34. pondelok - (Lk 21,1-4)

    Dnešné evanjelium nám zjavuje Boha, ktorého zaujíma ľudská štedrosť a veľkodušnosť. Čítali sme verziu tohto príbehu z evanjelia podľa Lukáša. Evanjelista Marek k tomu podotýka malý detail, hovorí, že „Ježiš si sadol naproti chrámovej pokladnici a díval sa, ako do nej ľudia hádžu peniaze“. Nás skôr zaujíma a vzrušuje, koľko a kto dáva. Na rozdiel od nás: „Ježiš si sadol naproti chrámovej pokladnici a díval sa, ako do nej ľudia hádžu peniaze“. Jeho nevzrušovalo, „koľko“, ale „ako a kto“. 
    V Jeruzalemskom chráme nebolo problémom sledovať, koľko kto dáva, pretože pri každej pokladnici stál vyvolávač, ktorý verejne oznámil darovanú sumu. Asi tak, ako sa to ešte niekde robí aj u nás: „rodina tá a tá darovala na opravu kostola toľko a toľko“. Vieme si predstaviť, ako hrdo odchádzali boháči, ktorí darovali mnoho. Veriaci židia nešetrili na Božom kulte. Dokonca ani chudobu milujúci sv. František nedovolil šetriť na bohoslužobných nádobách a odevoch. Museli byť také, aby aspoň trochu vyjadrovali velebnosť Toho, ktorého Slovo a Telo obsahujú. 
    Veriaci židia skutočne dbali na Boží chrám, ktorý bol symbolom Božej prítomnosti. Ich veľkodušnosť voči Bohu bola obdivuhodná. Evanjelista Marek si všíma ďalší detail, vyslovene podotýka, že „mnohí boháči hádzali značné sumy...“ Je to zaujímavé, lebo väčšinou zisťujeme, že s bohatstvom rastie v človeku aj lakomstvo. Ale živá viera a bohatstvo plodia štedrosť. 
    Hoci to bolo milé, predsa akoby táto štedrosť bohatých ľudí nevzrušovala srdce Pána Ježiša. My vieme zhodnotiť, „kto koľko dal“. Pána Ježiša zaujíma skôr „veľkosť obete“, a tá nevyplýva zákonite z veľkosti daru, ale z pomeru: Koľko kto mohol a koľko skutočne dal.
    „Videl aj akúsi chudobnú vdovu, ako ta vhodila dve drobné mince“. Evanjelista Marek znovu dodáva podrobnosti a hovorí o jednom kvadrante, čo bol skutočne maličký peniaz. A predsa veľká obeť. Veľkosť daru nemusí vždy hovoriť o veľkosti obete. Boháči dávali z nadbytku, ale ona pri svojom nedostatku dala všetko, čo mala.
    „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ Takto vidí tieto veci Pán Ježiš.
    Nezabúdajme, že každý chrám je aj miestom obetí. Nielen eucharistickej ale aj našich osobných. Prísť do chrámu bez toho, žeby som čosi obetoval je nepatričné. SZ židia prinášali do chrámu zvieratá, ty máš obetovať živočíšny štýl života, ku ktorému ťa zvádza každý hriech. 
    To, čo Pán Ježiš hovorí o finančnej obeti, platí pre každú obetu. Niekto je plný duchovnej sily, nevie, čo je to vrtkavosť nálad a je stály vo svojich predsavzatiach, nič nie je pre neho problémom. Pre druhého však už malé morálne víťazstvo môže byť veľkým úspechom. Preto nás Pán Ježiš vyzýva, aby sme nesúdili. Jedine Boh pozná skutočné východiská. Výkon sa v Božích očiach nemeria vonkajším efektom, ale veľkosťou prinesenej obete. 
    O dnešnom evanjeliu som čítal aj takúto krásnu úvahu:
    „Pozri sa na príbeh vdovy, ktorá hodila svoje dve posledné mince do chrámovej pokladnice. Ide o schopnosť slobodne disponovať svojimi peniazmi. Myslíš si, že ak by vdova bola bez slobody, tak by tam tie peniaze vhodila? Našla by si sto dôvodov, aby ich tam nehádzala. Dve mince, čiže kvadrans, boli v tom čase smiešne peniaze. Skoro ako nič. Zbaviť sa ich, by mohlo vyznieť ako jednoduchá záležitosť. Ona sa však chcela zbaviť niečoho, čoho sa mala dôvod kŕčovito držať, pretože to bolo to posledné, čo mala. Koľkí z nás si takto, pre svoje dobré svedomie, vyprázdnia drobné z peňaženky do zvončeka? Toto bol jej prejav: „Bože, ja verím, že Ty máš schopnosť mi dať toľko, koľko naozaj potrebujem“. A čo jej Boh daroval? Miesto v Písme Svätom. Prinajmenšom. Veľmi často podriadime Bohu všetky oblasti svojho života, o ktorých si myslíme, že sú dôležité, ale tie, o ktorých si myslíme, že sú bez významu, si ponecháme pod svojou vlastnou kontrolou. Hovoríme: „Bože, vezmi si toto všetko, ale na toto mi nesiahaj. Veď sú to iba dve mince.“ Čiže veci, ktoré si naschvál pred Bohom chceme ospravedlniť, zbagatelizovať. Pros Boha, aby ti takéto „dve mince“ tvojho života ukázal.“
    „Cti Pána svojím majetkom a (prinášaj mu) prvotiny z každej svojej úrody a naplnia sa zbožím tvoje stodoly a tvoje lisy budú muštom pretekať.“ (Prís 3, 9-10)