Zvestovanie Pána 

    Tajomstvo Zvestovania Pána, ktoré by sme mohli nazvať aj Tajomstvom počatia Ježiša, je svojím obsahom veľmi vzácne práve pre našu dobu, lebo ukazuje ako dôležité je už počatie dieťaťa a jeho okolnosti. Vôbec nie je jedno, akým spôsobom sa počína dieťa, či sa tak deje chcene a uvážene, alebo len trpne a pasívne, alebo dokonca v ovzduší agresivity voči vznikajúcej bytosti. Počatie ovplyvňuje ďalší rozvoj duševného i duchovného života. Výskumy hlbinnej psychológie ukazujú, že už prvé zážitky počatého človeka majú vplyv na jeho povahu a charakter. Od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo či bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého len ťažko prijali jeho rodičia. Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek.
    Telesne sa náš život začína fyzickým spojením rodičov, oplodnením. Duchovne náš život korení vo vzájomnom vzťahu rodičov a následne vo všetkých našich skúsenostiach. Už pri svojom počatí človek robí prvú a základnú skúsenosť prijatia alebo odmietnutia, môže utŕžiť prvé a veľké zranenie. To zranenie spočíva v tom, že je síce ovocím fyzického spojenia rodičov, ale nemusí byť ovocím ich lásky, prípadne ich vzájomný vzťah s novým človekom nepočíta, alebo ho dokonca vedome vylučuje. Človeku sa nedostáva najzákladnejšie prijatie. Táto bolestná skúsenosť sa zapíše do podvedomia a v nej nachádzajú živnú pôdu rôzne komplexy a neurózy. Preto vôbec nie je jedno, či človek prichádza na svet v manželstve, alebo mimo neho, či prichádza na svet ako ovocie zrelej lásky alebo nezodpovednej vášne.
    Otec a matka sa často sťažujú na svoje deti a žalujú na nich. Niekedy oprávnene a niekedy akoby úplne zabudli, že deti sú ovocím ich vzájomných vzťahov, ktoré sú často veľmi ďaleko od skutočnej lásky, sú ovocím ich života. Človek je ovocím vzťahov. Predovšetkým toho najzákladnejšieho, ktorý rodičia prežívali v okamihu jeho počatia, no aj všetkých ďalších, ktoré pozoroval medzi rodičmi, a ktoré zažíval i k sebe samému. Niekedy sa rodičia tak vyjadrujú o deťoch, že to núti zamýšľať sa nad tým, či vôbec mali niekedy svoje deti skutočne rád. 
    Ctiť svojich rodičov znamená uznať s vďačnosťou korene svojej vlastnej bytosti. Je potrebné uctiť si nielen dobrých rodičov, ale aj tých, ktorí v rodičovstve zlyhali. Lebo v úcte voči rodičom je obsiahnutá aj úcta voči sebe samému i voči Bohu, ktorý toto všetko zabudoval do svojho podivuhodného plánu Spásy. Človek si musí vždy uvedomovať, že i keby ho jeho rodičia niekedy nechceli, je tu Boh, ktorý ho ustavične chce. I keby nebol v pláne svojich rodičov, v pláne Boha Stvoriteľa je určite zahrnutý. Počatie človeka môže byť prvým dobrým skutkom zo strany našich rodičov voči nám. 
    V rodičovstve našich rodičov sa prvý raz stretáme s poslaním človeka byť Božím obrazom, teda zjavovať neviditeľného Boha. Zjavovať Boha neznamená len čítať deťom Písmo sväté a preberať s nimi katechizmus, ale predovšetkým žiť Zjavené Božie Slovo, žiť Božiu Dobrotu. Zjavovať Boha znamená nežiť podľa svojej ľudskej chytrosti a sebectva, ale žiť tajomstvo Slova. Všade kde človek uskutočňuje Božie Slovo zjavuje Boha, stáva sa skutočným obrazom Boha. V opačnom prípade zjavuje hriech, zlého ducha. Tu je koreň nevery mnohých. Dnes nie sú medzi nami, lebo im rodičia svojím životom nezjavovali Boha a jeho dobrotu, zodpovednosť a spravodlivosť, jeho stálosť v láske. Dobrý otec i matka ponúkne Bohu za svoje deti i svoj život: Nežalujú na nich, ale prihovárajú sa za nich. Boh je darcom a tvorcom nového života, preto každé dieťa treba prijímať s nadšením, ako znak Božieho požehnania.
    Na pozadí toho, čo sme počuli, môžeme lepšie pochopiť, aký hrozný zločin je potrat. Je to skúsenosť zavrhnutia, skúsenosť zla hneď na počiatku ľudskej existencie. Boh človeka chce, ale rodičia ho zavrhujú. Človek je od prvého okamžiku stvorený pre Dobro, je určený na to, aby skrze zážitok ľudskej dobroty prežíval a poznával Dobrotu Boha a namiesto toho je tu prvá skúsenosť: „likvidácia“. Vyprosujme si úctu k ľudskej bytosti od okamihu počatia. Aby rodičia ľúbili a chceli svoje deti skôr ako sa počnú.
    Aby sme dokázali správne pochopiť prvé čítanie z proroka Izaiáša, musíme skúmať, čo predchádzalo tomuto zvláštnemu Božiemu prisľúbeniu. V 7. kapitole proroka Izaiáša, v ktorej sa nachádza prisľúbenie Panenskej Matky, sa najprv opisuje obliehanie Jeruzalema dvomi nepriateľskými kráľmi, z ktorých má Jeruzalemský kráľ Achaz, veľký strach. V situáciách, v ktorých sa jedná o život a existenciu celého národa, si človek nepomôže sám. Jedine Boh môže pomôcť. Avšak človek má problém a vážnu pochybnosť. Stojí Boh o mňa a má ma rád? Zaujíma sa o môj život a o moje problémy? 
    Toto všetko prežíval kráľ Achaz. Do jeho strachu a obáv zaznieva zvláštna Božia ponuka: „Žiadaj si znamenie od Pána, svojho Boha, žiadaj ho, či už v hĺbkach podsvetia, alebo hore na výsostiach.“ Prorok v mene Božom ponúka znamenie, ktoré má posilniť vieru kráľa. Ponúka znamenie Božieho záujmu. Nehovorí: „Žiadaj si znamenie od Boha!“ ani nehovorí: „Žiadaj si znamenie od môjho Boha!“, ale: „Žiadaj si znamenie od svojho Boha!“ Chce tým naznačiť, že tu nejde o boha, ktorý nemá žiadny osobný vzťah k človeku. Nedá sa tu dokonca ťažiť ani z prorokovho vzťahu k Bohu, ale Boh musí byť tvojím osobným Bohom. Ide o Boha, ktorý je Bohom tvojho života. 
    Možno je v tom naznačená aj jemná výčitka. Hoci chodíme do toho istého chrámu a počúvame to isté Božie Slovo, predsa boh našich predstáv nemusí byť ten istý. Krízové situácie najlepšie preveria našu predstavu boha, či je skutočne živý a mocný, alebo sa zrúti pod veľkosťou problému. Čo z toho, že existuje nejaký boh, keď nie je súčasne mojím Bohom, ktorý ma osobne pozná a miluje. Dokiaľ nepoznám Boha, ako svojho osobného Boha, ako Boha s ktorým zdieľam svoj život, ako Boha, ktorý kráča so mnou a nesie moje starosti, tak neviem, čo je to zbožnosť a viera. 
    Boh sám prostredníctvom proroka vyzýva kráľa, aby si žiadal znamenie, aby nepochyboval o Bohu Láske, Božej láske a o solidarite s človekom. Aby nepochyboval, že Boh je tak isto jeho Bohom, ako je Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. Toto ponúknuté znamenie má poslúžiť, aby človek uveril v Božiu lásku, Božiu lásku k sebe, osobnú Božiu lásku. Človek sa bojí tohto znamenie Lásky, lebo poznanie Lásky zaväzuje. Boh nechce od teba peniaze, ani majetok a zlato, ale chce teba. Boh chce, aby si mu na Lásku odpovedal láskou, aby si sa mu slobodne odovzdal. Často sa podobáme rodičom, ktorí sa pokúšajú svoje plačúce dieťa utíšiť hračkou, aby sa mu nemuseli venovať osobne. Ale Boha nemôžeme oklamať náhražkou našej pozornosti a lásky. 
    Achaz sa bojí žiadať znamenie Lásky, lebo to zaväzuje: „Nebudem žiadať, nebudem pokúšať Boha.“ Navonok sa nám táto odpoveď môže zdať správna. Veď aj Ježiš vytýka farizejom, že žiadajú znamenia. Ale nezabúdajme, že tu sám Boh ponúka znamenie, a preto je dôstojne a správne ho prijať. Prorok Izaiáš hovorí: „Počúvajte teda, Dávidov dom. Nestačí, že obťažujete ľudí, ešte aj môjho Boha obťažujete?“ Prorok prežíva Boha, ako svojho Boha, ako Boha, ku ktorému má osobný vzťah. Izaiáš hovorí o Bohu podobne, ako zaľúbený: „To je moje dievča!“ Izaiáš sa nehanbí za svojho Boha. Položme si otázku na zamyslenie: „Prežívam Boha, ako svojho Boha, alebo nemám s ním žiadnu osobnú skúsenosť?“ Izaiáš obviňuje Izrael, že obťažuje Boha. Ako a čím možno obťažovať Boha? Určite nie svojimi modlitbami. Boha obťažujeme svojou nedôverou, svojimi neveriacimi postojmi, svojimi falošnými predstavami o Ňom. 
    „A preto vám Pán sám dá znamenie: „Hľa Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Aká je Božia odpoveď na pokušenie k beznádeji kráľa a spolu s ním celého Božieho ľudu? Božou odpoveďou je veľké znamenie: Panna a Matka, jej dieťa, ktoré je Emanuel = Boh uprostred nás. Toto znamenie musíme dešifrovať. 
    Tajomstvo Zvestovania Pána je časom naplnenia tohto znamenia. Toto je okamih, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanstve ako náboženstve rozdielnom od židovstva. P. Mária v tajomstve Zvestovania stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína osobným prijatím Krista. Toto je moment, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanstve ako náboženstve rozdielnom od židovstva. Sv. Ján v prológu svojho evanjelia hovorí: „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,17) Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nedokázal zmeniť srdce človeka, jeho hriešne vnútro, jeho bezbožnosť. To dokáže len milosť, ktorá je v prijatí Ježiša Krista: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa božími deťmi.“ (Jn 1,12) 
    Základná pravda nášho náboženstva, o ktorej nás poučuje evanjelium je: „Boh nás miluje napriek našej hriešnosti a má pre nás pripravený plán Spásy.“ Boh sa nezriekol svojho plánu s človekom, aby sa človek stal jeho obrazom, jeho zjavením. Pri Zvestovaní, ako keby sme počuli ozvenu slov, ktoré zazneli v rozhovore Ježiša s Nikodémom: „Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí nezahynul, ale mal s ním večný život v nebi.“ Pravda o Božej láske je podstatou Zvestovania. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc. Všetci môžeme prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje evanjelium, niečo podobné tomu, čo prežila Panna Mária pri Zvestovaní.
    V Lukášovom evanjeliu, ktoré bolo písané v gréckom jazyku, anjel pozdravuje Máriu slovami: „Chaire Kecharitomene!“ Je to výzva k radosti: „Raduj sa plná milosti!“ Tieto slová obsahujú radostnú zvesť. A toto zvestovanie sa má stať vlastníctvom každého jedného z nás. V Panne Márii sa Boh prihovára každému človeku, lebo toto pozdravenie bolo vyslovené pre všetkých. My všetci, v dare práve počatého Ježiša, nachádzame milosť u Boha. Skrze prijatie Ježiša sa stávame aj my deťmi Boha. V ňom je možnosť omilostenia vyhnancov. Nám, ktorí žijeme vo vyhnanstve, ďaleko od Pána, sa v tomto dieťati a v jeho prijatí ponúka milosť amnestie, možnosť návratu k Otcovi. Ježiš je Cesta, Pravda i Život. Každý, kto ho prijíma, poznáva Cestu, nachádza Pravdu a dostáva Život. Skrze prijatie Krista začína naša duša rásť do podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Ak nie je v nás Kristus, tak sa Bohu nepáčime. Nemáme s ním nič spoločné. Ak nežijeme Kristovo Slovo, ak neprijímame jeho Telo a Krv, nie sme Božie deti, ale sme deťmi zla.
    Možno po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Pozrime sa ako počala Panna Mária z Ducha Svätého? Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Bez lásky k Slovu Božiemu nie je možné počať z Ducha Svätého. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme v chcení, v myslení a v konaní. Sv. František z Assisi hovorí, že „skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa“. Nemôže počať z Ducha, kto nemiluje Slovo. Božie Slovo máme prijať s istou vierou, nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie. Nemá však zostať len v našej hlave, lebo jeho pravé miesto je srdce človeka. „Mária hlboko v srdci chránila počuté Božie Slovo.“ Najprv s vierou prijala Božie Slovo. Uverila v nesmiernu Božiu Dobrotu a Moc, lebo „Bohu je všetko možné.“ 
    Božie Slovo je živé a účinné, je stvoriteľské. Božie Slovo, ktoré zaznieva k Márii, presahuje ľudské sily. Môžeme povedať, že je ľudský neuskutočniteľné. Panna Mária nehovorí pyšne: „Ja to urobím!“ ale ani neveriace: „To sa nedá!“, ale jej postoj je: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“ Až takto sa v nej môže prejaviť moc Stvoriteľa. Skrze prijaté Slovo jej bytosť oplodní Duch Svätý. Duch Svätý je Božia moc a Božia nežnosť. Duch Svätý spôsobí, že Božie Slovo začne v nej žiť a pretvárať jej bytosť podobne ako tehotenstvo premieňa organizmus ženy. 
    Ak človek nežije duchovným životom, môže sa mu zdať, že pri počatí Božieho Syna išlo len o historickú udalosť, síce veľmi peknú, ale dnešnému človeku nič nehovoriacu. Ak však žije duchovným životom, začína chápať, že „počatie z Ducha Svätého“ v každom z nás a „narodenie Krista“ do našich skutkov je stále aktuálnou vecou. Tí, ktorí prežívate túto duchovnú obnovu, priznáte, že sa s vami čosi dobré deje. Prežívate pokoj a radosť nielen z vonkajších vecí a udalostí, ale priamo zo srdca. To, čo sa udialo pri dobrej spovedi a ak to pokračuje dobrým predsavzatím, môžeme pokojne nazvať „počatie Krista z Ducha Svätého". Platí totiž slovo Kristovo, že nielen Preblahoslavená Panna Mária je a má byť jeho matkou, ale každý kto počúva Božie Slovo a zachováva ho, každý kto plní vôľu Božiu, je jeho matkou. Duchovne počína Krista každý, kto chce zmeniť svoj život k lepšiemu. 
    Sv. Bonaventúra, hovorí, že „duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého dá si predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stálo odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život" sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých." Sv. Augustína hovorí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej vtelil Kristus, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha." Skúsme to spolu s Pannou Máriou tak, ako nás nabádajú svätí.
    Zamyslime sa nad určitými chybami duchovného života, ktorých sa dopúšťa mnoho kresťanov. Skutočné a sväté prijímanie je len to, ktoré je trvalé. V duchovnom živote vôbec nejde o to, aby sme si raz, po prípade dvakrát do roka splnili svoju povinnosť voči Bohu a láskavo išli na spoveď a na chvíľu prijali Ježiša do seba. Boh nechce od nás láskavosť ale lásku. Vo svätom prijímaní ide naplnenie prikázania lásky k Bohu. Sväté prijímanie, ak nie je a nemá byť aktom trvalého odovzdania, tak potom vôbec nie je sväté, ale ide skôr o Judášov bozk, zradu Krista. 
    Všetci sa rodíme s dedičným hriechom. Tento hriech je dôsledkom prvotného hriechu, v ktorom sa už prví ľudia, podľa otcov žijúci na úrovni Bohočloveka, rozhodli zobrať život do vlastných rúk a žiť pre seba a podľa seba. Tým stratili Božie priateľstvo a ostal im len život z vlastných síl. Z tohto základného hriechu pramení bezmocnosť voči zlu. Boh sa vzdialil z ľudského života, lebo k takémuto svojvoľnému životu nedal ani svoj súhlas a ani svoje požehnanie a ani svoju záruku. Všetci, ako dedičia prvotného hriechu, sa rodíme vo zvláštnom stave: na tróne nášho srdca sedí naše Ego. Náš základný hriech a prvotný predmet Božieho hnevu je naša bezbožnosť, teda fakt, že sa rodíme ako bytosti bez Boha, bez Lásky v srdci. A táto bezbožnosť sa prejavuje aj v odmietnutí oslavy a vďaky voči Bohu. 
    Ďalší dôsledok našej narušenosti je v tom, že od prirodzenosti netvoríme spoločenstvo. Akonáhle človek stratil spojenie s Bohom, rozrušili sa aj väzby medzi ľuďmi navzájom. Hneď po prvotnom hriechu nasledovala bratovražda. Dokonca si ľudia natoľko prestali rozumieť, že to viedlo až k babylonskému pomäteniu jazykov. Môžeme si položiť otázku: „Prečo si vlastne ľudia prestali rozumieť?" Preto, lebo prestal vnímať a uznávať Božie Slovo ako princíp svojho života a každý sám seba urobil normou pre seba i svet. Ľudia prestali myslieť rovnako. 
    Spoločenstvom môže vzniknúť len tam, kde sa Božie Slovo, II. Božská osoba znovu stane stredom ľudských bytostí. Len tí, ktorým nejde prednostne o Ego, ale o Boha, ktorý sa zjavuje v Božom Slove, sa skutočne dokážu zjednotiť, rovnako myslieť, rovnako chcieť. Spoločenstvo sa objavuje tam, kde sú všetci zjednotení tým, že Kristus je ich stredom a Životom. Eucharistia je riešením tohto základného problému človeka, pretože v nej máme šancu znovu prijať Boha i človeka zároveň. Spása človeka spočíva v tom, aby sme trón svojho života odovzdali tomu, komu právom patrí a tým je Božie Slovo, II. Božská osoba. Ide o to, aby sme prijali Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, ako svoj Život. A toto všetko sa deje v Eucharistii, vo svätom prijímaní, ktoré je aktom prijatia Ježiša, ale aj aktom našej odovzdanosti, našou Bohoslužbou a prejavom vďačnosti. 
    Písmo sväté nám odhaľuje na príklade starca Simeona niektoré duchovné zákony, ktoré nám môžu pomôcť prehĺbiť naše osobné prežívanie Eucharistie. Sväté prijímanie sa po latinský nazýva „comunio“, čo v našom jazyku znamená „zjednotenie“ alebo „spojenie“. Zmyslom svätého prijímania je teda zjednotenie s Ježišom. Ide o zjednotenie na všetkých úrovniach ľudskej bytosti. V slávnych katechézach sv. Cyrila Jeruzalemského čítame: „Pod spôsobom chleba je ti dávané telo a pod spôsobom vína krv, aby si účasťou na tele a krvi Kristovej mal s Ním telesné a pokrvné príbuzenstvo". „Telo a krv“ v hebrejskom myslení predstavujú celú realitu Ježišovej bytosti. Nejedná sa však len o spoje­nie so sviatostným Kristom, ale ide aj o vzájomne spojenie veriacich v láske. My všetci totiž spolu tvoríme tajomné Telo. Každý hriech tvorí pancier medzi jednotlivými bunkami Tajomného Kristovho Tela, ktorým je Cirkev a zabraňuje prúdeniu života. Skrze eucharistiu sa stávame príbuznými s Ježišom ale aj navzájom. 
    K tomu, aby sme mohli prežiť s niekým plné zjednotenie, nestačí len telesná blízkosť a telesný kontakt, ale potrebujeme poznať jeho myšlienky, slová, city a túžby. K tomu, aby mohlo nastať zjednotenie a aby sme sa mohli zmocniť Kristových prisľúbení, musíme najprv vierou prijať jeho Slovo. Preto pred každým svätým prijímaním je najprv ohlasované Božie Slovo. Ono nám zjavuje Boží charakter. Ak s ním súhlasíme a ak ho chceme, spôsobuje prienik Ducha Svätého do nás. Sv. František Assiský učí, že: „skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká Vznešenosť nášho Stvoriteľa“. Pred svätým prijímaním sme vyzvaní povedať svoje „Áno“ k „Božiemu Slovu“. Ak ho nehovoríme, ak so Slovom Božím nesúhlasíme a odvažujeme sa prijímať, vtedy páchame svätokrádež. Toto nás v pravom slova zmysle vylučuje od svätého prijímania, nie vedomie hriešnosti a nehodnosti, ale odmietnutie obrátenia, záľuba v hriechoch a neochota prijať Božie postoje zjavené v Písme. My všetci predsa priamo v liturgii priznávame a vyznávame: „Pane, nie som hoden!“ Sv. František z Assisi učí: „Preto len ten, kto má Ducha Pánovho, ktorý prebýva v jeho verných, prijíma najsvätejšie Telo a Krv Pána, všetci ostatní, ktorí nemajú z toho Ducha a odvažujú sa prijímať jedia a pijú si odsúdenie“. 
    Znovu zdôrazním, že ak so Slovom Božím nesúhlasíme a odvažujeme sa prijímať, vtedy páchame svätokrádež. Prijímame síce Telo a Krv Ježiša, ale nie v tom Duchu, v ktorom sa nám On dáva. Nie sme živý tým istým Duchom ako Kristus. Ak chceme existovať v Duchu Svätom, musíme svoju bytosť zharmonizovať so Slovom Božím. Ak súhlasíme so Slovom Božím, zjednocujeme sa s Kristom tým istým Duchom, začíname existovať v tom istom Duchu ako Ježiš, v Duchu Svätom, v milosti posväcujúcej. A Duch Svätý je vhodným Ovzduším pre Život, ktorý nám Otec v Ježišovi dáva, a ktorý právom od nás očakáva.
    Dokiaľ Božie Slovo nezaujme v našich životoch a bytostiach čelne postavenie, dotiaľ si nemôžeme rozumieť a ani sa navzájom milovať. Naše úsilie má smerovať k vytvoreniu spoločenstva. Spoločenstvo je však niečo iné ako len chodenie do kostola. Najväčší prejav našej lásky spočíva často v tom, že si podáme ruky pri znaku pokoja vo sv. omši. Samozrejme všetci cítime, že pokiaľ nežijeme úplne pre Krista, sme jeden pre druhého nebezpeční svojou hriešnosťou. Sme ako ľudia bez Zákona a s takými sa nedá spoločenstvo utvoriť. Teda prvá úloha k tomu, aby sme mohli vytvárať spoločenstvo, je prijať Božie Slovo ako normu pre svoj život a základ svojho posvätenia. Stať sa ľuďmi, ktorý majú v srdci Boží zákon. Potom sa budeme navzájom chápať a budeme mať aj rovnaký cieľ.
    Písmo sväté hovorí, že Simeon prišiel do chrámu vedený Duchom Svätým. Mnoho detí denne prinášali rodičia do chrámu. Ale len toto jedno dieťa bolo v Duchu Svätom zvláštne rozpoznané. Duch Svätý zjavil Simeonovi, že toto je Spasiteľ svete. V podobnej situácii sa nachádzame aj my, keď ideme na sväté prijímanie. Vidíme oplátku podobnú iným oplátkam. Navonok sa ničím nelíši od iných. To čo vidíme svojimi zmyslami je znak. Zmysly dokážu zachytiť len znak, ale to čo sa skrýva v tomto znaku, to môže vidieť len naša viera. Len Duch Svätý dokáže vzbudiť v srdci vieru. On nám zjavuje a vnútorne nás v tom uisťuje, že toto je naozaj Kristus, že je to jeho Pravé a Životodárne Telo. Ježiš hovorí: „Toto je moje telo“ a ja verím, lebo Duch Svätý mi to zjavuje. Niekedy zabúdame na to, že viera je istota v tom, že Božie Slovo je Pravda. Viera je bezpečnejšia a istejšia ako všetky ľudské poznatky, lebo sa zakladá na slovách samého Boha, ktorý nemôže klamať. Viera je istota v Slove Božom.
    Znovu nechám prehovoriť Sv. Františka: „Preto sú zavrhnutí všetci, ktorí síce videli Pána Ježiša v jeho človečenstve, avšak nevideli ho v jeho a neuverili v neho, podľa Ducha a božstva, že je pravý Syn Boží. Práve tak sú zavrhnutí i všetci tí, ktorí síce vidia sviatosť Kristovho Tela, ktoré je posvätne sprítomňované v rukách kňaza na oltári skrze slová Pána pod spôsobom chleba a vína, ktorí však nevidia podľa ducha a božstva, že je to skutočne najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, ako to dosvedčuje sám Najvyšší, keď hovorí: „Toto je moje telo, to je moja krv novej zmluvy“ a „Kto je moje telo a pije moju krv má život večný.“ Nuž „ľudia, ako dlho chcete mať nechápavé srdce“, prečo nechcete poznať pravdu a „veriť v Syna Božieho“? Hľa, denne sa ponižuje, ako kedysi zostúpil z „kráľovského trónu“ do života Panny, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár. A ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje vo svätom chlebe, a ako oni, keď sa na neho dívali, videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože na neho hľadeli duchovným zrakom, tak i my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hľaďme a verme, že je to jeho pravé a živé najsvätejšie Telo a Krv.“
    Prijatie Ježiša v Eucharistii sa podobá manželstvu. Dokonca v tradícii cirkvi je to naznačené aj tým, že k prvému svätému prijímaniu sa obyčajne pristupuje vo svadobnom obleku. A podobne ako manželstvo aj sväté prijímanie je len vtedy skutočne sväté, ak je trvalým, zodpovedným a plodným vzťahom. Ak sme tento vzťah porušili, máme ho vo vlastnom záujme, čo najskôr obnoviť skrze ľútosť a Sviatosť zmierenia. Dve osoby, ktoré sa milujú, musia navonok vyjadriť, že sa chcú stretnúť a že sa chcú prijať navzájom. Vonkajšie gestá, symboly, slová vyjadrujú lásku ale láska je vnútornou silou, ktorá spôsobuje, že sa jedna osoba odovzdáva druhej. Podobne sa môže a má uskutočniť naše stretnutie s Bohom skrze Ježiša v Eucharistii. V Ježišovi nám Boh Otec zjavuje Lásku, vyzýva nás na stretnutie so Sebou. Človek je dokonalý, keď je zjednotený s Bohom, skrze Slovo a Telo Kristovo. Najprv teda aj my musíme prijať Božie Slovo, musíme mu uveriť, uveriť v moc Božiu a v dobrotu Boha, ktorý sa s nami chce stretnúť a s nami spojiť. Vôľou sa prikloniť k Slovu Božiemu. Rozhodnúť sa odpovedať Bohu v hĺbke svojej bytosti, dobrovoľne, vedome: „Chcem žiť pre Boha!"
    Pán Ježiš sa každému z nás prihovára: „Hľa stojím predo dverami a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí mi dvere, vojdem k nemu, budem večerať s ním a on so mnou“ (Zj 3,20). To klopanie je výzva k viere na pozdvihovanie: „Hľa, Baránok Boží." Otvorenie treba v Duchu dokonať, otvoriť sa jemu a jeho vôli. Bez viery neexistuje žiadne zjednotenie, ale ide o svätokrádež. Požíva sa chlieb, nepoznajúc vierou, že je to Kristus. Vtedy sa nejedná o comunio, vtedy nenastane zjednotenie, lebo ono môže nastať len medzi osobami ako vedome stretnutie vo viere a láske, čiže v Duchu Svätom. Ak tu nieje viera, sviatosť neprináša ovocie. Preto je toľko ľudí, ktorí mnoho rokov možno aj každodenne prijímajú Pánovo Telo, ale v ich živote sa nič nemení. 
    Preto nemožno nikdy oddeľovať od sebe prijatie sviatosti od prijatia Slova. Lebo Božie Slovo vzbudzuje našu vieru a viera oživená Slovom Božím nás robí schopnými prijať hodne a plodne Telo Kristovo. Preto pred prijatím Sviatosti má existovať liturgia Slova. Najprv prijímame Ježiša v Slove, potom v modlitbe, potom vo sviatosti, potom to pokračuje v živote, pretože sa usilujeme chodiť s Pánom, ktorého sme prijali. Chodiť s Pánom, to znamená, ustavične brať ohľad na toho, ktorého sme prijali, a ktorý v nás zostáva, pokiaľ ho ťažkým hriechom nevyhostíme. Toto je zjednotenie „comunio“, ktoré má obsiahnuť celý náš život. Len takto môžeme zvíťaziť nad sebou a vytvoriť spoločenstvo tých, ktorí sa narodili z Boha.
    Eucharistia utvára cirkev. Tí, ktorí prijímajú Eucharistiu, sú omnoho užšie spojení s Kristom. Rovnakým putom ich Kristus spája so všetkými veriacimi v jednom jedinom Tele, cirkvi. Prijímanie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto privtelenie k cirkvi, ktoré už bolo uskutočnené prostredníctvom krstu. Krstom sme boli povolaní utvoriť jedno jediné telo, Eucharistiou sa naplňuje toto povolanie: „Kalich požehnania, ktorý žehnáme - nieje to účasť v Kristovej krvi? Chlieb, ktorý lámeme - nieje to účasť v Kristovom tele? Pretože je to jeden chlieb, tvoríme jedno telo, i keď je nás mnoho, lebo všetci máme účasť na jednom chlebe" (1 Kor 10,16-17).
    Prijímam sviatostný znak, v ktorom je skutočne prítomný Ježiš ako osoba. Ale len vierou to môžem vidieť. Tu my nepomôže ani rozum, ani zmysly. Tu my môže pomôcť len viera. To znamená: „Oprieť sa o Slovo Božie“. Sám Kristus hovorí: „Toto je moje Telo". Môžem sa tiež oprieť o svedectvo kňaza, ktorý svoju vieru vyjadruje vtedy, keď mi hovorí: „Telo Kristovo". A toto svedectvo vydáva v mene cirkvi, ktorá už dve tisícročia žije z tohto tajomstva. A ten, ktorý prichádza, má vedome povedať svoje „Amen" = „Verím a chcem prijať Ježiša ako osobu, chcem mu odovzdať svoju bytosť, aby ma mohol v láske pretvoriť". To „amen“ treba vysloviť v Duchu Svatom: „Viem o tom, lebo Duch Svätý mi to zjavil. Chcem mať Syna Božieho, chcem mať Život". Sv. Augustín nás poučuje: „Ak ste telo Kristovo a jeho údy, je na oltári Pána predkladané vaše tajomstvo a vy prijímate svoje tajomstvo. Odpovedáte: „Amen" na to, čo prijí­mate, a touto svojou odpoveďou to podpisujete. Veď sa ti hovorí: „Telo Kristo­vo", a ty odpovedáš: „Amen". Búd teda údom Kristovým, aby tvoje Amen bolo úprimné".
    Prijať ho môžem len natoľko a v tej miere, nakoľko sa mu sám odovzdám. K láske patrí prijatie osoby druhého i výdaj seba samého. Niekedy práve tento rozmer chýba v našom svätom prijímaní. Prijatie osoby môže nastať len v akte vzájomného odovzdania. Dať svoj život, svoju bytosť, aby som získal Božský Život.
    O sv. Františkovi z Assisi sa hovorí, že: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako mohol On mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20).