Sviatok Navštívenia Panny Márie - (Lk 1,39-55) (02.07.)

    V tejto úvahe budem vychádzať z prvých kapitol evanjelia podľa sv. Lukáša, ktoré nám výstižne približujú udalosť Navštívenia Panny Márie i okolnosti, ktoré mu predchádzali i dôsledky a ovocie, ktoré nasledovalo.
    Začiatok evanjelia podľa sv. Lukáša nám odhaľuje správne princípy kresťanskej rodiny a správne životné postoje k skutočnostiam ako je počatie a narodenie nového človeka. A tým je toto evanjelium veľmi vzácne práve pre našu dobu, lebo ukazuje ako veľmi je dôležité už počatie dieťaťa a jeho okolnosti. Vôbec nie je jedno, akým spôsobom sa počína dieťa. Či sa to deje chcene a uvážene, alebo len trpne a pasívne, alebo dokonca v ovzduší agresivity voči vznikajúcej bytosti. Počatie ovplyvňuje ďalší rozvoj duševného i duchovného života dieťaťa. Výskum hlbinnej psychológie ukazuje, že už prvé zážitky novo počatého človeka majú vplyv na našu povahu a charakter. Od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo či bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého neboli ochotní prijať jeho vlastní rodičia. Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek.
    Telesne sa náš život začína fyzickým spojením rodičov, oplodnením. Duchovne náš život korení vo vzájomnom vzťahu rodičov, a následne vo všetkých skúsenostiach. Už pri svojom počatí však človek robí prvú a základnú skúsenosť prijatia alebo neprijatia, môže utŕžiť prvé a veľké zranenie. To zranenie spočíva v tom, že je síce ovocím fyzického spojenia rodičov, ale vôbec nemusí byť ovocím ich lásky. Prípadne ich vzájomný vzťah s novým človekom nepočíta, alebo ho vedome vylučuje. Človeku sa nedostáva najzákladnejšie prijatie. Táto bolestná skúsenosť sa zapíše do podvedomia človeka a v nej nachádzajú živnú pôdu rôzne komplexy a neurózy. Preto vôbec nie je jedno, či človek prichádza na svet v manželstve, alebo mimo neho. Či prichádza na svet ako ovocie zrelej lásky, alebo nezodpovednej vášne.
    Rodičia sa veľmi často sťažujú na svoje deti a žalujú na nich. Niekedy oprávnene a niekedy akoby úplne zabudli, že sú to ich deti, že tieto deti sú ovocím ich vzájomných vzťahov, ktoré mohli byť veľmi ďaleko od skutočnej lásky. Sú ovocím ich života. Každý človek je ovocím vzťahov. Predovšetkým toho najzákladnejšieho, ktorý rodičia prežívali v okamihu jeho počatia, no aj všetkých ďalších, ktoré pozoroval medzi rodičmi, alebo ktoré zažíval i vo vzťahu k sebe samému. Niekedy sa rodičia tak vyjadrujú o svojich deťoch, že sa zamýšľam nad tým, či vôbec mali niekedy svoje deti skutočne rád. 
    Ctiť svojich rodičov znamená uznať s vďačnosťou korene svojej vlastnej bytosti. Je potrebné uctiť si nielen dobrých rodičov, ale aj tých, ktorí v rodičovstve zlyhali. Lebo v úcte voči rodičom je obsiahnutá aj úcta voči sebe samému i voči Bohu, ktorý toto všetko zabudoval do svojho podivuhodného plánu Spásy. Človek si musí vždy uvedomovať, že i keby ho vlastní rodičia nechceli, je tu Boh, ktorý ho chcel a chce. I keby nebol v pláne svojich rodičov, v pláne Boha Stvoriteľa je určite zahrnutý. Počatie človeka je prvým dobrým skutkom zo strany rodičov voči deťom. 
    V rodičovstve našich rodičov sa prvý raz stretáme s poslaním človeka, byť Božím obrazom. Teda zjavovať neviditeľného Boha. Zjavovať Boha neznamená len čítať deťom Písmo sväté alebo preberať s nimi katechizmus, ale predovšetkým žiť Zjavené Slovo Božie. Žiť Božiu Dobrotu. Žiť tajomstvo Lásky, ktorá miluje, aj keď trpí. Milovať bez ohľadu na zásluhy. Milovať svoje deti preto, lebo sú to vaše deti. Zjavovať Boha znamená nežiť podľa svojej ľudskej chytrosti a sebectva, ale žiť tajomstvo Slova. Všade tam, kde človek uskutočňuje Božie Slovo, zjavuje Boha, stáva sa skutočným obrazom Boha. V opačnom prípade zjavuje hriech, diabla, zlého ducha.
    Toto je aj tajomstvo nevery mnohých detí. Deti dnes nie sú medzi nami, lebo im rodičia svojím životom nezjavovali Boha a jeho dobrotu, jeho zodpovednosť a spravodlivosť, jeho stálosť v láske. Dobrý otec i matka ponúkne Bohu za svoje deti i svoj život: Nežaluje na nich Bohu, ale prihovára sa za nich, Boh sám je tým dobrým Otcom, ktorý dáva svoj život. 
    Na pozadí toho, čo sme počuli, môžeme lepšie pochopiť, aký hrozný zločin je potrat. Je to skúsenosť zavrhnutia. Skúsenosť zla hneď na počiatku ľudskej existencie. Boh človeka chce, ale ľudia, otec a matka, ho zavrhujú. Človek je od prvého okamžiku stvorený pre Dobro, je určený na to, aby skrze zážitok ľudskej dobroty prežíval a poznával dobrotu Boha. A namiesto toho je tu prvá skúsenosť so zlom „likvidácia jeho bytosti“.

*

    V evanjeliu sa píše, že Zachariáš a Alžbeta boli spravodliví pred Bohom a žili bezúhonne podľa všetkých Božích príkazov a ustanovení. Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obidvaja už boli pokročilého veku. Slovíčko „neplodnosť“, vyjadruje veľkú bolesť tejto rodiny. Kto dobre pozná zmýšľanie ľudí z Orientu, vie, že i dnes je tam každé dieťa prijímané ako úžasný Boží dar. Je to Boh sám, ktorý tajomne tvorí nový život. Nový život sa odovzdával i za cenu smrti matky. Ráchel, ktorá bola po Sáre druhým duchovným vzorom pre ženy v Izraeli, zomrela pri pôrode. Židia vedeli, že Boh je darcom a tvorcom nového života, preto každé dieťa prijímali s nadšením, ako znak Božieho požehnania.
    Keď zaznieva Božie Slovo k Zacharijášovi, ktorý je vzdelaný v zákone a pozná i prisľúbenia dané skrze prorokov, nie je schopný uveriť. Teologické vzdelanie ešte nemusí viesť k viere, ktorú požaduje Boh. Môžeme predpokladať, že z Písma poznal príbeh Sáry, Abrahámovej manželky a určite často na túto tému meditoval, ale veriť tomu, že Boh chce znovu teraz a v jeho živote urobiť to isté, to je čosi iné. Uveriť, že Boh pozná jeho bolesť a že nie je Mu to jedno.
    Možno si v tej chvíli aj spomenul na svoje modlitby v mladosti za potomka, ale potom s tým prestal, lebo už to nemalo zmysel a Boh ho nevyslyšal. On už na svoju nevyslyšanú prosbu nespomínal, ale Boh si na ňu spomenul, anjel mu to výslovne pripomína: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján.“
    Anjel zjavuje Zachariášovi jeho strach. Muž má strach zo všetkého, čo presahuje jeho rozum, zo všetkého, kde sa stráca logická niť. Jeho rozumnosť sa môže stať prekážkou, aby s prostotou dieťaťa prijal Slovo Všemohúceho. Svoju pochybnosť vyjadruje slovami: Zachariáš povedal anjelovi: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku." U Panny Márie je otázka na spôsob: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Zachariášová otázka je vyjadrením jeho pochybnosti. Preto mu anjel odpovedá prísne: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase." Človek, ktorý má skúsenosť so zlom nevie uveriť v dobro. Zachariáš stráca schopnosť hovoriť, pretože pochyboval o Božom Slove. Vyprosujme si dnes úctu k ľudskej bytosti od okamihu počatia. Aby rodičia chceli svoje deti skôr ako sa počnú.

*

    Ako protiklad k Zacháriašovi, nám Lukáš ukazuje, že P. Mária úplne uverila a preto mohla spievať Magnificat, od prvého okamihu počatia. Evanjelium nám ukazuje, bol by som v pokušení povedať „všednú udalosť" zo života Panny Márie. Cítime všetci, že ten termín „všedná udalosť" v živote Panny Márie akosi nesedí. Ona je požehnaná a plná milosti a tak všetko, čo robí, dostáva vyšší zmysel. Je to vyňaté zo všednosti. Nie je to všedná udalosť, pretože Mária je plná Boha a tak aj jej Návšteva je zároveň Božou Návštevou. Naše stretnutia s inými ľuďmi môžu byť banálne, dokonca môžu byť aj katastrofou, ale Návšteva Panny Márie u jej príbuznej Alžbety, robí na nás iný dojem.
    Panna Mária je požehnaná prítomnosťou Božieho Slova v jej živote a z jej vnútra vyrážajú pramene Ducha Svätého. Mária je Novým stvorením. Človek plný Boha skrze prijaté Božie Slovo a Ducha Svätého. Máriina návšteva je vzorom pre každé naše stretnutie s inými ľuďmi. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že viacej pôsobíme tým, čím sme, ako svojimi rečami. Prvotný apoštolát je bytostný apoštolát. Na ľudí predovšetkým nepôsobia naše slová ale naše bytie. Mária prináša svedectvo o zmenenom bytí. Ona prijala do svojho života Božie Slovo a dostala moc stať sa Božím dieťaťom. „Tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa božími deťmi." Pretože prijala Boha do svojho srdca stáva sa Požehnanou a prináša Požehnanie. Stáva sa Prostrednicou milosti. Ona je tehotná Božím Slovom. Božie Slovo je pre ňu tým, čo pre inú ženu znamená tehotenstvo. Tehotenstvo mení organizmus ženy. Máriu mení Božie Slovo. Ona sama nám vydáva svedectvo o tom, čo v nej spôsobil Boh. 
    Ak sa dobre pozrieme na jej spev, ktorý zvykneme po latinský nazývať Magnificat, zistíme, že to nie je v pravom slova zmysle modlitba. Mária sa v ňom neprihovára Bohu, ale v ňom sa prihovára nám ľuďom a hovorí o tom, čo sa deje v nej a aké veľké veci jej urobil Ten, ktorý je Mocný. Nie je to modlitba, ale skôr svedectvo. Jej svedectvo hovorí o tom, aké veľké veci jej urobil Boh. Mária sa nechváli tým, že by ona urobila niečo veľké pre Boha. Mária je plnosť milosti. Všetko je dar. Ona nelipne na svojom bytí, ale celkom sa odovzdáva Bohu a preto sa v nej môže tak hojne objaviť ovocie milosti. 
    Mária prežíva Boha ako svojho osobného Spasiteľa. Len vtedy je a bude aj naším Spasiteľom, keď sa mu úplne odovzdáme. On chce byť aj tvojím Spasiteľom. Aj tebe chce urobiť veľké veci, ale ty mu to musíš svojou dôverou a odovzdanosťou umožniť. 
    Mária prežíva v sebe vnútornú slobodu, ktorou nás oslobodzuje Kristus. I keď sú mocní ešte stále na tróne, pre Máriu ich panstvo skončilo, pretože oni vládnu prostredníctvom strachu a ona je láskou oslobodená spod tyranie strachu. I keď vo svete určite je a bude hlad, Mária je nasýtená vierou, dobrými vecami, Duchom Svätým. Ona už teraz žije v Ježišových blahoslavenstvách. 
    Tajomstvo dnešného sviatku nám chce povedať, že ak sa má naše stretnutie s druhými ľuďmi stať požehnaním, aj my musíme byť tými, ktorí neprinášajú seba ale Božie Slovo, a z ktorých vyžaruje Duch Svätý. Ak prinášame len seba, nie sme pre druhých požehnaním. Predpokladom svätého prijímania je prijímať Ježiša v Duchu Svätom. To isté platí aj o prijatí druhého človeka. Len vtedy je naša návšteva požehnaním, ak sa odohráva v Duchu Svätom. Až aj z nás bude vyžarovať Duch Svätý, budú ľudia podobne ako Alžbeta hovoriť: „odkiaľ mám to šťastie, že si prišiel, že prišla matka môjho Pána", lebo my všetci sa stávame Božími matkami, ak sme sa rozhodli žiť Slovo Božie.
    Sv. Beda ct. o cirkevnom zvyku modliť sa pri Vešperách Magnificat hovorí: „A tak sa v svätej Cirkvi vžil veľmi dobrý a spasiteľný zvyk, že všetci každý deň pri večerných chválach spievajú popri psalmódii jej chválospev, lebo takáto častá pripomienka Pánovho vtelenia roznecuje vo veriacich srdciach plameň nábožnosti a častejšie uvažovanie o príklade jeho matky upevňuje ich v čnosti. A vhodne sa to deje večer, aby sa naša myseľ, unavená po dni a zaujatá všelijakými myšlienkami, pred odpočinkom vnútorne sústredila."