Spomienka mena Panny Márie - (12.09.)

    Dnes slávime spomienku mena Panny Márie. Tento sviatok bol v západnej Cirkvi zavedený pápežom Inocentom XI. v r. 1683 ako prejav vďaky, za víťazstvo nad Turkami pri Viedni za pomoci Jána Sobieského. Aj dnes je stále veľmi aktuálny odkaz tohto sviatku, zvlášť, keď stále narážame na terorizmus konaný v mene Islamu. Tvrdosť Islamu bola premožená zjavením Božej lásky voči človeku v mene Maria.
    Aby sme dokázali správne pochopiť prvé čítanie z proroka Izaiáša, musíme skúmať, čo predchádzalo tomuto zvláštnemu Božiemu zasľúbeniu. V 7. kapitole proroka Izaiáša, v ktorej sa nachádza prisľúbenie panenskej Matky, sa najprv opisuje obliehanie Jeruzalema dvomi nepriateľskými kráľmi, z ktorých má Jeruzalemský kráľ Achaz, veľký strach. V situáciách, kedy sa jedná o život a existenciu celého národa, si človek nepomôže sám. Jedine Boh môže pomôcť. Avšak človek má problém a vážnu pochybnosť. Stojí Boh o mňa a má ma rád? Zaujíma sa o môj život a moje problémy?
    Toto všetko prežíval kráľ Achaz. Do jeho strachu a obáv zaznieva zvláštne Božie ponuka: „Žiadaj si znamenie od svojho Boha, buď dole z hlbín alebo hore z výšin.“ Prorok menom Božím ponúka znamenie, ktoré má posilniť vieru Achaza. Ponúka znamenie Božieho záujmu. Nehovorí: „Žiadaj si znamenie od Boha!“, ani nehovorí: „Žiadaj si znamenie od môjho Boha!“ ale: „Žiadaj si znamenie od svojho Boha!“ Chce tým naznačiť, že tu nejde o boha, ktorý nemá žiadny osobný vzťah k človeku. Nedá sa tu dokonca ťažiť ani z prorokovho vzťahu k Bohu, ale Boh musí byť mojím osobným Bohom. Ide o Boha, ktorý je Bohom môjho života.
    Možno je v tom naznačená aj jemná výčitka. Hoci chodíme do toho istého chrámu a počúvame to isté Božie Slovo, predsa boh našich predstáv nemusí byť ten istý. Krízové situácie najlepšie preveria našu predstavu boha, či je skutočne živý a mocný, alebo sa zrúti pod veľkosťou problému. Čo z toho, že existuje nejaký boh, keď nie je súčasne mojím Bohom, ktorý ma osobne pozná a miluje. Kým nepoznám Boha, ako svojho osobného Boha, ako Boha s ktorým zdieľam svoj život, ako Boha, ktorý kráča so mnou a nesie moje starosti, tak neviem, čo je to zbožnosť a viera.
    Boh sám skrze proroka vyzýva kráľa, aby si žiadal znamenie, aby nepochyboval o Božej láske a o solidarite s človekom. Aby nepochyboval, že Boh je rovnako jeho Bohom, ako je Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. Toto ponúknuté znamenie má poslúžiť, aby človek uveril v Božiu lásku, Božiu lásku k sebe, osobnú Božiu lásku. Človek sa bojí tohto znamenia Lásky, lebo poznanie Lásky zaväzuje. Boh nechce od teba peniaze, ani majetok a zlato, ale chce teba. Boh chce, aby si mu na Lásku odpovedal láskou, aby si sa mu slobodne oddal. Často sa podobáme rodičom, ktorí sa pokúšajú svoje plačúce dieťa utíšiť hračkou, aby sa mu nemuseli venovať osobne. Ale Boha nemôžeme oklamať náhradou našej pozornosti a lásky. Achaz sa bojí žiadať znamenie, pretože to zaväzuje: „Nebudem žiadať, nebudem pokúšať Boha.“ Navonok sa nám táto odpoveď môže zdať správna. Veď aj Pán Ježiš vytýka farizejom, že žiadajú znamenie. Ale nezabúdajme, že tu sám Boh ponúka znamenie, a preto je dôstojne a správne ho prijať.
    Preto prorok Izaiáš hovorí: „Počúvajte teda, Dávidov dom. Nestačí, že obťažujete ľudí, ešte aj môjho Boha obťažujete?“ Prorok prežíva Boha, ako svojho Boha, ako Boha, ku ktorému má osobný vzťah. Izaiáš hovorí o Bohu podobne, ako keď zamilovaný povie: „To je moje dievča!“ Izaiáš sa nehanbí za svojho Boha. Položme si otázku na zamyslenie: prežívam Boha, ako svojho Boha, alebo nemám s ním žiadnu osobnú skúsenosť? Izaiáš obviňuje Izrael, že obťažuje Boha. Ako a čím možno obťažovať Boha? Určite nie svojimi modlitbami. Boha obťažujeme svojou nedôverou, svojimi neveriacimi postoji, svojimi falošnými predstavami o Ňom.
    „A preto vám Pán sám dá znamenie: „Hľa Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Aká je Božia odpoveď na strach a pokušenie k beznádeji kráľa a spolu s ním celého Božieho ľudu? Boží odpoveďou je veľké znamenie: Panna a Matka, jej dieťa, ktoré je Emanuel = Boh uprostred nás. Toto znamenie musíme dešifrovať.
    Možno sa nám Boží odpoveď zdá trochu od veci, ale v skutočnosti Bohočlovek, Božie Vtelenie, ktoré je ohlásené týmto znamením, zjavuje veľkosť Božieho záujmu o človeka a jeho svet a zároveň spôsob Božej pomoci. Celé Dejiny spásy ukazujú, že Boh do nášho ľudského sveta vstupuje skrze človeka, doslova môžeme povedať v závislosti na človeku. Svet, ktorý nám Boh dal, je skutočne naším svetom a Boh sa v ňom prejaví skrze našu vieru, nádej a lásku, skrze to, čo sme v tele konali dobré. Už v Starom zákone môžeme vidieť, že Boh chce zjaviť skrze človeka nielen svoju lásku a spravodlivosť, ale aj svoju moc. To je zmysel aj onoho biblického určenia: „byť Božím obrazom!“
    Boh nechce stáť kdesi mimo nás a zametať pred nami, ale skrze svoje Vtelenie, ktoré má pokračovať v každom človeku, chce priamo v nás zdieľať náš život a svojou mocou nás vyzbrojovať k zápasu s hriechom. Boh - Láska, nie je konkurentom človeka, ale náplňou a zmyslom jeho života. Človek má vo svojom tele túto Lásku realizovať. Skutočnosť Vtelenia ďalej ukazuje, že Boh chce prebývať v ľudskej prirodzenosti a napriek ľudskému zlyhaniu nestratil záujem o človeka ako o svoj možný obraz. Boh sa chce skrze človeka zjaviť tomuto svetu. Skutočná dokonalosť a veľkosť človeka je v Bohu. Spása je obnovou prvotného spoločenstvo človeka s Bohom, ktoré prežívali prví ľudia v raji. Spása spočíva v tom, čo Ježiš celou svojou bytosťou zjavuje, spojenectvo, Nová zmluva človeka s Bohom uzavretá v ľudskom tele a krvi Ježiša Krista.
    Panenská Matka je zároveň posolstvom, že človek nemôže počať Krista svojou silou. Kristus je Novým stvorením, ktoré sa uskutočnilo v Máriinom panenskom tele mocou Ducha Svätého pre jej vieru. Maria, v tajomstve Zvestovania, stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína prijatím Ježiša. Toto je moment, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanstve ako náboženstvo rozdielnom od židovstva. Sv Ján v prológu svojho evanjelia hovorí: „Zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,18) Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nedokázal zmeniť jeho hriešne srdce, jeho bezbožnosť. To dokáže len milosť, ktorá je v prijatí Ježiša Krista: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“ (Jn 1,12)