O hriechu trošku viac

    Prvé miesto v Písme Sv., kde je užitý termín „hriech" sa nachádza vo štvrtej kapitole knihy Genezis, keď sa opisuje pokušenie, ktoré prežíva Kain pred zavraždením Ábela: „Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol. Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár. Tu povedal Pán Kainovi: „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa (dychtí po tebe) jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať (ty však máš nad ním vládnuť)?" 
    Vidíme, že Boh k človeku neprestáva hovoriť. Kainovi vysvetľuje, prečo neprijal jeho obeť a za akých podmienok by ju prijal, ale Kain nechce počuť. Nás zaujíma problém hriechu. V hebrejskom texte je užitá zvláštna väzba: slovo „hriech" je rodu ženského, sloveso dychtiť je v mužskom rode. Je tu užité to isté sloveso, ako o žene, ktorá bude dychtiť po mužovi. Snáď je tu predstava hriechu ako toho Zlého, čohosi osobného, démonického, čo chce človeka ovládnuť. Hriech žiadostí po človeku, po jeho tele. Diabol sa búri proti Božiemu zjaveniu skrze človeka, preto chce a žiadostí po ľudskom tele, aby sa skrze človeka mohol zjaviť on sám alebo aspoň prekaziť Božie Zjavenie. Každý zlý skutok odporuje zjaveniu Boha, Lásky. 1 Pt 5,8 hovorí o diablovi ako o ručiacom levovi, ktorý obchádza korisť a hľadá koho by zožral. Teda tak ako hladný lev túži po koristi, tak diabol žiadostí za človekom, aby ho ovládol. Ale tak ako Kainovi, tak i nám je povedané: „Ty však máš nad ním vládnuť!"
    Hriech je previnenie proti rozumu, pravde a správnemu (človek nesmie robiť proti svojmu svedomiu, aj keby nebolo správne, dokiaľ je presvedčený o jeho správnosti) svedomiu: je to priestupok proti pravej láske k Bohu a blížnemu spôsobený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Hriech zraňuje ľudskú prirodzenosť a vážne narušuje ľudskú solidaritu. Bol definovaný ako „slovo, skutok alebo túžba proti večnému zákonu" (zrov. KKC 1849) Hriech je urážka Boha: „Proti tebe samému som sa prehrešil, a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé" (Ž 51, 6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od Neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, pretože človek chce byť „ako Boh" (Gn 3,5) a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda „sebeláskou (moja poznámka: nie láskou k sebe, pretože správna láska k sebe je Božím príkazom – Miluj blížneho „ako seba samého“. Hriech nemá s láskou k sebe nič spoločné, pretože vedie do záhuby. Ak sa správne milujem, túžim po Spáse. Aj český katechizmus prekladá „sebeláskou“) až po opovrhnutie Bohom." Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti („...stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ Flp 2,8), ktorá uskutočnila spásu. (zrov. KKC 1850)
    A práve v Kristovom umučení, v ktorom jeho milosrdenstvo zvíťazí nad hriechom, hriech najvýraznejšie prejavuje svoju násilnosť a mnohotvárnosť: neveru, vražednú nenávisť, zavrhnutie a výsmech zo strany vodcov i ľudu, Pilátovu zbabelosť a ukrutnosť vojakov, Judášovu zradu, takú bolestnú pre Ježiša, Petrovo zapretie a opustenie učeníkmi. Ale práve v hodine temnôt a kniežaťa tohoto sveta sa Kristova obeta tajomne stáva prameňom, z ktorého bude nevyčerpateľné vyvierať odpustenie našich hriechov. (zrov. KKC 1851)
    Sv. Pavol nás poučuje: „...veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva " (Rim 3,23) alebo „všetci sú pod hriechom" (Rim 3,9). A nakoľko platí toto Pavlovo tvrdenie, človek sám od seba nedokáže vypovedať, čo je to hriech a to proste preto, že je sám v hriechu a je teda voči nemu zaujatý a nutne chce ostrie hriechu a definíciu zmierniť. Kierkegaard hovorí: „Náš zahmlený pojem hriechu je súčasťou nášho hriešneho bytia." Aby sme sa aspoň trošku priblížili tomu, čo je hriech, pozrime, čo hovorí o hriechu Božie Slovo Spomeniem aspoň štyri grécke výrazy, ktoré v tejto súvislosti užíva NZ:
    HAMARTIA - Znamená toľko ako stav stratenej spásy (nepriateľstvo s Bohom). V hriechu sa konalo proti Bohu, po hriechu človek existuje a žije nie pre Boha, ale proti Bohu.
    ANOMIA - Vyjadruje skutočnosť, že každý hriech je porušením Božieho zákona. Kto sa stavia proti Božiemu zákonu, stáva sa neposlušným samému Bohu.
    ADIKIA - Vyjadruje fakt, že každý hriech je nespravodlivosťou voči Bohu. Hriech je sústavným popieraním Božieho práva na človeka.
    PSEUDOS - Hriech je klamstvom. Hriešnik žije v poddanstve klamstva a lži, ďaleko od svetla Pravdy.
    Jedine Božie Zjavenie dokáže správne definovať hriech. Ježiš hovorí, že Duch Svätý ukáže svetu, v čom je hriech (zrov. Jn 16, 8). Preto musí o hriechu hovoriť sám Boh. Táto naša meditácia dosiahne svoj cieľ, keď dokáže rozrušiť našu istotu o vlastnej spravodlivosti a vyvolá v nás zdravú bázeň z nesmierneho nebezpečenstva, ktoré predstavuje nielen hriech, ale aj sama možnosť hrešiť. Táto bázeň by sa mohla stať naším najlepším spojencom v boji proti hriechu. Bojte sa Boha a nebudete hrešiť V liste Hebrejom 12, 4: „v boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi."
    Započúvajme sa do toho, ako nám apoštol Pavol odhaľuje Boží pohľad na hriech: „Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky. Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy." (Rim 1,18-23)
    Základný hriech, prvotný predmet Božieho hnevu, vidí sv. Pavol v bezbožnosti (gr. = ASEBEIA). A hneď presne vysvetľuje v čom bezbožnosť spočíva: v odmietnutí oslavovať Boha (gr. = DOXAZEIN) a v odmietnutí vďakočinenia, vďačnosti voči Bohu (gr. = EUCHARISTEIN). Inými slovami, v odmietnutí uznať Boha v jeho Božstve, nevzdávať mu patričnú úctu. Dalo by sa povedať, že bezbožnosť spočíva v „ignorovaní" Boha, svojho Otca a Stvoriteľa, svojho Pána a svojej Lásky. Ignorovať neznamená: „nevedieť, že Boh existuje", ale „predstierať, alebo chovať sa tak, akoby neexistoval."
Už v Starom Zákone žalmista opakuje: „Vedzte, že náš Pán je Boh; on je náš Stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda." (Ž 100,3). Hriech je v podstate odmietnutím tohoto „uznania": je pokusom zo strany tvora, aby zo svojej zvrátenej vôle, zmazal nekonečný rozdiel medzi sebou a Bohom. Tak hriech napáda samotnú podstatu vecí, „dusí pravdu", je pokusom uväzniť pravdu nespravodlivosťou. Je niečím omnoho temnejším a hrozivejším, než si človek dokáže predstaviť alebo než dokáže vysloviť. Ako sme už počuli: „Hriech je sebaláskou až k pohŕdaniu Bohom". Keby ľudia vedeli, čo je hriech, zomreli by hrôzou.
    Toto odmietnutie Boha získalo konkrétnu podobu v modlárstve, ktoré je založené na klaňaní sa tvorstvu namiesto Stvoriteľa (zrov. Rim 1,25). V modlárstve človek neprijíma Boha, ale robí sa bohom, on sám rozhoduje o bohu a nie naopak. Úlohy sú obrátené: človek sa stáva hrnčiarom a boh nádobou tvarovanou podlá vôle hrnčiara. (zrov. Rim 9,20).
    Sv. Pavol dosiaľ hovoril o poblúdenosti ľudského srdca, spôsobenej nesprávnou základnou voľbou proti Bohu. Ďalej nám predstavuje plody tejto voľby na poli morálky: všeobecná uvoľnenosť mravov. Ona predstavuje „rieku zatratenia", ktorá unáša ľudstvo ku skaze, bez toho, aby si to ľudia všimli. Sv. Pavol načrtáva ohromujúci obraz zvrátenosti v pohanskej spoločnosti: mužská a ženská homosexualita, nespravodlivosť, zlomyseľnosť, chamtivosť, závisť, podvádzanie, pýcha, spupnosť, neposlušnosť rodičom, podlosť....Na prvý pohľad nás možno zarazí, že sv. Pavol prehlasuje všetok morálny úpadok, ako následok Božieho hnevu. Boží hnev by sme tu mohli chápať ako opak Božieho priateľstva. Odstúpenie Boha z ľudského života. Človek je bez Boha úplne stratený vo svojich neovládaných podnetoch a vášniach. Dokonca trikrát opakuje slová, ktoré to nezvratné potvrdzujú: „Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca;... Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam... A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu,..." (Rim 1, 24.26.28).
    Sv. Augustín hovorí: „I keď sú tieto činy trestom, sú sami o sebe hriechom, lebo trestom za nečistotu je zasa nečistota sama: Boh trestá zlo a z jeho trestov pramenia ďalšie hriechy." (De nat. et grat. 22,24) Hriech je súčasne trestom sám sebe. Boh je „donútený" ponechať ľudí im samým, aby nedal za pravdu ich nespravodlivosti a aby tak hľadali cestu naspäť. Začíname z toho chápať, že najväčším hriechom je domnelá ľudská sebestačnosť, ktorá sa stále vlečie s nami aj v našom pomýlenom duchovnom živote. Keď odmietame Krista pod zámienkou, že sme hriešni, že ho prijmeme až raz budeme dobrí. Nechceme ho prijať ako liek na svoju „bezbožnosť", ale chceme byť „zbožní“ sami zo seba a chcem ho prijať ako odmenu za náš ľudský „výkon".
    Hriechy treba hodnotiť podľa ich závažnosti. V tradícii cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom. (1 Jn 5, 16-17 ide o niečo vážnejšie). Skúsenosť ľudí toto rozlišovanie potvrdzuje. (zrov. KKC 1854)
    Smrteľný hriech je vážnym prestúpením Božieho zákona, ničí v ľudskom srdci lásku. Odvracia človeka od konečného cieľa a blaženosti, ktorou je Boh, a to tým spôsobom, že človek dá prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom. Nemiluje Boha nadovšetko. Keďže smrteľný hriech napáda v nás životný princíp, ktorým je láska, je potrebná nová iniciatíva Božieho milosrdenstva a obrátenie srdca, ktoré sa normálne uskutočňuje v rámci sviatosti zmierenia. Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom. Vážna vec je spresnená v Božích prikázaniach podlá Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: „Nezabiješ! Nezcudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!" (Mk 10, 19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Treba brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie spáchané na rodičoch je samo o sebe závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi. Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu. (zrov. Mk 3, 5-6) Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady prirodzeného mravného zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy, vášne môžu oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku: podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech spáchaný zo zlomyseľnosti, z uváženej voľby zla. Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Má za následok stratu Božieho priateľstva, „lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel Ty? Ako by sa bolo zachovalo niečo, keby si to nebol Ty k jestvote povolal? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života. (Mudr 11, 24-26) Boh miluje všetko, čo je a nemá v nenávisti nič z toho, čo učinil. Veď akoby mohlo niečo existovať, keby to On nechcel. A jeho chcenie sa nedá oddeliť od Lásky.) Dôsledkom smrteľného hriechu je strata lásky a posväcujúcej milosti totiž stavu milosti. Ak nieje hriech napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobí vylúčenie z Kristovho kráľovstva a večnú smrť v pekle. Naša sloboda má vskutku moc urobiť definitívne nezvratné rozhodnutie. Napriek tomu musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a milosrdenstvu, i keď môžeme usúdiť, že nejaký skutok je sám o sebe ťažkým hriechom. (zrov. KKC 1855-1861)
    Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku nažive, hoci ju uráža a zraňuje. Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci, ale bez plného poznania a úplného súhlasu. Všedný hriech oslabuje lásku: Prezrádza nezriadenú náklonnosť ku stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri raste v čnostiach a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty. Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľne disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť: „Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti." A napriek tomu platí to, čo hovorí Sv. Augustín: „Kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré tak voláme. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec. Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým spoveď..." (zrov. KKC 1862-1863)
    „Keď....vôľa ide za niečím, čo samo o sebe odporuje láske, ktorou je človek zameraný na posledný cieľ, je hriech vzhľadom na svoj predmet smrteľný, ...či už je proti Božej láske, ako je rúhanie, krivá prísaha, alebo proti láske k blížnemu, ako napr. vražda, cudzoložstvo. Niekedy však vôľa hriešnika ide za niečím, čo v sebe obsahuje určitú nezriadenosť, ale nieje v rozpore s láskou k Bohu a k blížnemu, ako napr. prázdne reči, zbytočný smiech a podobne. To sú hriechy všedné." (Sv. Tomáš Akv.)
    „Kto by sa však rúhal proti Duchu svätému, nedôjde odpustenia naveky, ale bude vinný večným hriechom" (Mk 3,29). Božie milosrdenstvo nemá hraníc, ale kto vedome a dobrovoľne odmieta prijať ľútosťou Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov a Spásu, ktorú mu ponúka Duch Sv. Takáto zátvrdlivosť môže priviesť ku konečnej nekajúcnosti a do večného zatratenia. (zrov. KKC 1864)