Ale Boha nemôžeme oklamať nahrážkou našej pozornosti a lásky.
    Achaz sa bojí žiadať znamenie Lásky, lebo to zaväzuje: „Nebudem žiadať, nebudem pokúšať Boha.“ Navonok sa nám táto odpoveď môže zdať správna. Veď aj sám Ježiš vytýka farizejom, že stále žiadajú znamenia. Ale nezabúdajme, že tu sám Boh ponúka znamenie, a preto je dôstojne a správne prijať ho.
    Prorok Izaiáš hovorí: „Počúvajte teda, Dávidov dom. Nestačí, že obťažujete ľudí, ešte aj môjho Boha obťažujete?“ Prorok prežíva Boha, ako svojho Boha, ako Boha, ku ktorému má osobný vzťah. Izaiáš hovorí o Bohu podobne, ako zaľúbený, keď povie: „To je moje dievča!“ Izaiáš sa nehanbí za svojho Boha. Položme si otázku na zamyslenie: prežívam Boha, ako svojho Boha, alebo nemám s ním žiadnu osobnú skúsenosť? Izaiáš obviňuje Izrael, že obťažuje Boha. Ako a čím možno obťažovať Boha? Boha obťažujeme svojou nedôverou, svojimi neveriacimi postojmi, svojimi falošnými predstavami o Ňom.
    Aká je Božia odpoveď na strach a pokušenie k beznádeji kráľa Achaza a spolu s ním celého Božieho ľudu? „A preto vám Pán sám dá znamenie: „Hľa Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Božou odpoveďou je veľké znamenie: Panenská Matka a jej dieťa, ktoré je Emanuel = Boh uprostred nás. Panenská Matka je zároveň posolstvom a vyznaním, že človek nemôže počať Krista svojou silou. Kristus je novým stvorením, ktoré sa uskutočnilo v Máriinom panenskom tele mocou Ducha Svätého a silou jej viery.
    Tajomstvo Zvestovania Pána je časom naplnenia tohto znamenia. Toto je okamih, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanskom náboženstve rozdielnom od židovstva. Sv. Ján v prológu svojho evanjelia hovorí, že skrze Mojžiša prišiel zákon, ale skrze Ježiša Krista prišla milosť. Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, teda človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nebol schopný zmeniť srdce človeka, jeho hriešne vnútro. To dokáže len milosť, ktorá spočíva v prijatí Ježiša Krista. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa božími deťmi.“

    III. „A meno Panny bolo Mária..“

    Skôr ako prišiel Pán Ježiš do nášho sveta, bola nám ľuďom daná Panna Mária. Ona tvorí akoby medzičlánok medzi svätým Bohom a hriešnym ľudstvom. Ona je bezhriešna a nepoškvrnená svätá zem, na ktorú zostúpil Boh pri svojom vstupe do ľudských dejín. Evanjelium hovorí: „A meno Panny bolo Mária.“ Cela pozornosť anjelov i ľudí je sústredená na toto meno. V evanjeliu sme počuli presnú adresu: galilejské mesto Nazaret, panna zasnúbená mužovi menom Jozef, z rodu Dávidovho; a meno panny je Mária. Zvestovanie sa udialo v reálnom čase a na konkrétnom mieste, konkrétnej žene.
    Od Marinej odpovede záleží, či sa uskutoční úžasný Boží projekt vtelenia Božieho Syna, vtelenia Božieho Slova. Sú medzi kresťanmi takí, ktorí majú oči a nevidia a majú uši a nepočujú. Chovajú sa k Panne Márii tak, akoby sa počatie z Ducha Svätého konalo každý deň, akoby to bolo bežné. Nemajú úctu k Neveste Ducha Svätého. Dokonca sa odvážia tvrdiť, že Mária je prekážkou prijatia Ducha. Čudujú sa nám, že jej vzdávame väčšiu úctu, ako ostatným svätým. Ale ako si nectiť tú, ktorú sám Boží anjel v mene Božom pozdravuje: „Zdravas, milostiplná...“ V modlitbe „Zdravas“ len nasledujeme Boží príklad. Panna Mária len preto mohla počať a porodiť Krista, lebo bola úplne zjednotená s vôľou Boha Otca. Boh nežiarli na skutočnú veľkosť svojho Stvorenia. Aj Pán Ježiš ohlasuje, že toho, kto plní vôľu Božiu, uctí si sám Otec. Boh žiarli len na to, čo nie je skutočnou hodnotou, na mŕtve modly. Ozajstná veľkosť a svätosť človeka predsa zjavuje niečo z veľkosti a svätosti Božej.
    Rímsky katechizmus nás poučuje: „Boh poslal svojho Syna" (Gal 4,4), ale na to, aby Mu „utvoril telo", potreboval slobodnú spoluprácu stvorenia. Preto už od večnosti si Boh vyvolil za Matku svojho Syna izraelskú devu, mladú židovku z Nazareta v Galileji," „pannu, zasnúbenú mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno Panny bolo Mária" (Lk 1,26-27). Otec milosrdenstva chcel, aby Vtelenie predchádzal najprv súhlas zo strany predurčenej Matky, a tak ako žena prispela k dielu smrti, aby podobne prispela žena k životu.
    Počas celej Starej Zmluvy sa poslanie Márie pripravovalo cez poslanie svätých žien. Na samom začiatku je Eva: napriek svojej neposlušnosti, dostala prisľúbenie potomstva, ktoré zvíťazí nad zlým a bude matkou všetkých žijúcich. Mocou tohto prisľúbenia aj Sára počala syna napriek svojmu vysokému veku. Proti všetkému ľudskému očakávaniu si Boh vyvolil to, čo svet považoval za nemohúce a slabé, aby ukázal svoju vernosť prisľúbeniu: Annu, Samuelovu matku, Deboru, Rút, Juditu a Ester a mnoho iných žien. Mária „vyniká medzi poníženými a chudobnými Hospodina, čo s dôverou čakajú a dosahujú spasenie. A konečne s ňou, vznešenou dcérou sionskou, po dlhom čakaní na splnenie prísľubu, nastáva plnosť časov a nastoľuje sa nový poriadok".
    Aby sa Mária mohla stať Matkou Vykupiteľa, „dostala od Boha dary, dôstojné takej vznešenej úlohy". Vo chvíli Zvestovania ju anjel Gabriel pozdravil ako „plnú milosti" (Lk 1,28). Skutočne, aby mohla slobodne vysloviť súhlas svojej viery s oznamom o svojom povolaní, bolo potrebné, aby sa celá nachádzala v Božej milosti.

    IV. „Ľudské počatie“

    Dnešný sviatok Zvestovania Pána, ktorý by sme mohli nazvať aj Sviatkom počatia Ježiša, je svojím obsahom veľmi vzácny zvlášť pre našu dobu, lebo ukazuje ako dôležité je už počatie dieťaťa a jeho okolnosti. Vôbec nie je jedno, akým spôsobom sa počína dieťa, či sa tak deje chcene a uvážene, alebo len trpne a pasívne, alebo dokonca v ovzduší agresivity voči vznikajúcej bytosti. Počatie ovplyvňuje ďalší rozvoj duševného i duchovného života. Výskumy hlbinnej psychológie ukazujú, že už prvé zážitky počatého človeka majú vplyv na našu povahu a charakter. Od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo či bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého len ťažko prijali jeho rodičia. Len v rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek.
    Telesne sa náš život začína fyzickým spojením rodičov, oplodnením. Duchovne náš život korení vo vzájomnom vzťahu rodičov a následne vo všetkých našich skúsenostiach. Už pri svojom počatí človek robí prvú a základnú skúsenosť prijatia alebo odmietnutia, môže utŕžiť prvé a veľké zranenie. To zranenie spočíva v tom, že je síce ovocím fyzického spojenia rodičov, ale nemusí byť ovocím ich lásky, prípadne ich vzájomný vzťah s novým človekom nepočíta alebo ho dokonca vedome vylučuje. Človeku sa nedostáva najzákladnejšie prijatie. Táto bolestná skúsenosť sa zapíše do podvedomia a v nej nachádzajú živnú pôdu rôzne komplexy a neurózy. Preto vôbec nie je jedno, či človek prichádza na svet v manželstve, alebo mimo neho, či prichádza na svet ako ovocie zrelej lásky, alebo nezodpovednej vášne.
    Rodičia sa často sťažujú na svoje deti a žalujú na nich. Niekedy oprávnene a niekedy akoby úplne zabudli, že ich deti sú ovocím ich vzájomných vzťahov, ktoré sú často veľmi ďaleko od skutočnej lásky, sú ovocím ich života. Človek je ovocím vzťahov. Predovšetkým toho najzákladnejšieho, ktorý rodičia prežívali v okamihu jeho počatia, no aj všetkých ďalších, ktoré pozoroval medzi rodičmi, ale ktoré zažíval i k sebe samému. Koľko raz si rodičia sťažujú na svoje deti, ale možno by bolo lepšie zamyslieť sa nad tým, ako a za akých okolností a vnútorných postojov prišli tieto deti na svet. Niekedy sa rodičia tak vyjadrujú o deťoch, že to núti zamýšľať sa nad tým, či mali niekedy svoje deti skutočne radi.
    Ctiť svojich rodičov znamená uznať s vďačnosťou korene svojej vlastnej bytosti. Je potrebné uctiť si nielen dobrých rodičov, ale aj tých, ktorí v rodičovstve zlyhali. Lebo v úcte voči rodičom je obsiahnutá aj úcta voči sebe samému i voči Bohu, ktorý toto všetko zabudoval do svojho podivuhodného plánu Spásy. Človek si musí vždy uvedomovať, že i keby ho jeho rodičia nechceli, je tu Boh, ktorý ho chce. I keby nebol v pláne svojich rodičov, v pláne Boha Stvoriteľa je určite zahrnutý. Počatie človeka môže byť prvým dobrým skutkom zo strany našich rodičov voči nám.
    V rodičovstve našich rodičov sa prvý raz stretáme s poslaním človeka byť Božím obrazom, teda zjavovať neviditeľného Boha. Zjavovať Boha neznamená len čítať deťom Písmo sväté a preberať s nimi katechizmus, ale predovšetkým žiť Zjavené Božie Slovo, žiť Božiu Dobrotu. Zjavovať Boha znamená nežiť podľa svojej ľudskej chytrosti a sebectva, ale žiť tajomstvo Slova. Všade kde človek uskutočňuje Božie Slovo zjavuje Boha, stáva sa skutočným obrazom Boha. V opačnom prípade zjavuje hriech, diabla, zlého ducha. Tu je koreň nevery mnohých. Dnes nie sú medzi nami, lebo im rodičia svojím životom nezjavovali Boha a jeho dobrotu, zodpovednosť a spravodlivosť, jeho stálosť v láske. Dobrý otec i matka ponúkne Bohu za svoje deti i svoj život: Nežalujú na nich, ale prihovárajú sa za nich. Boh je darcom a tvorcom nového života, preto každé dieťa treba prijímať s nadšením, ako znak Božieho požehnania.
    Na pozadí toho, čo sme počuli, môžeme lepšie pochopiť, aký hrozný zločin je potrat. Je to skúsenosť zavrhnutia, skúsenosť zla hneď na počiatku ľudskej existencie. Boh človeka chce, ale rodičia ho zavrhujú. Človek je od prvého okamžiku stvorený pre Dobro, je určený na to, aby skrze zážitok ľudskej dobroty prežíval a poznával Dobrotu Boha a namiesto toho je tu prvá skúsenosť: „likvidácia“. Vyprosujme si dnes úctu k ľudskej bytosti od okamihu počatia. Aby rodičia chceli svoje deti skôr ako sa počnú.

    V. „Boh Manžel“

    Počúvame tento text evanjelia na rôzne mariánske sviatky, a preto sa nám môže stať, že si akosi naň zvykneme a prestaneme ho vnímať. Z druhej strany, ak ho človek stále znovu a znovu číta a hlavne, ak nad ním premýšľa vo svojom srdci, objavuje v ňom stále nové tajomstvá. Sv. Lukáš vyslovene podotýka, že toto mimoriadne pozvanie a posolstvo zaznelo k panne, ktorá už bola zasnúbená mužovi. Je pravda, že zásnuby ešte nie sú manželstvom a dajú sa aj zrušiť, ale väčšinou ich chápeme tak, že už čosi znamenajú, čosi hovoria o ľudskom rozhodnutí. Židia neuznávali hodnotu panenstva ako trvalého životného stavu. Možno i preto, že chceli naplniť boží príkaz z knihy Genezis: „Ploďte sa a množte!“ a možno i preto, že každá židovská žena túžila byť matkou Mesiáša. Zvlášť sa to týkalo žien z Dávidovho rodu. Aj keď prorok Izaiáš výslovne hovorí o panenskom počatí, bolo to zrejme pre židov tak nepochopiteľné, že to unikalo ich pozornosti. Aj nám sa stáva, že mnoho veci si všimneme a pochopíme, až keď sa udejú.
    Je tu otázka: „Môže Boh takto vstúpiť do ľudských plánov a predstáv, do plánov tak osobných ako je manželstvo, výber partnera, zrušenie zásnub?“ Táto otázka sa objavuje u nás, ktorí sme si zvykli ľudskú slobodu chápať ako najvyššiu hodnotu. Ale sloboda je hodnotou až po láske. V bežnom živote to uznávame, keď sa z lásky k niekomu dokážeme zriecť svojej slobody a uzavrieť manželstvo. Boh je Pánom celej zeme a všetkého, čo stvoril. Žalmista hovorí: „Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda!“ Zabúdame, že On – Láska je tou Najvyššou hodnotou, ktorú v záujme vlastnej normálnosti musíme rešpektovať a uznávať a dokonca milovať nadovšetko. Čo máme také, čoby sme neprijali ako dar od Neho. Vo svojej podstate sme sami seba jeho veľkým darom. Boh má neobmedzené a absolútne právo na svoje Stvorenie. Má ho i preto, lebo chce a koná len dobro. Láska dáva právo. Boh je Láska. I v tomto jeho konaní mu ide o Spásu človeka, ktorý sa mu odcudzil.
    Prorok Izaiáš v 62 kapitole v mene božom sľubuje: „Nebudú ťa viac nazývať „Opustená" a tvoju krajinu „Osamelá“. Ale ťa budú volať „Moja potecha" a tvoju krajinu „Nevesta“. Pretože Pán si ťa obľúbil a tvoja krajina dostane manžela. Ako sa junák snúbi s pannou, tvoj Tvorca si zasnúbi teba a ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať tvoj Boh." Väčšina ľudí prežíva svoje kresťanstvo ako ustavičné: „toto nesmieš", „toto nerob", „tamtoho sa nedotýkaj", „toto nejedz". Pre mnohých je kresťanstvo len určitou formou obmedzovania sa všade a na každom kroku. Akoby Boh bol proti všetkému, čo je krásne, čo je radostné. Ale Božie Slovo nám odhaľuje iného Boha.
    „Ako sa junák zasnúbi s pannou, tvoj Tvorca si zasnúbi teba a ako má ženích radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh." Náš Boh je Ženích a my všetci sme „Nevestou". Kresťanstvo to je svadba Boha s človekom. Aj to najlepšie pozemské manželstvo je len veľmi chatrným predobrazom toho, čo pripravuje Boh od večnosti pre človeka. Boh je tvoj Tvorca. Boh ťa stvoril. Boh ťa poznal skôr ako si sa počal v živote matky. Tvoji rodičia nevedeli, kto sa narodí. Dokonca ani matka, ktorá ťa nosila pod srdcom, nepoznala tvoje meno, nevedela či budeš muž, či žena a ako budeš vyzerať. Ale je tu Ktosi, kto ťa tajomne spriadal v živote tvojej matky. Je to tvoj Tvorca, tvoj Boh. On ťa povolal k životu, pretože On ťa chcel. Nikto ho nenútil, aby ťa stvoril. Motívom jeho činnosti bolo číre chcenie, láska, záľuba.
    Kresťanstvo to je svadba Boha s človekom. To je úžasný Boží projekt „Bohočlovek". Boh sa chce snúbiť s človekom v najväčšej intimite ľudskej bytosti. Boh sa chce s tebou stretnúť v realite tvojho živote. Kristus - Bohočlovek, je pre nás radostnou zvesťou. Teológia hovorí, že Kristus je pravý Boh a súčasne je pravým človekom. Kristus je najľudskejší človek, pretože je v ňom Boh - Láska.
    Vo svätej spovedi vyznávame svoje hriechy, ale veľmi často našej pozornosti uniká ten najťažší hriech, hriech, ktorý gréčtina označuje slovkom asebeia a prekladáme ho ako bezbožnosť, v zmysle sebestačnosti vo vzťahu k Bohu. Snahe človeka o dokonalosť čisté z vlastných síl, ktorá nutne konči v slušnosti. Dokážeme byť slušní, ale to je všetko. Bez prijatia Ježiša nemôžeme byť dobrí, pretože jedine Boh je Dobrý. Človek sa stáva dobrým vtedy, keď je Boh v ňom. Bez Boha si opustený, vydaný napospas svojej skazenosti a skazenosti tohto svete. A táto skazenosť ťa zničí. Bez Boha nevyhráš svoj zápas o ľudskosť a ľudskejší svet. Bez Boha budeš len neľudským človekom. Nebudeš môcť zjaviť Boha, byť Božím obrazom pre svoju rodinu.
    Duchovný život to nie je len modlitba ráno na obed a večer. Duchovný život to je chodenie s Kristom. Modlitba nespočíva len v tom, že sa ráno, na obed a večer pomodlíš nejakú naučenú modlitbu, po prípade ju prečítaš z knižky. Keď sa modlíš, tak si uvedom, že hovoríš k Bohu Otcovi, ktorý ťa miluje a ktorý ti dokonale rozumie. Boh chce, aby si sa s ním rozprával o veciach svojho života. Ako by si sa cítil, keby tvoje deti v styku s tebou užívali nejaký formulár ale nikdy by ti zo srdca nič nepovedali. Bolo by ti z toho asi veľmi smutne. Boh chce počuť tvoje srdce. On chce s tebou zdieľať tvoje starosti, On chce s tebou zdieľať tvoj zápas s hriechom, pretože ak On nebude s tebou, určite prehráš. Hriech je tak silnou skutočnosťou, že bez Boha si s ním neporadíš. Celá slabosť tvojho kresťanstva je v tom, že Boha nepozývaš, že ho nevzývaš, že ho nevoláš do všetkých oblasti tvojho života. Kristus chce spasiť celý tvoj život, všetky oblasti tvojho života. Božia Láska chce vstúpiť do všetkých tvojich vzťahov.
    Duchovný život nie je dokonca ani prijímanie v čase vianočnom a veľkonočnom. Ak tvoje prijímanie nie je trvalou odovzdanosťou, podobá sa skôr Judášovmu bozku. Judáš sa priblížil k Ježišovi, pobozkal ho ako dobrý priateľ a vzápätí ho vydal do rúk nepriateľov. Nič ti to nepripomína? Nerobíš to isté, keď na Vianoce Ježiša prijmeš, aby si už na Silvestra vedome zvolil iný a hriešny štýl života.
    Máme dnes obnovu. Je to čas Božích zázrakov, ale nič ti to nepomôže, ak sa Kristus nepočne mocou Ducha Svätého dnes v tebe. Ak sa Kristus nestane dnes tvojim Pánom a Spasiteľom. Uvažuj sám, či sa v tomto stave, v ktorom žiješ, napriek tomu, že si bol na spovedi, môžeš páčiť Bohu! Nepáčiš sa sám sebe a myslíš si, že sa Bohu budeš páčiť? Preto pros Ježiša: Ježišu, urob ma takým, ako my Ty chceš mať! Nechaj sa pretvoriť Bohom. Jeho Slovo je Stvoriteľské. Ty len k nemu pristúp s túžbou a odovzdanosťou: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova"! Toto je počatie z Ducha Svätého. Takto sa Slovo stáva Telom. Takto nás to učí Mária - Matka Vteleného Slova. Ä len takto do sebe prijmeš život z moci Ducha Svätého a v tvojom živote sa objaví svedectvo o veľkých veciach, ktoré Ti urobí ten, ktorý je mocný. Každý deň sa znovu a znovu pred tvojimi očami obnovuje zmluva človeka s Bohom v Tele a Krvi Pána Ježiša. Zapoj sa do tejto zmluvy. Ži z tejto životodarnej zmluvy. Vezmi a jedz chlieb života, chlieb tvojej Spásy. Sv. Augustín hovorí: „Stávaš sa tým, čo prijímaš! Prijímaš Telo Kristovo, stávaš sa jeho Telom.“ A skrze prijatie Kristovho Tela začína v tebe žiť Kristus - Bohočlovek.
    Nemá zmysel sentimentálne sa rozplývať nad krásou tohto sviatku, ak to nebude sviatok tvojho spojenectva s Bohom, tvojej zmluvy s Bohom. Vstupom Boha do tvojej ľudskej reality. Nehovor Bohu: „Milujem ťa!", ak sa mu dnes nechceš vydať. Nehovor Bohu milujem ťa, ak si rozhodnutý ďalší pol rok alebo aj rok, žiť len sám zo seba a svojej sily. Nehovor Bohu, milujem ťa, ak ti znovu polroka nebude vôbec v tvojom živote tvoj Stvoriteľ chýbať. Nehovor Bohu, „milujem ťa" ak On nie je tvojím Ženíchom, s ktorým rád tráviš čas.
    Ak si napriek tomu, čo bolo predtým, pochopil, o čo tu ide, odovzdaj sa do jeho rúk a pros ho, aby ťa On pretvoril. Pros ho, aby On v tebe spôsobil, žeby si ho miloval tak, ako On miluje Teba. Odovzdaj mu svoj Život, ktorý nebol dobrý, pretože nebol v ňom prítomný On, tvoj Stvoriteľ a Pán. On, ktorý je Dobro, samé Dobro, Najvyššie Dobro. Nezabúdaj, že tvoj Boh je tvojím Ženíchom.
    Evanjelium nám hlása a ukazuje na príklade P. Márie, že sa človek môže stať rovnocenným partnerom Boha v láske a môže sa dokonca stať jeho matkou. Skôr ako človek uzavrie ľudské manželstvo, je pozvaný, aby sa vydal Bohu, aby dovolil Bohu v sebe pôsobiť. Už malé deti chodia vo svadobnom obleku na prvé sväté prijímanie. Manželstvo s Bohom je skôr ako ľudské manželstvo, a bude aj potom keď manželstvo s človekom stratí svoj zmysel. A ľudské manželstvo je len predobrazom tohto Božieho a školou, kde sa človek učí sebe odumierať. Človek by nemal uzatvárať pozemské manželstvo, dokiaľ nie je upevnený vo vzťahu k Bohu, lebo len tak bude schopný skutočnej lásky k človeku, ak Boh bude na prvom mieste. Ľudské manželstvo nemá byť uzatvárane na vzdory tomuto Božskému, ale v ňom a v moci Lásky, ktorú dáva vzťah k Bohu.
    A predsa, tento Neobmedzený Absolútny Pán sa zaviazal ľuďom svojou zmluvou a pokorne sa pýta, hoci je Absolútno, pokorne čaká. Ten, ktorý je absolútne Dobro a Blaženosť, čaká na odpoveď človeka. Od Marinej odpovede záleží, či sa uskutoční úžasný Boží projekt Vtelenia Božieho Syna, Vtelenia Božieho Slova. Aj od nás záleží, či toto Vtelenie bude pokračovať, lebo Boh sa chce zjaviť skrze každého človeka.
    Na záver tejto kázne poprosím Pána Ježiša za Vás. Ak súhlasíte s touto modlitbou povedzte na záver svoje Amen: Pane Ježišu, chceme ťa dnes odprosiť za to, že sme ťa nechali v Bohostánku čakať, hoci Ty si Ženích našej duše. Chceme ťa dnes odprosiť, že sme často padali do hriechu, ako by nám nebolo pomoci, ale Ty si na nás čakal, aby si nás posilnil. Pane chceme Ti poďakovať, že si prišiel preto, aby si bol s nami a v nás. Vieme, že si našou silou i spásou. Pane Ježišu sľubujeme Ti, že už nechceme a nebudeme svoje kresťanstvo žiť, len zo svojich vlastných síl, pretože nedokážeme sami vytvoriť dobrého človeka. Pane Ježišu príď do nás a zostaň v nás. Amen

    VI. „Milosť a Zákon“.

    P. Mária v tajomstve dnešného sviatku stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína prijatím Krista. Toto je moment, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanstve ako náboženstve rozdielnom od židovstva. Sv. Ján v prológu svojho evanjelia hovorí: „Skrze Mojžiša prišiel Zákon, ale skrze Ježiša Krista prišla Milosť.“ Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nedokázal zmeniť srdce človeka, jeho hriešne vnútro, jeho bezbožnosť. To dokáže len milosť, ktorá je v prijatí Ježiša Krista: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa božími deťmi.“ (Jn 1,12)
    Základná pravda nášho náboženstva, o ktorej nás poučuje evanjelium, zneje: „Boh nás miluje napriek našej poblúdenosti a má pre nás pripravený plán Spásy.“ Pri zvestovaní akoby sme počuli ozvenu slov, ktoré zazneli v rozhovore Ježiša s Nikodémom: „Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí nezahynul, ale mal s ním večný život v nebi.“ Ako Boh miloval svet? Tak, ako sa to prejavilo v živote Panny Márie.
    Pravda o Božej láske je podstatou Zvestovania. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc. Každý jeden z nás môže prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje evanjelium. Niečo podobné tomu, čo prežila Panna Mária pri Zvestovaní. Anjel ju pozdravil: „Chaire Kecharitomene!“ Doslova je to výzva k radosti: „Raduj sa plná milosti!“ Tieto slová obsahujú radostnú zvesť. A toto zvestovanie sa má stať vlastníctvom každého jedného z nás. V Panne Márii sa Boh prihovára každému človeku, lebo toto pozdravenie bolo vyslovené pre nás všetkých.
    My všetci, v dare tohto práve počatého dieťaťa, nachádzame milosť u Boha. Skrze prijatie tohto dieťaťa sa stávame aj my deťmi Boha. V Ježišovi je možnosť omilostenia vyhnancov. My sme tí vyhnanci, ktorí žijú vo vyhnanstve, ďaleko od Pána, ale v tomto dieťati a v jeho prijatí sa nám ponúka milosť amnestie pre všetkých. Možnosť k návratu k Otcovi. Ježiš je cesta, pravda i život. Každý, kto ho prijíma, poznáva cestu, nachádza pravdu a dostáva život. Skrze prijatie Krista začína naša duša rásť do podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Ak nie je v nás Kristus, tak sa Bohu nepáčime, nemáme s ním nič spoločné. Ak nežijeme Kristovo Slovo, ak neprijímame jeho telo a krv, nie sme Božie deti, ale sme deťmi zla.
    Možno po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Pozrime sa ako počala Panna Mária z Ducha Svätého? Skôr ako sa počal tento úžasný plod jej života a dar pre celé ľudstvo, muselo prebehnúť milostiplné stretnutie Boha s človekom, skrze Milostiplnú a skrze vyliatie Ducha Svätého. Len v Duchu Svätom môže človek odpovedať Bohu primeraným spôsobom na jeho lásku. Máriina duša, to je duša úplne odovzdaná a preto úplne zahrnutá milosťami.
    Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Bez lásky ku Slovu Božiemu, nie je možné prijať Ducha Svätého. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme vo vôli, v myslení, v citoch. Sv. František z Assisi hovorí, že skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa. Nemôže počať z Ducha, kto nemiluje Slovo.
    Božie Slovo máme prijať s vierou, ktorá si je istá, nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie. Často zabúdame, že viera sa definuje ako istota v tom, že čo povedal Boh je Pravda. Božie Slovo však nemá zostať v našej hlave, lebo jeho pravé miesto je srdce človeka. „Mária hlboko v srdci chránila počuté Božie Slovo.“ Najprv s vierou prijala Božie Slovo. Uverila v nesmiernu Božiu moc, lebo „Bohu je všetko možné.“ Božie Slovo je živé a účinné, je stvoriteľské. Len vo vzťahu k slobodným bytostiam naráža na tajomstvo slobody a viery. P. Mária úplne uverila a preto mohla spievať svoj Magnifikát hneď od okamihu počatia z Ducha. Zachariášovi, pretože pochyboval, sa rozväzuje jazyk ku chvále Božej, až keď drží chlapčeka v náruči.
    Slovo, ktoré zaznieva k Panne Márii presahuje sily človeka, je ľudský neuskutočniteľné. Panna Mária nehovorí sebavedomé: „Ja to urobím!“ ale ani neveriace: „To sa nedá!“, ale odovzdané: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“ Až takto sa v nej môže prejaviť moc Boha Stvoriteľa. Skrze prijaté Slovo jej bytosť oplodní Duch Svätý. Duch Svätý je Božou mocou, Božím prstom, Ramenom Najvyššieho, Božím objatím a Božou nežnosťou. Duch Svätý spôsobí, že to Slovo začne v nej žiť a pretvárať jej bytosť podobne ako tehotenstvo premieňa organizmus ženy.
    Božie Slovo je „živé a účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“ (zr. Hebr 4,12) Keď hovoríme o Božom Slove musíme si uvedomiť, že nehovoríme o veci ale o živej osobe. Je to Božská Osoba, skrze ktorú bolo všetko stvorené a skrze ktorú Boh komunikuje s naším svetom. Boh skrze svoje Slovo zjavuje sám seba a zjavuje aj svoj večný plán. Biblia je Božie Slovo zaznamenané písomne, ale Ono existuje ako samostatná živá Božská bytosť, skrze ktorú a pre ktorú bolo všetko stvorené. Každá stvorená skutočnosť povstáva Božím Slovom a každá dokonalosť je účasťou na tomto Božom Slove. Ono je zdrojom každej dokonalosti a každého pohybu dopredu.
    Božie Slovo je Večné, Nezrušiteľné a Nemenné. Vidíme to i v postoji Boha voči stvorenému svetu. Boh sa svojho plánu nezriekol ani keď zhrešili anjeli, ani keď zhrešili ľudia. I keď je Božie Slovo vrcholne účinné, predsa o ňom platí, že rešpektuje slobodu stvorených bytostí. Jedine vo vzťahu ku slobode stvorených bytostí sa môže stať, že sa toto Slovo nepresadí, že človek alebo anjel odpovie na Božiu stvoriteľskú výzvu k dokonalosti: „Ja nechcem!“

    VII. „Odovzdanosť“

    Veľmi často sa dostávame vo vzťahu ku Božiemu Slovu do duchovného zmätku, keď chceme toto Slovo žiť čiste ľudskou silou. Správny postoj ku Slovu Božiemu nám ukazuje Panna Mária pri zvestovaní. Ona nás učí, že každé Božie Slovo treba prijať s vierou v moc Božiu a s ochotou ponechať mu v sebe priestor k realizácii. „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“
    Všimnime si jednotlivé slová jej odpovede: „Nech sa mi stane“ vyjadruje jej odovzdanosť. Panna Mária nestojí v pozícii sebavedomého siláka, ktorý hovorí „ja to urobím“, „ja to dokážem“. Ide tu predsa o Božie Slovo, ktoré človek nedokáže urobiť a ani žiť z vlastných síl. Na druhej strane však vieme, že Boh to od nás právom vyžaduje a že celý vesmír povstal Božím Slovom a že toto Božie Slovo je Všemohúce. Po určitých duchovných skúsenostiach začíname chápať, že napriek svojmu najlepšiemu úsiliu, sme nedokázali vychovať a vyšľachtiť z opice človeka. Zázrak vnútornej premeny človeka sa nedocieli drezúrou, ale milosťou, darom. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď je On v nás skrze svoje Slovo a svojho Ducha.
    Máriina odovzdanosť nesmeruje k nejakému nevyspytateľnému osudu. Boh predsa zjavuje svoju vôľu vo svojom Slove. Preto sa jej odovzdanosť týka Božieho Slova. Mária sa odovzdáva Bohu, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. Len ten, kto nečíta Písmo Sväté, môže mať strach z Neznámeho Boha. Sv. Hieroným tvrdí, že kto nepozná Písmo Sväté, nepozná Krista. Ale Panna Mária dobre poznala a pozná Slovo Božie. Vedela k čomu hovorí svoje „fiat“ a vedela tiež, Komu ho hovorí. Panna Mária je plná túžby po Bohu, plná Boha, Panagia – celá svätá. Teda prosme oň, túžme po ňom a prijmime Boží Dar. Vtelením sa Boží Syn stal z lásky k nám človekom, aby sa človek mohol stať Božím Synom.
    Cirkevný učiteľ Origenes hovorí: „Čo mi prospeje, že sa Kristus raz narodil v Betleheme, ak sa nenarodí vierou v mojej duši.“ Máriino Božské materstvo sa realizuje v dvoch rovinách, telesnej a duchovnej. Mária je nielen Božou Matkou, pretože nosila telesne Boha vo svojom lone, ale tiež preto, že ho najsamprv počala vierou vo svojom srdci. Sám Kristus vyhlásil: „Moja Matka a moji bratia sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 8, 21)
    Mária svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Boha duchovne, skôr než ho počala telesne. Ani nám nikto nebráni, aby sme túžbou po Bohu, otvoriac sa Ježišovmu Slovu z Ducha počali Krista a stali sa tak jeho matkou. Sv. Augustín hovorí: „Stali ste sa dietkami Božími, buďte tiež matkami.“ K tomuto sme povolaní. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela je len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, čo prijímajú Božie Slovo a praktizujú ho. Sv. Maxim Vyznavač hovorí: „Kristus sa ustavične tajomne rodí v duši, lebo si berie telo z tých, ktorí sú spasení a dušu, ktorá ho rodí, robí panenskou matkou.“
    Pamätajme si! Krista nemáme napodobňovať, ale Krista máme žiť. Napodobňovať máme Bohorodičku, aby sme sa stali takými, akými nás Boh pôvodne stvoril. Nasledujme Pannu a Matku Božiu. Začnime si vážiť naše človečenstvo a plán, ktorý preň Boh pripravil. Veď jedna z nás sa stala Bohorodičkou, prinesúc ľudstvu spásu v jej Synovi. Nosme aj my Boha vo svojom srdci, nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sú plodnými pre Boha.
    Všetky sviatosti Cirkvi, všetko ohlasovanie Božieho Slova, slúži tomu, aby sa v nás objavil Kristus. Kristus v nás je zároveň Nádejou našej Slávy. Sv. Augustín tvrdí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.“
    Sv. František nám odkazuje: „Sme Kristovými matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú druhým žiariť ako príklad... Ako je sväté a ako milé, ľúbezné, pokojne a sladké, roztomilé a nadovšetko žiadúce, mať takého brata a takého syna, nášho Pána Ježiša Krista!“
    V každom svätom prijímaní prijímame Ježiša, ale nie vždy dokonale. Iba to prijímanie je skutočne sväté a životodárne, ktoré je trvalé a ktoré sa odohráva v prostredí Máriinej duše. Sv. Ambróz nám radí: „Ak chceš prijať Ježiša do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Sväté je to prijímanie, ktoré sa deje v Duchu svätom a v ovzduší Máriinej duše. Až potom sa v nás môže prejaviť moc nášho Stvoriteľa. Skrze takto prijaté Božie Slovo vstupuje do nás Duch Svätý. Bez lásky k Slovu Božiemu, bez prijatia Slova, nemôže do nás plne vstúpiť Boží Duch. Duch Svätý vstupuje do nás len vtedy, keď ho chceme, keď zapierame svoju hriešnu vôľu naklonenú ku zlu a volíme si Dobro. Duch Svätý je bytostnou dobrotou Božieho Slova. To čo Ježiš v Slove zjavuje a ohlasuje, to Duch Svätý privlastňuje každému, kto po tom opravdivo túži. Duch Svätý spôsobuje, že to Slovo začne žiť v tvojom srdci a stane sa motorom tvojho života.
    Sv. Bernard z Clairvaux nám dáva takúto radu z príležitosti tajomstva dnešnej spomienky na meno Panny Márie: „A meno Panny bolo Mária“, hovorí evanjelista. Chceme niečo povedať aj o tomto mene, ktoré v preklade znamená Hviezda morská a veľmi priliehavo pristane panenskej matke. Ona je tá vznešená hviezda, ktorá vyšla z Jakuba, a jej lúč osvecuje celý svet a jej jas sa skveje na nebesiach, preniká do hlbín a rozjasňuje celú zem. Ale ona rozohrieva viac myseľ ako telo, podporuje čnosti a spaľuje neresti. Ona je, hovorím, neobyčajná hviezda, nevyhnutne vyvýšená sa trbliece svojimi zásluhami a osvetľuje svojím príkladom. Keď zbadáš, že sa v tomto pozemskom živote viac zmietaš uprostred víchríc a búrok, ako kráčaš po pevnej zemi, neodvracaj oči od svetla hviezdy, ak nechceš, aby ťa zavalili vlny. Keď sa strhnú víchrice pokušení, keď sa dostaneš medzi úskalia súžení, pozri na hviezdu, volaj Máriu. Keď tebou zmietajú vlny pýchy, ctibažnosti, ohovárania, žiarlivosti, pozri na hviezdu, volaj Máriu. Keď loďkou tvojej duše otriasa hnev alebo lakomosť alebo žiadostivosť tela, pozri na Máriu. Keď ťa desí veľkosť výčitiek, keď ťa ľaká špinavé svedomie, keď sa hrozíš prísneho súdu a už ťa chce pohltiť pažerák zármutku a priepasť zúfalstva, mysli na Máriu
    V nebezpečenstvách, v úzkostiach a v pochybnostiach mysli na Máriu, vzývaj Máriu. Jej meno nech nezíde z tvojich úst, nech nevymizne z tvojho srdca. A aby si získal podporu jej príhovoru, nezabúdaj na príklad jej života. Nasleduj ju a nebudeš blúdiť. Ju pros a nikdy nebudeš bez nádeje. Na ňu mysli a nikdy sa nezmýliš. Jej sa drž a nepadneš. Pod jej ochranou nebudeš poznať strach. Keď ťa bude ona viesť, neunavíš sa. Keď ti bude ona milostivá, dosiahneš cieľ. A tak na sebe samom skúsiš, ako správne evanjelista hovorí: A meno Panny bolo Mária.“

    VIII. „Počatie z Ducha“

    Ak človek nežije duchovným životom, môže sa mu zdať, že pri počatí Božieho Syna išlo len o historickú udalosť, síce veľmi peknú, ale dnešnému človeku nič nehovoriacu. Ak však žije duchovným životom, začína chápať, že „počatie z Ducha Svätého“ v každom z nás a „narodenie Krista“ do našich skutkov je stále aktuálnou vecou. Všetci, ktorí sa usilujete o duchovnú obnovu, priznáte, že sa s vami čosi dobré deje. Prežívate pokoj a radosť nielen z vonkajších vecí a udalostí, ale priamo zo srdca. To, čo sa udialo pri dobrej spovedi a ak to pokračuje dobrým predsavzatím, môžeme pokojne nazvať „počatie Krista z Ducha Svätého". Platí totiž slovo Kristovo, že nielen Preblahoslavená Panna Mária je a má byť jeho matkou, ale každý kto počúva Božie Slovo a zachováva ho, každý kto plní vôľu Božiu, je jeho matkou. Duchovne počína Krista každý, kto chce zmeniť svoj život k lepšiemu.
    Sv. Bonaventúra, hovorí, že „duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého dá si predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stálo odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život" sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých."
    Sv. Augustína hovorí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej vtelil Kristus, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha." Skúsme to spolu s Pannou Máriou tak, ako nás nabádajú svätí.
    Zamyslime sa nad určitými chybami duchovného života, ktorých sa dopúšťa mnoho kresťanov. Skutočné a sväté prijímanie je len to, ktoré je trvalé. V duchovnom živote vôbec nejde o to, aby sme si raz, po prípade dvakrát do roka splnili svoju povinnosť voči Bohu a láskavo išli na spoveď a na chvíľu prijali Ježiša do seba. Boh nechce od nás láskavosť ale lásku. Vo svätom prijímaní ide naplnenie prikázania lásky k Bohu. Sväté prijímanie, ak nie je a nemá byť aktom trvalého odovzdania, tak potom vôbec nie je sväté, ale ide skôr o Judášov bozk, zradu Krista. I keď cirkevné prikázanie hovorí o tom, že kresťan je povinný aspoň ráz do roka sa vyspovedať a prijať Ježiša, nechce tým tvrdiť, že ostatní čas môže žiť v ťažkom hriechu. Kresťan je povinný žiť ustavične v stave posväcujúcej milosti, lebo ak zomrie v stave ťažkého hriechu bez ľútosti, jeho duša smeruje k zatrateniu.

    IX. „Skúsenosť“

    Prestaň, a maj dôveru v Boha!

    Kardinál Nguyen Van Thuan, ktorý už zomrel, bol kazateľom pôstnych Exercicií pre Svätého Otca a Rímsku kúriu vo Vatikáne. Okrem iného rozprával o tom, aká skúsenosť mu pomáhala prežiť v komunistickom väzení:
    „Počas môjho dlhého deväťročného trápenia na samotke v cele bez okien, keď v niektorých dňoch po celé dni nesvietilo elektrické svetlo, v tejto temnote, v teple a vlhkosti som mal pocit, že prídem o rozum. Bol som vtedy mladým biskupom, ktorý mal za sebou osem rokov pastoračnej praxe. Nemohol som spávať. Myšlienka, že som musel opustiť svoju diecézu, toľko práce, ktorú som začal pre Boha, čo sa všetko zmarilo, ma trýznila. Celá moja bytosť bola zavalená vzburou.
    Raz v noci som počul vo svojom srdci hlas, ktorý mi povedal: „Prečo sa tak trápiš? Musíš rozlišovať medzi Bohom a Božím dielom. Všetko, čo si začal, a v čom by si chcel pokračovať - pastoračné návštevy, vzdelávanie seminaristov, rehoľníkov, laikov, mládeže, budovanie škôl, klubu študentov, misií pre evanjelizáciu nekresťanov,.… to všetko je vynikajúce dielo, je to Božie dielo, ale nie je to Boh! Keď Boh chce, aby si to všetko opustil, urob to okamžite a maj k nemu dôveru! Boh všetky tie veci urobí nekonečne lepšie ako ty. On zverí svoje dielo inému, kto bude podstatne schopnejší ako ty. Ty si volil iba Boha, nie jeho diela!“
    Toto poznanie mi prinieslo nový pokoj, ktorý úplne zmenil moje zmýšľanie a pomohol mi prekonať okamihy psychicky inak neznesiteľné. Od tej chvíle naplnila moje srdce nová sila a tá ma sprevádzala celých trinásť rokov. Keď som pocítil svoju ľudskú slabosť, obnovil som túto voľbu tvárou v tvár ťažkej situácii a pokoj ma nikdy neopustil.
Zvoliť Boha a nie Božie diela. To je základ kresťanského života pre všetky časy. A to je tiež najplatnejšia odpoveď pre dnešný svet. Je to cesta, na ktorej sa môžu uskutočniť Otcove plány s nami, s Cirkvou a s ľudstvom našej doby. Ako vysoko je nebo nad zemou, tak ďaleko sú moje myšlienky od vašich myšlienok (Iz 55,9). Deň za dňom lepšie chápem tieto slová Písma. Chápem, že môj život je dôsledok rozhodnutia medzi Bohom a Božím dielom. V každom okamihu. Stále nová voľba, ktorá sa stáva obrátením.
    Mária zvolila Boha, vzdala sa svojich vlastných plánov bez toho, že by úplne chápala celé tajomstvo, ktoré sa odohrávalo v jej živote a v jej osude. Od toho okamihu je jej život ustavičným fiat, od kolísky v Betleheme až po exil v Egypte, až po tesársku dielňu v Nazarete, až po horu Kalváriu. Vždy znovu je aktuálna rovnaká voľba: Boh, a nie Božie diela. A práve týmto spôsobom dochádza k tomu, že Mária vidí, ako sa napĺňajú všetky prisľúbenia, vidí že Syn, ktorý vykrvácal v jej náručí, vstal z mŕtvych; vidí, že skupina učeníkov sa znovu upevňuje a prináša hlásanie evanjelia všetkým národom; vidí, že ju budú blahoslaviť všetky pokolenia a budú ju nazývať Božou Matkou, ona, ktorá náhradou za svojho božského Syna dostala jedného z nás, prostého človeka.“
    P. Mária stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína tam, kde človek prijíma Krista. Ona je vzorom a matkou našej duchovnosti, preto ju pozdravme Slovami nášho sv. otca Františka: „Zdravas, svätá Pani, presvätá Kráľovná, Božia Rodička Mária, ty si naveky Pannou, vyvolenou od Najsvätejšieho Otca z nebies, teba posvätil svojím najsvätejším milovaným Synom a Duchom Utešiteľom, v tebe bola a je celá plnosť milosti a všetko dobro. Zdravas jeho dom. Zdravas jeho stánok. Zdravas jeho príbytok. Zdravas jeho rúcho. Zdravas jeho služobnica. Zdravas jeho Matka a buďte pozdravené, vy všetky sväté čnosti, ktoré milosťou a osvietením Ducha Svätého ste vlievané do sŕdc veriacich, aby ste ich z neveriacich urobili veriacimi Bohu.“