Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie (15.08.) 

    Dnes sme sa zišli na Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Možno nám ten sviatok pripadá zvláštny a on skutočne aj zvláštny je. Zvykli sme si počas svojho života na realitu smrti natoľko, že hoci nám pripadá ako čosi vrcholne nezmyselné a kruté, predsa ju prijímame ako bežnú skutočnosť. Smrť je však najväčšou záhadou tak pre jednoduchého človeka ako aj pre lekára, filozofa a teológa. Prečo sa zrazu zmysluplný rozvoj života zastaví a začne upadať? U rastlín a zvierat si môžeme povedať: „Dosiahli svoj vrchoľ, doslúžili a skončili.“ U človeka je však problém smrti komplikovanejší. Človek, ktorý konečne zmúdrel, ktorý vytvoril pekne vzťahy, ktorý je šťastný vo svojej rodine, ktorý miluje a je milovaný, nechce zomrieť. Keď človek po ťažkej námahe konečne zmúdrel a nadobudol si cenné skúsenosti, prichádza smrť a odníma mu rozum. Keď si človek vybudoval pekné a blaživé vzťahy k ľuďom, prichádza smrť a zhasína jeho horúce srdce. Smrť nám akosi nedáva zmysel, aspoň z ľudského pohľadu nie. Aj keď sa počas svojho života stretneme s ňou v mnohých podobách, vždy sme ňou akosi zaskočení a chápeme ju len ako nutné zlo, proti ktorému sa v srdci búrime. A je to správne, pretože Boh stojí na strane života, Boh sám sa predstavuje ako Život. Božie Slovo nám hlása, že Boh stvoril človeka k neporušiteľnosti, i v tomto zmysle má byť človek obrazom Boha. Kniha Múdrosti hovorí, že Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých, ale závisťou diabla prišla na svet smrť. 
    Prečo som dnes začal úvahou o smrti, pretože Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie je oslavou nehynúceho života. Smrť je daňou za hriech, ale tá na ktorú sa dnes upierajú naše oči, nikdy nezhrešila. Východní otcovia používajú pre označenie jej odchodu z tohto sveta termín „uspenie“. Chcú tým vyjadriť, že Mária nezomrela ako umierame my, ale pretože ustavične chodila s Bohom, ako praotec Henoch a prorok Eliáš, Boh si ju vzal. Jej smrť nebola rozpadom jej bytosti, ale prechodom do Božieho sveta.
    To nám potvrdzuje aj sv. Ján vo svojej Apokalypse. Na niektorom mieste píše, že videl duše zabitých pre svedectvo Kristovi. Ale Pannu Máriu vidí ako ženu odiatu Slnkom. Je zaujímavé, že táto kapitolka nesleduje po videní Archy. Tým sa chce povedať, že Mária je pre nás kresťanov tým, čím bola pre židov SZ archa. Mária je znakom Božej prítomnosti a velebnosti. Keď evanjelista Lukáš opisuje Máriin život, používa pre zatônenie Duchom svätým pri počatí to isté slovo, ktoré SZ používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď nám opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou, používa ten istý slovný základ pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa v SZ naznačuje posvätný tanec kráľa Dávida pred Archou. Teda v tomto prípade nešlo o bežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o akýsi zvláštny posvätný tanec, ktorým Ján ešte v tele svojej matky vyznal Božstvo Kristovo. 
    Rímsky katechizmus takto definuje túto skutočnosť: „Napokon bola Nepoškvrnená Panna – uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“ Nanebovzatie presvätej Panny je výnimočnou účasťou na zmŕtvychvstaní jej Syna a anticipovaním vzkriesenia ostatných kresťanov.
    Východná liturgia hovorí: „Pri svojom pôrode si zachovala panenstvo, pri svojom usnutí si neopustila svet, Bohorodička: dosiahla si prameň života, ty, ktorá si počala živého Boha a svojimi modlitbami oslobodíš naše duše od smrti.“
    Mária do svojej bytosti prijala Božie Slovo. V nej sa Slovo stalo Telom a jej telo sa stalo chrámom Ducha Svätého. A aj z tohto dôvodu jej telo nepodľahlo porušeniu, ale bolo Duchom Božím uchvátené k trónu Toho, ktorý je Život. Vo svojom živote nosila Život a preto smrť nad ňou nemala moc. Sv. Hildegarda z Bingenu, nazývala pannu Máriu zvláštnym výrazom: „Virgo viridans!“ Doslova by sme to mohli preložiť ako Panna stále zelená, teda Tá, ktorá je úžasne vitálna, lebo jej život nekončí smrťou. 
    Mária bola vzatá do neba, ale tuší aspoň trošku moderný kresťan, čo to je nebo. Túži po nebi tak, ako túžil jeho stredoveký predchodca. Nebo to je miesto radosti na všetkých úrovniach ľudskej bytosti, raduje sa telo, plesá duša i duch. Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť hovoria o tom, že ľudská duša má úžasnú schopnosť prijímať stále väčšiu blaženosť od Boha. Ak človeka v tomto svete uchvacuje erotika a sex, môžeme konštatovať, že mystická skúsenosť mnohých svätých potvrdzuje, že telesná blaženosť je len slabým predobrazom toho, čo môže prežiť duša vo vzťahu k Bohu. Mystici hovoria, že „žiadny tvor by neuniesol toľko slávy a blaženosti, keby k tomu nebol uschopnený božou mocou. Na zemi boli svätí, ktorí zakúsili niečo z nebeskej blaženosti a museli zvolať: „Bože, už stačí tato radosť! Moje srdce už nemôže vydržať viac.“ Je to radosť z dovŕšenia lásky medzi Bohom a tvorom. Len zo skúsenosti svätých si môžeme aspoň trochu uvedomiť to, čo presahuje každú našu skúsenosť. 
    Bl. Angela z Foligna raz videla, čo sa deje, keď prekročíme prah večnosti a tvor je predstavený svojmu Stvoriteľovi, keď padnú všetky závoje a Boh sa tajomne ukáže svojmu tvorovi, tvor Bohu a tvor sám sebe. Bl. Angela o tom píše: „Vtedy sa moja duša predstavila Bohu s väčšou radosťou, než akú kedy mala, s novou a vyššou radosťou a tak nezvyčajne a podivuhodne, že som nikdy nič podobného neskúsila. V tej chvíli som sa stretla s Bohom a pochopila a zároveň v sebe zakúsila, ako sa týmto spôsobom zjavuje Boh stvoreniu a ako sa neobyčajne zjavuje a predstavuje duša Bohu. Tiež slasť, ktorú som z toho pocítila, sa líšila od predchádzajúcej. Boli mi povedané veľmi vznešené slová“. Zo skúsenosti iných svätých vieme, že ide o slová, ktorými Boh prehlasuje svoje zaľúbenie v tvorovi a zjavuje mu akú ma cenu a ako je krásny v Božích očiach. Keď nám takto opisujú svätí svoju skúsenosť s nebom, o čo viac muselo nebo plesať nad príchodom Matky nášho Pána. 
    Sv. Ján Damaský takto komentuje udalosť Nanebovzatia: „Patrilo sa, aby ta, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, zachovala si taktiež telo bez akéhokoľvek porušenia. Bolo dôstojne a správne, aby snúbenka, s ktorou sa Otec zasnúbil, bývala v nebeských izbách. Bolo dôstojné a správne, aby tá, ktorá videla svojho Syna na kríži a prijala vo svojom srdci meč bolesti, ktorému unikla pri pôrode, nazerala na Neho ako sedí vedľa Otca. Bolo vhodné, aby Matka Božia mala to, čo má Syn, a aby bola všetkými tvormi uctievaná ako Božia Matka a služobnica.“